Matúš Knap

Matúš Knap je klientom Detského klubu ZPDaM a zároveň jedným z troch redaktorov časopisu Klubčík, ktorí majú vďaka Nadácii pre deti Slovenska možnosť vykonávať redaktorskú činnosť na dohodu o vykonaní práce. Pre Matúša je to prvá pracovná skúsenosť a túto prácu vykonáva už od roku 2014.

Matúš žije s rodičmi a súrodencami v mestskej časti Košice - Krásna.

Témy, ktoré ho najviac zaujímajú a o ktorých píše sú hlavne osobná asistencia, mapovanie bariér, priateľstvo a život s postihnutím v spoločnosti.

Myslím si, že láska je základom nášho vnútorného života. Bez lásky sa žije veľmi ťažko. Každý človek túži po láske, či je to dieťa, alebo dospelý. A každý z nás je zároveň predurčený dávať lásku.

Nemusia to byť veľké veci. Niekedy stačí úsmev, milé slovo alebo jednoducho darovanie času človeku, ktorý potrebuje byť vypočutý.

Veľa krát som už zažil, aké je veľmi dôležité mať pri sebe priateľov, s ktorými sa môžeme porozprávať, pozdieľať, čo prežívame. Človek je tvor spoločenský a túži tráviť čas s ľuďmi, ktorých má rád. Som vďačný, že mám priateľov, ktorí ma vždy vedia prijať, vypočuť a potešiť. A keďže viem, ako dobre to mne padne, aj ja sa snažím vypočuť a povzbudiť druhých a prijať ich takých, akí sú.

A niekedy ani netreba slová, stačí objatie. A ten druhý môže vtedy cítiť, že sme tu pre neho, že je pre nás dôležitý. Nie je sám s tým, čo prežíva. Cez objatie môže cítiť našu blízkosť.

Počas korony sme prežívali veľmi špecifickú dobu. Predtým sme žili hektickým spôsobom života, nemali sme veľmi na seba čas. Predchádzajúce obdobie nám ponúklo priestor zastaviť sa a prehodnotiť svoje vzťahy, svoj spôsob života.

Vďaka možnostiam virtuálnej komunikácie sme sa mohli „stretávať“ s ľuďmi, a priblížiť sa k nim. Bolo to tiež  super. Ale nie je nad osobný kontakt. Myslím, že si to teraz dokážeme všetci viac vážiť.

Je veľmi dôležité načúvať volaniu Ducha. Aby sme vnímali, čo máme konať, ako druhého potešiť, prejaviť lásku, čo mu dobre padne. Niekedy je potrebné povzbudiť, niekedy stačí vypočutie a objatie... A buďme vďační za priateľov, ktorí sú oporou pre nás, buďme si vzájomne obohatením.

Matúš Knap, OA MD


Tento čas je pre mňa veľmi prekvapivý. Nikdy sme sa s takou situáciou, akej sme dnes svedkami, zatiaľ nestretli. Táto momentálna situácia je pre mnohých ľudí veľmi obmedzujúca. Človek mal naplánované svoje plány a udalosti na toto obdobie. Sám som mal naplánované viaceré stretnutia s ľuďmi, ktorí poprosili o to, aby sme sa stretli. A všetko to odrazu z minúty na minútu dokáže tak malý vírus zmeniť. Všetko, čo sme mali naplánované. Stačila jedna minúta alebo jedna sekunda, keď sme sa dozvedeli nové skutočnosti, a to všetko, na čo som sa tešil, sa zosypalo kvôli jednému malému vírusu, veľkému 60-220 nanometrov. Čo len dokáže spôsobiť malá kvapka vírusu. Všetky plány museli ísť do neurčita.

Tak som bol teda donútený prispôsobiť svoj život novým okolnostiam. Musel som hľadať nové možnosti, aby som mohol byť ďalej aktívny tak, ako doteraz. Osobne mám veľmi rád a cením si svoju prácu redaktora. Táto práca mi dáva novú silu pri prekonávaní rôznych prekážok v živote, ktorým musím čeliť. Pretože, som ten typ človeka, ktorý chce posúvať veci k lepšiemu. A snažím sa nehľadieť na veci tak, ako sa nedajú zvládnuť, ale ako sa dajú zvládnuť a urobiť. Pretože žiadna situácia nie je taká ťažká, aby sa nedala zvládnuť. Áno, s pokorou priznávam, že je to všetko veľmi ťažké. A keď musí človek čeliť danej situácii, je to obzvlášť náročné. Pretože sme častokrát počúvali (my ľudia so ZP) či od psychológov alebo pedagógov, že to nikam nedotiahneme, alebo nám dala spoločnosť pocítiť, že sme obyčajné nuly. Ja osobne som si to vypočul počas celého môjho štúdia na mojej škole. Ale bol som, a dúfam, že aj stále som známy tým, že stále hľadám prostriedky, ako sa dajú prekážky prekonať.

