AKO SOM VNÍMALA MINULÝ ROK <<<

Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík, prajem vám všetko dobré do nového roka, hlavne veľa zdravia, šťastia, lásky a blízkosť dobrých ľudí. Nám redaktorom prajem, aby náš časopis bol stále obľúbený ako doteraz, ak nie ešte obľúbenejší :). Snáď píšem za všetkých, keď poviem, že sa budeme snažiť, aby naše články boli aj v tomto roku zaujímavé, inšpirujúce pre vaše životné situácie, no zároveň aj vtipné, aby vás pobavili.

 

Môj prvý tohtoročný článok bude o momentoch minulého roka. Len nedávno nás zaskočila pandémia koronavírusu, dosť nečakane a náhle. Každému z nás to v nejakom ohľade zmenilo životy, rovnako nastal zlom aj v tom mojom. Práve u mňa sa toho zmenilo veľa, keďže som žila dosť aktívnym životom mimo domova. Tak som svoj čas musela prispôsobiť opatreniam, pričom som sa nechcela vzdať svojich aktivít. Zvyknúť si na to bolo ťažšie, ale dalo sa to zvládnuť. Väčšinou som trávila dni doma, kde som si nachádzala rôzne činnosti, ako je napríklad výroba mydielok, online nakupovanie potravín, pečenie a zdobenie medovníkov. Zapájala som sa aj do ďalších domácich prác ako je upratovanie.

 

Prvé mesiace som bola zaskočená a nebola som ani zvyknutá byť stále doma. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, no utešovalo ma to, že som doma so svojimi blízkymi a nie niekde v nemocnici. Samozrejme, že moji priatelia z Detského klubu mi chýbajú, ale aj napriek tomu som šťastná, že ich môžem stretávať online na Zoome. Je to veľmi dobrá aplikácia a môžem povedať, že je lepšia ako Skype, pretože nám umožňuje vidieť sa v celej skupine.

V prvej vlne koronavírusu som bola viac depresívna a ťažko som brala túto pandémiu. Takisto, aj moja rodina si ťažšie zvykala na takéto opatrenia. Druhú vlnu, ktorá nastala v septembri, som vnímala o čosi menej depresívne, a začala som brať celú túto situáciu z pozitívnej stránky. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako pomôcť niekomu, kto viac potrebuje moju podporu. A tak som začala viac využívať svoj smartfón. Predtým som nezvykla vyvolávať svojim priateľom, no táto situácia si to vyžadovala a prekonala som sa. Prekonala som svoju uzavretosť voči takejto situácii. Rozhodla som sa, že budem s mojimi priateľmi aj napriek tomu, že mi nie sú nablízku. Ako prvý, s ktorým som začala viesť rozhovory, bol môj najbližší kamarát Jarko. Vedela som, že on u svojej babičky internet nemá a tak som sa rozhodla ešte v prvej vlne dopátrať k číslu jeho mamky, tety Valiky, cez jeho asistenta Števka. Skutočne sa snažím volať tak často ako sa len dá, pretože si uvedomujem, že aj keď nie je s nami, potrebuje cítiť našu prítomnosť. Keď sa mi nepodarí zavolať, pošlem aspoň sms a pýtam sa na jeho prežitý deň. Samozrejme cez Messenger komunikujem, ale o čosi menej, napríklad aj s Gregorom. Práve s touto aplikáciou mám problémy, preto aj kontakt je taký, aký je.

Tieto dni ma naučili priblížiť sa viac k ľudskosti a pokore v mojom živote. Nebrať priateľov ako samozrejmosť, ale vážiť si ich a preto si myslím, že aj vďaka týmto technológiám sme si bližší. Myslím, že naša pani riaditeľka to vystihla presne, keď povedala, že tieto dni overujú naše vzťahy a priateľstvá. Mne sa zdá, že tie naše v klube sa týmito aktuálnymi dňami overujú viac ako inokedy. V týchto dňoch cítim jasný odkaz pre ľudí, aby sme nezavrhovali ľudskosť a intenzívnejšiu prítomnosť človeka a aby sme si vedeli navzájom pomáhať. Aby sme si uvedomili hodnoty svojho vnútra a následne života. Možno tie slová, ktoré teraz napíšem budú kruté, ale z pohľadu viery mám pocit, že tieto dni sú pre nás istým varovaním. Mali by sme svoj život obrátiť k hodnotám, ktoré sa už pomaly vytrácajú. Je to spôsobené našimi hektickými dňami, pretože máme skoro všetko, na čo si len pomyslíme. No zabúdame na ľudí okolo seba a na ich pocity, na ich dušu. No najviac sa zabúda aj na skupinu starších ľudí, ktorí nás tak veľmi potrebujú. Tieto dni nám dávajú možnosť, aby sme mohli svoje životy prehĺbiť vo vzťahoch s rodinami a priateľmi. Preto by sme mali využiť tieto chvíle k tomu, aby sme tým, čo nás potrebujú, či už slabším alebo starším ľuďom boli nablízku ako sa len dá. Nehovorím o fyzickej blízkosti ako takej, ale skôr o našich myšlienkach k nim. Rada by som chcela upozorniť všetkých ľudí, nech nezabúdajú na svojich blízkych a priateľov. Nech sa v tieto dni zamýšľame práve nad hĺbkou svojich hodnôt v našich srdciach. Prajem nám to všetkým, aby sme mohli žiť o čosi plnohodnotnejší a aktívnejší život ako doteraz.

 

 

Vaša Maťka Holentová

 

Zobrazene 59 x

Maťka Holentová je redaktorkou časopisu Klubčík vďaka Nadácii pre deti Slovenska už tretí rok. Žije s rodičmi a bratom v košickej mestskej časti Nad Jazerom. Je však odhodlaná uchopiť svoj život do svojich rúk a intenzívne pracuje na svojom osamostatnení. Pomáha jej v tom osobná asistencia.

"Odborníci" ju v detstve odpisovali a chceli ju umiestniť do špeciálnej školy. Spolu s mamkou sa však nevzdali a bojovali. Dnes je už Martinka bakalárkou a pokračuje v štúdiu na univerzite.