Štúdium na škole bez bariér (rozhovor) <<<

Deti, výchova, škola Autor:  piatok, 04 október 2019 12:56 velkost pisma decrease font size increase font size

Kristína Kocúrová bola medzi prvými integrovanými žiakmi na ZŠ Lechkého v Košiciach. V nasledujúcom interview som zisťoval, ako Kika vnímala svoje žiacke časy. 

Ako si sa dozvedela o tejto škole. Čo všetko si musela podstúpiť, aby ťa prijali práve na túto základnú školu?

Kika: Pred mojím nástupom bola škola otvorená už 2 roky a hovorilo sa o nej aj v okolí na sídlisku a dokonca aj medzi rodičmi v škôlke, ktorú som navštevovala. Poradili nám, že ju máme vyskúšať. Ako jediná škola integrovala deti s telesným postihnutím. A zároveň bola na sídlisku, kde sme bývali. Mama dlho nerozmýšľala, dohodla stretnutie s vtedajším riaditeľom p. Šárikom. Pán riaditeľ mal veľkú zásluhu na tom, že som sa tam dostala. Bol otvorený pre moje prijatie do 1. ročníka a poskytol mi skvelé podmienky na to, aby som tam mohla študovať.

Ako každé dieťa som musela pri nástupe podstúpiť psychologické testy, či som schopná navštevovať školu, kde bude predsa odlišný režim. Bolo to aj z toho dôvodu, že tam chodili prevažne zdravé deti a ja by som bola prvé dieťa na škole s telesným postihnutím. Nastúpila som na túto školu bez problémov. Rýchlo som sa adaptovala do nového prostredia medzi ostatné deti. Bola tam aj vychovávateľka, ktorá mi bola vždy k dispozícii, keď by som to potrebovala.

Aký bol tvoj prvý dojem po nástupe na školu? Koľko vás bolo najviac v triede?

Nastúpila som do 1.F a v triede nás bolo aj do 30 žiakov. V tom čase sa hlásilo veľa detí v mojom veku. Z toho dôvodu mala škola určitú dobu dvojdenný režim: nedalo sa vyučovanie obsiahnuť v čase od ôsmej do druhej, preto bol nastavený taký systém, že niektoré ročníky chodili do školy aj v poobedňajších hodinách.

Môj dojem? Môj prvý dojem bol skvelý. Hneď som si tam našla partiu a kamarátov. Zo začiatku som sa v rámci školy pohybovala na takej trojkolke. To bola senzácia pre spolužiakov a počas prestávok sa chcel každý povoziť. Až neskôr som prešla na barle. Spolužiaci ma nebrali vôbec odlišne, naopak pomáhali mi a brali ma ako rovnocennú, takže rýchlo som zapadla do kolektívu. Najdôležitejšie pre dieťa s telesným postihnutím je od začiatku zapadnúť, aby sa cítilo, že je jedno z nich - ako každé iné dieťa.

Ako ťa brali učitelia a spolužiaci? Boli ústretoví? Mala si nejaké úľavy ohľadom učenia, alebo známkovania na predmetoch?

Fungovala som tam úplne normálne, práve preto, lebo spolužiaci videli, že nemám nejaké obmedzenie, že sa nevnímam odlišne. To deti hneď vycítia. Pred tým, ako som nastúpila, bol personál školy ústretový. Aj keď je pravda, že na začiatku sa pýtali mamky, či nebudem potrebovať posteľ, aby som si oddýchla medzi jednotlivými hodinami. Mamka sa zasmiala, pretože vedela, že som bola veľmi živé dieťa. Zo srandy navrhla, že by som skôr potrebovala pevnú stoličku a remene na priviazanie. :D :D :D

Mala si špeciálnu telesnú výchovu, alebo si bola oslobodená?

Od klasickej TV som bola oslobodená. Buď som sa pozerala v telocvični na spolužiakov, alebo som mala aj s inými deťmi so zdravotným postihnutím individuálne hodiny cvičenia.

Potrebovala si pri niektorých veciach alebo činnostiach pomoc od spolužiakov alebo učiteľov? Boli ochotní pomôcť?

Špecifickú pomoc som nepotrebovala. Možno jedine preniesť veci z učebne do učebne vo vyšších ročníkoch. Spolužiaci boli stále ochotní pomôcť. Pomoc som potrebovala napríklad aj v jedálni pri prinesení tácky s jedlom. Bola som známa aj tým, že som si často chodila po duple. Pani kuchárky mi vždy s úsmevom nabrali aj tretiu porciu.

Ľutovala si niekedy, že si nastúpila na ZŠ Lechkého a nie napríklad na Opátske, kde mali aj ostatné deti telesné postihnutie?

Neľutovala som to určite. Keď som vyrástla a postupne spoznávala iné deti, ktoré túto školu navštevovali, prehodnotila som, že bolo dobré, že ma mama napokon dala práve na túto základnú školu. Myslím si, že keď je dieťa s ŤZP schopné integrácie medzi zdravé deti, treba tak urobiť hneď od začiatku. Tak si zvyká aj dieťa na iné fungovanie a na väčšiu samostatnosť a bojovnosť a rovnako si zvykajú aj zdravé deti na odlišnosti. Tak vidia obe strany, že sa všetko dá prekonať, keď sa chce. Aj mne to prospelo, lebo som sa viac naučila zodpovednosti a samostatnosti v živote. Naučilo ma to inak fungovať. A teraz, keď som dospelá, je to len na môj úžitok. Myslím si, že je veľký rozdiel medzi bežnou a špecializovanou školou. Na Opátskom sú deti v podstate ako v ulite. Sú oddelené od spoločnosti a fungujú a pohybujú sa len v rámci zariadenia. Personál sa o nich stará a deti sú naučené, že za nich dospelí urobia všetko. Keby som mala deti, ktoré majú zdravotné problémy, tak by som ich určite dala do školy medzi zdravé deti, kde budú nútené bojovať samé za seba.

Zažila si niekedy od spolužiakov, že by ti dávali pocítiť, že si iná?

Ako som už spomínala vyššie, ten pocit som nemala. Necítila som sa nejaká iná, že by so mnou inak zaobchádzali ako s ostatnými deťmi. Užila som si detstvo naplno.

Vieš o nejakom prípade na ZŠ Lechkého, že by bol nejaký žiak v postihnutím šikanovaný?

Nezažila som, že by bol niekto šikanovaný pre telesné postihnutie. V každej triede sú ale samozrejme nejaké huncútstva. Ako medzi všetkými malými deťmi. Aj ja som mala v triede takého spolužiaka, z ktorého si robili chlapci srandu, doťahovali sa, mierne mu ubližovali a pritom nemal postihnutie. Nebolo to ale nič tragické, len také detské doťahovanie. Jeho psychika neutrpela, bolo to zo srandy. Vždy sa v triede nájde niekto, kto je vnímaný ako autorita, triedny šašo, ,,bifľoš,, alebo žiak, ktorý je cieľom pre žarty. Ale to je medzi deťmi bežné.

Za rozhovor ďakuje Gregor Simon

Zobrazene 1029 x

Gregor je jedným z najnovších členov Partie z Detského klubu ZPDaM. Časť detstva strávil v škôlke v Budapešti a vie plynule po maďarsky.

Je šikovným mladým mužom, ktorý dokáže fungovať relatívne samostatne. Zaujíma ho šport, o ktorom často píše aj do nášho časopisu. Z manuálnych činností má rád prácu v keramickej dielni a nebojí sa ani roboty v záhrade.