Tento čas by nás práve mohol naučiť pozerať na prekážky z toho pozitívneho uhla pohľadu. A prečo? Už len na vlastnom príklade vám môžem ilustrovať, koľko vecí sa u mňa zmenilo. Predtým som pracoval výlučne iba v práci, len počas pracovného týždňa. To znamená, klasicky od pondelka do piatka. Pripravoval som si články s človekom, s ktorým som sa osobne stretával, a to najmä v práci, alebo mimo práce, alebo keď ma o to poprosili priatelia. Boli to články na zaujímavé témy. Navrhoval som si časový harmonogram, aby som sa s ľuďmi mohol osobne stretnúť. Aby som ich mohol vypočuť, poradiť im a skúsil ich trochu nasmerovať v ich náročnej životnej ceste. Takéto stretnutia boli pre mňa veľkou inšpiráciou na moje články. A veľmi málo, alebo lepšie povedané, vôbec som nepracoval z domu (alebo len veľmi veľmi zriedka). Pretože cez víkendy som sa snažil nabrať novú silu do ďalšieho pracovného týždňa. Samozrejme, človeku sa ani veľmi nechce pracovať cez víkendy, keďže som mal pilný pracovný týždeň.

A súčasná situácia mi ponúkla, povedal by som, novú výzvu do života, s ktorou som sa doposiaľ ešte nikdy nestretol. Nikdy by som nepovedal, že budem vedieť pracovať aj z domu. Pretože potrebujem mať prítomného osobného asistenta stále počas mojej práce. A táto situácia ma postavila pred niečo úplne nové. Niečo, čo som si nevedel ani predstaviť. A všetko to prišlo nečakane ako blesk z neba. Mohol som si povedať, že budem čakať, kým sa táto situácia dá do poriadku a nerobiť nič. Ale mne niečo také ani nenapadlo a veľmi rýchlo som si to rozmyslel, že budem čakať, kým  ‘sa to dá‘ do poriadku. Som presvedčený, že aj tento súčasný stav sa dá dočasne pozitívne vyriešiť. A tak som rozmýšľal, ako by sa to dalo dočasne vyriešiť, aby som bol stále v pracovnej kondícii. Rozmýšľal som nad tým, ako to zobrať z pozitívneho uhla pohľadu a ako sa s touto situáciou vysporiadať.

Až mi napadlo, že čo keby som využil moderné prostriedky, ako sú internet. A odhodlal som sa, že budem pracovať cez videohovory prostredníctvom domény Skype, spojím sa s asistentom a budem pokračovať v takom pracovnom tempe, ako doteraz. Tak som ho informoval, že mi napadla takáto myšlienka, že budeme pracovať cez Skype a spýtal som sa ho, ako túto situáciu vidí on. On mi povedal, že v tom nevidí žiaden problém. Aj tento článok vznikol z tejto nečakanej výzvy, ktorej som bol prinútený čeliť. Nebojme sa nových výziev. Môžu nás posunúť dopredu.

Redaktor Matúš Knap s asistentom (Benjamín)


Všetci vieme, že slnko je naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Vďaka nemu existuje na zemi život. Deň Slnka, ktorý si pripomíname 3. mája  vyhlásila OSN v rámci programu pre životné prostredie UNEP.

Slnečné lúče majú veľmi pozitívny vplyv na naše zdravie.  Hovorí sa, že „Kam nechodí slnko, chodí lekár.“ Dočítal som sa niekoľko zaujímavých informácii o tom a aj sám viem, ako pozitívne na mňa vplýva pobyt na slnku a na čerstvom vzduchu. Znižuje stres a odstraňuje celkovú únavu. Zvyšuje produkciu protilátok a posilňuje náš imunitný systém. Slnečné lúče znižujú hladinu cholesterolu a stabilizujú hladinu cukru v krvi. Obmedzujú tiež aj problémy s nespavosťou. Zvyšujú produkciu hormónu melatonínu, ktorý reguluje spánok. Zvyšujú vraj aj svalovú silu a výkonnosť. 

 

Slnko je zdrojom energie. Zamýšľal som sa trochu nad tým, čo nám môžu vlastnosti slnka povedať aj do nášho života. Čo, alebo kto je pre nás zdrojom energie? Pre mňa sú to priatelia. Vzťahy. Láska. Boh.

Oni ma vedia naplniť svetlom, radosťou a láskou. Keď dostávam, mám čo dávať. Tak ako solárny panel.  Prijíma slnečné lúče a premieňa ich na energiu, dáva teplo, svetlo... Tak aj my, keď prijímame energiu z týchto vzťahov, vieme ju potom dávať ďalej.

 

Veľkú potrebu slnka si často krát ani neuvedomujeme. A pritom je také vzácne a veľmi potrebné... To nás môže upozorniť na to, akí vzácni sú pre nás  priatelia. Tí sú slnkom pre náš život. Verní priatelia sú veľkým darom, bez nich by bol náš život tmavší... Vážme si ich a buďme za nich vďační, aj im to vyjadrime.

Slnko sa nikomu nevtiera. Keď zatiahneme závesy a zavrieme okenice, tak nám slnko do bytu nasilu nevojde. Je na rozhodnutí každého z nás, či sa pre svetlo otvoríme, alebo či budeme žiť v tme.

Slnko svieti na každého z nás rovnako. Dokážeme aj my dávať svetlo a lásku všetkým?

Každý človek je iný a nie každý nám musí byť sympatický. S niektorým človekom vychádzame bez problémov, sme dobrí kamaráti a nemáme problém prejaviť mu lásku. No pri niektorých ľuďoch je nám to ťažšie. Ale mali by sme sa snažiť rovnako pristupovať a nerobiť rozdiely.  Aj keď to nie je ľahké. Veď ani slnko si nevyberá, na koho bude svietiť a na koho nie.

Na záver ešte  jeden povzbudivý citát o slnku, ktorý sa mi veľmi páči.


„Západy slnka sú dôkazom, že bez ohľadu na to, čo sa cez deň stane, každý deň môže skončiť nádherne.“

Matúš Knap, OA Majka

Použité zdroje:

http://ssjh.sk/ssjh-modal.php?IDmodal=774

https://www.klubzdravia.sk/a/kam-nechodi-slnko-chodi-lekar-alebo-co-viete-o-slnku


Moja práca redaktora Klubčík

V kategorii - Matúš Knap apríl 20 2020

Vďaka finančnej podpore Nadácie pre deti Slovenska som mohol šesť rokov pracovať ako redaktor nášho internetového časopisu Klubčík. Chcem sa poďakovať NDS a tiež aj Marcelke za to, že napísala tento projekt. Vďaka nemu som mal príležitosť písomne vyjadrovať, čo cítim a prežívam, ako vidím svet okolo seba, a deliť sa s mojimi myšlienkami s ďalšími ľuďmi. Veľmi ma to posilnilo a otvorilo nové možnosti. Pomohlo mi to postupne sa zbavovať pocitu menejcennosti, ktorý vo mne už detstve zanechali „odborníci“.

Ako dieťa som nemal veľmi možnosť vyjadrovať, čo prežívam, často som bol kritizovaný za to, že mi ľudia nerozumejú. Moja detská psychologička aj niektorí moji pedagógovia mi často dávali najavo, že zo mňa nič nebude. A to iba kvôli tomu, že sa mi ťažko vyjadrovalo a málokto mi skutočne dobre rozumel. A tak som si neveril. Vďaka týmto projektom som konečne mohol vyjadriť všetkým, čo cítim, čo je vo mne. Povzbudilo ma to a dvihlo moje sebavedomie. Dostal som možnosť realizovať sa, objavil som potenciál, ktorý bol vo mne roky skrytý. Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto období sprevádzali.

Som vďačný mojim skvelým osobným asistentom a asistentkám, ktorí mi pomáhali dávať moje myšlienky a pocity na papier (do PC) a ktorí mi rozumeli, čo hovorím. A tým som nadobudol istotu, že môžem slobodne písať – hovoriť, čo chcem a každý mi bude rozumieť. Ďakujem aj kolegyniam a kolegom za gramatickú a grafickú úpravu.

Predtým som bol pochopený iba doma, naši mi rozumeli a s nimi som sa mohol porozprávať. Teraz mám možnosť všetkým vyjadriť, čím žijem.

V článkoch som sa venoval hlavne osobnej asistencii, lebo vnímam, že osobní asistenti sú veľmi dôležití pre život ľudí so ZP, pre to, aby mohli fungovať ako každý iný mladý človek .

Rád píšem aj úvahy na rôzne témy, rád sa zamýšľam nad životom, nad jeho zmyslom, smerovaním, nad tým, čo je dôležité.

V mojich článkoch som písal aj svoje zážitky z rôznych výletov, konferencií, aj z aktivít, ktoré som zažil na rôznych podujatiach s mojimi kamarátmi.

Ďalším okruhom boli témy, ktoré boli zamerané na to, ako mladý človek, ktorý nemá zdravotné postihnutie, vníma problematiku života ľudí so ZP. Častokrát som sa pýtal svojich osobných asistentov, ako oni vnímajú túto prácu a čo im to dáva. Bol som veľmi pozitívne prekvapený, ako reagovali na moju otázku. Mnohí sa vyjadrili, že táto práca im pomáha nadobúdať skúsenosti, ktoré sa im veľmi zídu v budúcnosti, keď si oni sami založia rodinu. A tak viaceré články boli rôzne ankety, vyjadrenia mojich asistentov, ktorí radi odpovedali na moje otázky.

Súčasťou projektu bola aj tvorba videodokumentov. Poukazovali sme v nich na architektonické bariéry. Mapovali sme napríklad prístupnosť košických historických budov, pamiatok a múzeí pre ľudí na vozíčku.

 

Venovali sme sa aj riešeniu etikety správania sa voči ľuďom so ZP. Myslím, že to malo veľký prínos pre tých, ktorí video pozerali. Je to vlastne taký videonávod ako pristupovať k vozičkárom. Nahrávali sme rôzne krátke videá - situácie, ako správne reagovať alebo ako nereagovať. Mnohí ľudia to chcú robiť dobre, ale nevedia ako. Videá sme využívali pri návštevách stredných škôl aj na konferenciách. Máme vlastný Youtube kanál Partia z DK , kde si každý môže pozrieť naše videá https://www.youtube.com/channel/UC2bhCgzWrky8KT5mn0sT8HQ.

V rámci projektu sme navštevovali základné a stredné školy. Záleží nám na tom, aby školstvo bolo otvorené inklúzii, aby školy prijímali všetky deti zo spádovej oblasti. Aby deti so ZP neboli vyčleňované, ale aby boli rovnako prijímané a aby im bolo umožnené vzdelávať sa a rozvíjať. Zaujímavé boli diskusie so žiakmi, školskými asistentmi aj učiteľmi. Z návštev jednotlivých škôl sme vytvorili brožúrku Spolu so školami. Píšeme v nej o školách, ktoré sme navštívili, ako o príkladoch dobrej praxe. Keď je ochota a otvorenosť, keď nie sú bariéry v mysliach ľudí, ľahšie sa prekonajú aj tie architektonické bariéry.  

Chcem povzbudiť rodičov detí so ZP, aby sa nedali znechutiť negatívnymi názormi a neochotou niektorých škôl prijímať ich deti, ale aby hľadali možnosti. Na Slovensku sa nájdu školy, ktoré sú otvorené prijímať deti so ZP.

Som vďačný za celé uplynulé obdobie, kedy som mohol byť redaktorom, veľa ma to naučilo. Hoci projekt už skončil, vnímam písanie ako úžasný nástroj, ktorý nám pomáha hovoriť o našich potrebách, o tom, s čím všetkým sa v živote stretávame. Chcem tento nástroj aj naďalej využívať.

Matúš Knap

 


Som za to, aby sa každý človek rozlúčil so starým rokom s priateľmi. S tými, ktorým na tom človeku záleží. Človek by na Silvestra nemal ostať sám doma, pretože každý človek potrebuje svoj zábavný čas na rozlúčku so starým rokom, a príjemne privítať Nový rok. Práve vďaka takým podmienkam najlepšie vykročí do Nového roku. Keď prídu nové výzvy a nové povinnosti do jeho pracovného života, má potom na tieto veci omnoho lepší pohľad. A to z toho dôvodu, že je to čarovný okamih. Veď sa hovorí: „Ako spravíš prvý krok, takým bude nasledujúci celý rok".

Ja som nevedel do poslednej chvíle, aký tento Silvester bude. Či budem mať možnosť ísť do nejakej spoločnosti, alebo budem čakať Nový rok len doma. Osobne som sa veľmi modlil, aby som mal možnosť ísť niekam na Silvestra. Mal som túžbu zažiť nejaký neopakovateľný Silvester. Tak ako každý mladý človek, ktorý oslavuje Silvestra. Skutočne som netušil, ako ten deň nakoniec dopadne. Všetko som zveril tomu Najvyššiemu, ktorý to má na starosti. Hovoril som: „Ak je to Tvoja vôľa, tak len to zariaď, aby som niekam mohol ísť, niekam medzi ľudí. Aby ma prijali takého, aký som. V kútiku duše som veril, že On pozná každú moju túžbu dokonale, a ani teraz ma nenechá v štichu.

Keď prišiel ten deň, skutočne až do samotného večera som nevedel, ako sa veci vyvinú. Ja som to len stále ďalej Jemu odovzdával a vravel som mu: „Ty vieš, čo je pre mňa najlepšie. Ak ty chceš, aby som niekam šiel, prosím, nejako to zariaď. Pošli mi nejakého anjela cez konkrétneho človeka.“

Už to napokon vyzeralo tak, že nakoniec nikam nepôjdem. Už som s tým bol aj zmierený. Ale v kútiku duše mi stále znel hlas, že On ma v tom samého nenechá. Že mu musím iba dôverovať a On sa určite postará. Už som dokonca zaspal v posteli, v hlave s tým zmierený, že keď sa mi nikto neozval, tak to asi nie je Jeho vôľa, aby som na Silvestra niekam šiel. Ten zármutok som obetoval na konkrétny úmysel za môjho jedného skvelého bývalého osobného asistenta. On ma o to poprosil, aby som sa za neho pomodlil, pretože prežíval veľmi ťažké obdobie. S tým som si šiel ľahnúť do postele a zaspával s tým vo svojich myšlienkach. Nech Pán Boh premení aj tieto okolnosti na niečo veľmi dobré.

Bolo asi pol deviatej večer, keď mi zazvonil mobil a ja som ho zodvihol: „Prosím?“ Môj skvelý osobný asistent mi zavolal: „Matúš, nepôjdeme sa aspoň prejsť po Hlavnej a pozrieť program? Aspoň tak, do polnoci?“ Tento môj skvelý priateľ už vedel, že som mal veľkú túžbu ísť a stráviť tento Silvester nejakým dobrým, kvalitným spôsobom. Následne prišiel po mňa na aute, vyfešákoval ma a ešte počas cesty od môjho domova do mesta mu zavolal veľmi dobrý kamarát, že čo robí a ako bude tráviť Silvester. On odpovedal, že my dvaja pôjdeme na Hlavnú ulicu, a tam privítame Nový rok. Tento kamarát nám ponúkol, či nechceme prísť do jeho spoločnosti. Oni plánovali osláviť Silvester u jeho priateľky. Mala tam byť väčšia partia a dostali sme ponuku, že ak chceme prísť, dvere nám budú otvorené. Napokon sa nám plány zmenili, priateľ zatočil volantom a vybrali sme sa k ďalšiemu kamarátovi a jeho priateľke.

Už hneď pri vstupe som pochopil, že je to skvelá partia. Úplne bezprostredne ma medzi seba prijali, akoby som bol jedným z nich. Ten pocit sa nedá priblížiť, je to niečo neopísateľné. Na programe boli zaujímavé spoločenské hry, rozhovory o živote. Zhovárali sme sa, aké máme plány do tohto roku, zhodnotili sme starý rok, zaujímali sme sa jeden o druhého a navzájom sme sa povzbudzovali. Potom to najdôležitejšie, odpočítavali sme posledné sekundy starého roka a radostne privítali ten nový. Nasledovalo ďalšie prekvapenie. Šli sme sa obliecť a pripraviť, ako každá iná partia, na odpálenie ohňostroja.

A potom, keď sme to doslova 'odpálili', vrátili sme sa do bytu a ešte raz si zaželali všetko dobré do Nového roku. Ešte sme sa trochu porozprávali, pozabávali, zahrali spoločenskú hru a nakoniec, asi o tretej hodine ráno šli domov. Každému by som doprial, aby mohol zažiť taký Silvester, aký som zažil ja.

Redaktor Matúš Knap s asistentom (Benjamínom)


Dlhšie som hľadal, kde je moje miesto v tomto živote. Popravde, vždy som bol veľmi citlivý k okolnostiam, týkajúcim sa iného blízkeho človeka, najmä keď prežíval nejaké ťažké obdobie. Vždy som to s ním osobne veľmi empaticky prežíval. Jeho bolesť bola aj mojou veľkou bolesťou. Stále som sa ho však snažil nasmerovať tak, aby aj z tej často veľmi náročnej situácie vytiahol niečo pozitívne.

Keďže už asi pätnásť rokov spolupracujem výlučne s mladými asistentmi, stretávam sa s rôznymi životnými príbehmi. Práve v tom som našiel svoju cestu, po ktorej sa mám vydať. Nič nie je krajšie než to, keď môžem spoznať mladého človeka a zdieľať s ním rozhovory o živote, o jeho radostiach, o jeho nasmerovaní na jeho ceste. Snažiť sa ho prijať takého, aký je. To znamená s pozitívnymi stránkami, ale aj s negatívnymi stránkami. Ani Pán Boh predsa medzi nami nerobí rozdiely. Ako by som si potom mohol ja dovoliť posudzovať mladého človeka, ktorý ešte mnohokrát hľadá svoju cestu, kde by sa cítil šťastný a naplnený v živote.

Hľadá svoje priority, svoje miesto v spoločnosti, svoje priateľstvo, kamarátstvo. Učí sa aj zodpovednosti a samostatnosti, keďže väčšinou navštevuje vysokú školu a čoskoro ho čaká reálny život, kde bude musieť zvládať ešte náročnejšie situácie.

Možno postupne aj prichádza nejaká partnerka do jeho života. Preto sa častokrát rozprávame aj o dievčatách. Asistenti sa mi zverujú, čo všetko by ich vysnené dievča malo spĺňať. Je to trošku paradox, že si ma Pán Boh vybral do tejto úlohy. Ja, ktorý som vlastne ani jeden vzťah nezažil, mám byť v tomto smere nápomocný mladému človeku? Znie to úsmevne. Aj to bola jedna z veľkých výziev na začiatku tejto cesty.

Naozaj sa mi to ťažko s pokorou prijímalo, pretože som si opakoval, že na to nemám potrebné vzdelanie. „Ako môžem byť nápomocný?“, „Ja sa proste na to necítim.“ Ale viacerí moji priatelia ma povzbudzovali. Vraveli mi: „Vieš, Pánu Bohu nezáleží, aby mal na svojom mieste, kam chce vplývať, super vzdelaného človeka. Jemu dokonale stačí taký človek, aký si práve ty. Lebo ty sa dokážeš najlepšie vcítiť do druhého človeka, a na to nepotrebuješ nejaké super vzdelanie.“ A tak som to postupne prijal, po niektorých rozhovoroch s viacerými ľuďmi, ktorí ma povzbudili do tejto služby.

Je to pre mňa veľkým požehnaním, keď sa stretnem po nejakom čase s bývalým asistentom a po tých rokoch mi ďakuje, ako som mu pomáhal počas práce so mnou. Ja mu stále odpovedám: „Neďakuj mne, ale Pánu Bohu, že som Ti dokázal pomôcť, lebo ja som iba jeho prostredník, sám veľmi nedokonalý. Je to výlučne jeho práca, pretože to On si vlastne stále vyberie a požehná svojím veľkým požehnaním.“ A keď vidím svojho bývalého osobného asistenta so svojou rodinkou, ako sa s láskou stará o svoje deti, to je pre mňa najväčšia odmena, akú som mohol dostať. Až vtedy naplno vidím ovocie svojej trojročnej alebo štvorročnej práce. Vtedy som najšťastnejší človek, je to jednoznačne najväčšie šťastie v mojom živote.

Redaktor: Matúš Knap (s asistentom Benjamínom Vodrážkom)


K napísaniu tohto článku ma viedla silná emócia, ktorú som zažil pri mojej prechádzke. Môj deň sa začal celkom tradične, ako ktorýkoľvek iný deň. Po obede som sa vybral na prechádzku na elektrickom vozíku u nás v Krásnej. Ako tak idem po ulici, tak oproti mne ide mamička s dieťatkom, asi dvojročným. Keď ma dieťa uvidelo, tak sa opýtalo mamičky: „Prečo ten ujo nevie chodiť?“ A mamka odpovedala: „Načo ti to vedieť? Čo si zvedavý?“ Keď som to počul, tak som bol z toho úplne vedľa :), ako nás, ľudí na vozíku, vnímajú ostatní...

Nemyslím to v zlom. A takisto to chápem, že niektorí (väčšina) ľudia nevedia, aký postoj zaujať v takejto chvíli a ako správne zareagovať. V tomto prípade dieťa nemalo zodpovedanú otázku, na ktorú sa pýtalo. Osobne si myslím, že je potrebné  primerane a rozumne odpovedať na otázku. Podľa mňa je dôležité vedieť, že aj keď nevieme odpovedať na otázku hneď, uistíme človeka alebo dieťa  v tom, že mu povieme: „Teraz ti na to neviem odpovedať, ale ja si to zistím a potom ti poviem.“

A to bol dôvod, že začala rásť moja túžba stretávať sa s malými deťmi a zasievať semienka už v rannom detstve, aby priniesli dobrú úrodu J. Tým myslím, aby vedeli prirodzene prijímať ľudí so znevýhodnením a ľudí na vozíku. 

Redaktor: Matúš Knap


Drahí spoluobčania, používam toto oslovenie v súvislosti s nadchádzajúcou udalosťou, na ktorej má právo zúčastniť sa každý občan našej krajiny. Áno, sú to nadchádzajúce voľby, ktoré nás čakajú už čoskoro. Konkrétne 29. februára 2020. Už tento dátum sa nám snaží niečo napovedať. Tieto voľby sa konajú len raz za štyri roky, rovnako s intervalom prestupného roku, ktorý prichádza tiež len raz za štyri roky. V mojej pamäti nezostala spomienka, že by sa v tento výnimočný dátum niekedy konali najdôležitejšie voľby našej krajiny. Poďme sa spoločne trochu pozrieť do minulosti, ako sa demokracia vyvíjala, a prečo je vlastne slobodná voľba veľmi dôležitá a výnimočná udalosť.

Demokracia vznikla z toho dôvodu, že ľudia chceli zmenu. Ubíjalo ich, že pri moci bol iba jeden človek, monarcha, ktorý rozhodoval o všetkom v krajine. Alternatívou nebola ani vláda bohatých oligarchov, ktorá vystriedala panovníka, pretože sledovali vlastné záujmy. Bohatí bohatli a chudobní boli len chudobnejšími. Až napokon Gréci na čele s Kleisthenom pomaly začali o svojom osude rozhodovať sami. Postupne vznikla priama a neskôr zastupiteľská demokracia. V celej histórií to bol prelomový okamih, kedy mali ľudia prvýkrát možnosť rozhodovať o spoločenských podmienkach. Voliť mohol iba slobodný občan. To znamená, plnoletý slobodný muž. Ženy, deti ani otroci (zadlžení občania) v tom čase nemali možnosť voliť. Demokracia ako taká sa napokon aj tak zrušila, ale jej myšlienka pretrvala až do toho času.

Čas celého stredoveku historici nazývajú obdobím temna. Politickým zriadením bola opäť monarchia, kde sa znova ocitol na čele panovník, ktorý ukotvil všetku moc. Nasledovalo veľmi dlhé obdobie, počas ktorého o osudoch ľudí rozhodoval jeden človek. Demokracia sa na našom území objavila až po 1. svetovej vojne v roku 1918. Na to, aká je pre nás demokracia bežná, je tu v skutočnosti veľmi krátko. Nehovoriac o dvadsiatom storočí, v ktorom ju ohrozili diktátorské fašistické režimy a monopolná moc v rukách komunistickej strany. Len pred pár týždňami sme slávili 30. výročie boja za slobodu a demokraciu. Ľudia si veľmi rýchlo zvykli, že demokracia je bežná vec. Ale povedzme si pravdu, že demokracia je v našom štáte veľmi krátky čas. Preto si myslím, že by sme to nemali brať na ľahkú váhu. Mali by sme sa postaviť k voľbám ako k jedinečnej udalosti a možnosti zmeniť veci k lepšiemu.

Nerozumiem tomu, prečo väčšina ľudí v dnešnej dobe kritizuje demokraciu. Namiesto toho by mohli ísť k voľbám. Chápem však aj tých ľudí, ktorí nechodia voliť, a ktorí si myslia, že to nemá zmysel. Počúvam výroky ako: „Aj tak stále vyhrá tá istá strana. Aj tak sa politici spoja a budú hrabať na vlastnom piesočku.“ Aj cez naše zlé skúsenosti by sme nemali zaujať takýto skeptický a najmä apatický postoj. Stále máme v rukách tú možnosť zmeniť svojou voľbou veci k lepšiemu. Ak chceme zmenu, je len na nás, ako sa k tejto situácií postavíme. Nemalo by nám to byť ľahostajné. Prečo? Každý má právo vybrať si politickú stranu a svojím hlasom zmeniť veci k lepšiemu. Líder politickej strany nie je monarcha. Môžeme si slobodne vybrať ľudí, ktorým dokážeme dôverovať, že nás v parlamente nesklamú. Samozrejme, musíme vyberať zodpovedne. Volených predsa posúvame tam, kde nás budú zastupovať na významných miestach a ktorí budú hlasovať o obrovskom množstve vecí, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život.

Preto som presvedčený, že by sme sa k voľbám mali postaviť svedomito. Nemali by sme to brať na ľahkú váhu. Akých si zvolíme zástupcov, takým smerom bude naša krajina smerovať. Je len na vás, ako sa k tomu postavíte. Ja osobne si svoj hlas veľmi cením a už teraz sa teším, že svoj hlas využijem.

Matúš Knap, Benjamín Vodrážka (OA)
foto: TASR, Martin Baumann


Rád by som si zaspomínal v tomto období na teplé leto a vrátim sa v mojom článku o pár mesiacov dozadu, a to presne do dňa 10. augusta tohoto roku(2019). Vtedy môj veľmi dobrý kamarát a priateľ spravil najdôležitejší krok v živote. Bola to slávnostná, kultúrna a v živote kľúčová udalosť, svadba. Túto udalosť som s mojím priateľom natoľko prežíval, že je mi nemožno na to nezaspomínať a nenapísať o tom. Preto vás teraz pozývam prežiť so mnou ešte raz túto slávnostnú udalosť mojimi očami.

V lete mi prišlo v obálke veľké prekvapenie. Bolo to svadobné oznámenie môjho dobrého priateľa, ktorý mi nikdy neodmietol pomoc, keď som to najviac potreboval. Ako človek je vždy ochotný mi podať pomocnú ruku pri mojich presunoch do práce, hoci má sám toho dosť veľa. Nikdy mi však nepovedal, že nemá na mňa čas. Má veľmi veľké srdce, a preto som nemohol odmietnuť pozvanie na slávnosť, kde jeho srdce získa jeho vyvolená. Okrem príprav v ten deň začala aj moja veľká radosť a bol som tak natešený, že som až odrátaval dni.

Keď som sa zobudil v to sobotné ránko, svietilo krásne slnko a lúče už hladili moju tvár. Vedel som, že ma čaká skvelý deň. Nevedel som sa dočkať, kedy odbije dvanásta hodina a vo dverách sa objaví môj skvelý osobný asistent Miško. Z tváre mu sršala veľká radosť, ktorá bola popravde veľmi nákazlivá. Svadba je veľmi pekná udalosť, preto sme sa spoločne pustili do príprav. Ako prvé bolo na programe holenie, a potom ma už čakal nablýskaný oblek. Voňaví a vyfešákovaní sme opúšťali dom o 13.30.

Obrad sa konal v kostole Kráľovnej pokoja v mestskej časti Juh o 14.40. Chrám a svadobčania sa niesli vo veľkolepom a ušľachtilom štýle. Raz darmo, mal som skvelé priateľské vzťahy s celou ženíchovou rodinou, a takúto eleganciu som aj očakával. Nešlo však len o vonkajšiu krásu príprav, ale i o vnútornú krásu svadobnej rodiny, ktorú som naozaj poznal ako veľmi ušľachtilú a dobrosrdečnú.

Vráťme sa ale k podstate sňatku. Je to niečo úžasné, keď si mladí šťastní ľudia idú svojou životnou cestou a chcú ju spečatiť a spojiť sa na nej v tomto krásnom životnom kroku. Keď som videl na ich tvárach nefalšovanú veľkú radosť, a keď som mohol byť svedkom, ako si v tejto radosti dávajú svoje áno a sľubujú vernosť a lásku vo všetkých životných okolnostiach, moja osobná radosť bola v tom okamihu nepopísateľná. Keď si spomeniem, ako som niekoľko rokov mal tú česť byť s ním na jeho životnej ceste, keď sme sa vzájomne hodiny a hodiny vnárali do hlbších a hlbších rozhovorov, ako by malo vyzerať to pravé dievča. Rozprávali sme o tom, aké hodnoty by malo spĺňať. Keď som sa ho tieto otázky pýtal, a keď sme sa vzájomne za to všetko modlili, bol som poctený tým, že ho môžem aspoň trochu nasmerovať na jeho životnej ceste. A práve počas obradu mi všetok ten krásny čas s ním začal dávať dokonalý zmysel, pretože sa všetky tie rozhovory naplnili. Tu by som rád citoval známe slová knihy Kazateľa, ktoré popíšu samotné jadro celej tej krásy, ktoré sám nedokážem lepšie popísať:

„Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca. Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote. Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha. Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.“ Kazateľ 3:11-14

Po obrade sme sa s ostatnými hosťami spoločne vybrali radovať sa zo ženícha a jeho nevesty. Hostina sa odohrávala v krásnom prírodnom prostredí v prírodnej rezidencií Bokšov. Bola to nádherná vila v blízkom okolí obce Malá Lodina a atmosféra bola úžasná. Po úvodnej gratulácií svadobčanom sme sa usadili do svadobnej sály. Personál bol vysoko na úrovni, a okrem mojej menovky na stole ma postretla aj príjemná atmosféra. Začali sme slávnostným príhovorom, prípitkom a skvelou, chutnou svadobnou večerou. Potom už nasledovala zaslúžená zábava. Skvelo sme sa všetci vytancovali až vyšantili, všetky ľudské bariéry pominuli a každý ma tam bral ako seberovného. Bariéry nie opadli, ale až úplne zmizli a všetci boli ohromne unesení, nakoľko sa viem otvorene a radostne zabávať, napriek tomu že mám telesný hendikep. Čo k tomu viac dodať, radosť zo svadobčanov nás všetkých úplne ovládla. Dovoľte mi v závere článku zapriať môjmu priateľovi:

Drahý Martin, prajem Ti ešte raz veľa Božieho požehnania, veľa radosti na manželskej ceste životom. Nech Vás oboch tá radosť, ktorej svedkom som mohol v ten deň byť, nikdy neopúšťa a sprevádza vás cez všetky životné okolnosti aj všetky nasledujúce roky.

Matúš Knap


Vo štvrtok 14. novembra prebehla na celom Slovensku zbierka Nadácie pre deti Slovenska s názvom Hodina deťom, ktorá mala za účelom pomôcť deťom a mladým ľuďom, ktorí to potrebujú. Táto nadácia nám už niekoľko rokov výrazným spôsobom financuje naše projekty, aby sme sa mohli rozvíjať po intelektuálnej, spoločenskej i osobnostnej stránke. Naša organizácia DKZPDaM sa preto v tento deň stala regionálnym strediskom zbierky, ktorá prebiehala na celom Slovensku za pomoci dobrovoľníkov.

Niektoré školy, ktoré sa zapojili do tejto zbierky navštívili naše zariadenie, a my sme mali možnosť sa so študentmi a pedagógmi rozprávať o úskaliach zdravotného postihnutia a nadviazať nové kontakty. Študenti tak mohli vidieť a počuť, s čím sa my, ľudia so zdravotným postihnutím, vlastne stretávame v bežnom živote.

Bolo úžasné vidieť na týchto mladých ľuďoch, ako sa nezištne zapojili do zbierky a ako sa dokázali obetovať pre iných. Boli ochotní venovať svoj čas a energiu a podať tak pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú. Ich radosť pri tejto zbierke bola veľmi nákazlivá.

Bol som pri tom, keď jednotlivé školy so svojimi žiakmi aj pedagógmi navštívili naše koordinačné centrum a bol som veľmi milo prekvapený, ako to mladí ľudia úžasne poňali do vlastných rúk. Akí boli šťastní z čiastky, ktorú vyzbierali i z toho, že mohli niekomu pomôcť. Ich záujem o nás, ako sa máme a ako sa nám darí, bol tiež úchvatný. Mali sme možnosť s nimi prehodiť aj pár slov a prehovoriť o veciach zo svojho života. Sami javili veľký záujem a venovali pozornosť našim príbehom.

Som veľmi rád, že som mohol byť účastný na tejto zbierke. Vyjsť pri tak mladých ľuďoch sám zo seba, porozprávať o sebe a prezentovať postoj k životu, že nie je vždy taký zlý, ako sa možno na prvý pohľad javí. Pre mnohých kolegov je práve táto akcia najobľúbenejšou akciou v roku. Popravde, nečudujem sa im. Aj pre mňa bola táto akcia vždy veľmi príjemnou udalosťou a taktiež práve tohtoročná zbierka bola pre mňa veľkým obohatením. Osobne sa už teraz teším na budúci ročník tejto príjemnej akcie.

Matúš Knap (s asistentom Benjamínom Vodrážkom)


Strana 1 z 8