Marián Kozák

Adolf Ratzka si vyrába vlastné ochranné pomôcky a jeho asistenti výrazne obmedzili pohyb v jeho komunite. Kritizuje ako Švédsko rieši krízovú situáciu:"Mali by okamžite obmedziť mobilitu obyvateľstva, testovať viac a sledovať infikovaných ľudí."

Dr. Adolf Ratzka - užívateľ osobnej asistencie a jeden zo zakladateľov centra Nezávislého Života  - (Stockholm Independent Living), ktorí mali prvý pilotný projekt osobnej asistencie vo Švédsku,poskytol rozhovor pre švédske noviny o tom, ako sa chráni  pred koronavírusom, ochorením Covid-19. S Adolfom Ratzkom sa zhováral Philip Day dňa 31. marca 2020.

Aké kroky ste podnikli na ochranu seba a svojich asistentov pred ochorením Covid-19? Aké ochranné pomôcky, vnútorné a vonkajšie opatrenia Ste urobili pre svojich asistentov?
- Urobil som niekoľko vecí. Jednou z nich bolo z iniciatívy mojej manželky Doro vyhotoviť ochranný štít pre mňa a mojich asistentov. Urobil som však aj veľa ďalších vecí, napríklad zmenil som svoj režim fungovania asistencie, aby som minimalizoval svoj pohyb. Takže počas týždňa mám minimum asistentov. Namiesto ôsmych asistentov, ktorých zvyčajne mám na týždeň, mám teraz iba štyroch. Štyria ľudia, ktorí pracovali dva dni po sebe, spali tu v miestnosti určenej pre asistentov.Nemuseli dochádzať autobusom alebo metrom. To bolo najdôležitejšie opatrenie. Od tej doby samozrejme všade chodím s rúškom. Mojich asistentov som požiadal, aby si často umývali ruky s mydlom.

Zohľadnili ste to, že asistenti cestujú za prácou a to ako žijú v súkromnom živote?
- Nemusel som nič zohľadňovať. Sami od seba mi povedali, že sa zbytočne nezdržiavajú v spoločnosti a myslím si, že to je správne. Práve teraz mám skutočne dobrých ľudí. Sú tiež motivovaní, aby sa nenakazili a vedia, že pre mňa prípadná infekcia predstavuje úplne iný rozmer ochorenia.

Dostali sa Vaši asistenti do kontaktu s infekciou?
- Štyria asistenti, ktorí v súčasnosti nepracujú, sú pravdepodobne nakazení. Neboli schopní dať sa otestovať. Prvý, ktorý ochorel, dostal infekciu od svojho kamaráta a ja som ho požiadal, aby teraz nechodil. 

Ako dlho je už chorý?
- Bol doma takmer dva týždne a ani budúci týždeň nebude môcť pracovať. Neskôr si zavoláme a skontrolujeme situáciu.

Aká je dostupnosť asistentov pre Vás?
- Zvyčajne mám veľa asistentov, aby sa navzájom mohli zastúpiť. Často sú to hudobníci, hudobní producenti alebo tanečníci. Momentálne sú všetky podujatia vo Švédsku aj v zahraničí zrušené, čo znamená, že mám veľa asistentov na môj počet hodín. Práve teraz sa napriek Korona-kríze cítim dobre.  Niektorých asistentov som požiadal, aby zostali doma.

Asistenti sú jednou zo spoločensky dôležitých skupín, ktorú bude možno potrebné testovať. Je testovanie dôležité?
- Áno, samozrejme. Ale nemyslím si, že úradníci v tom majú jasno. Túto skutočnosť sa nám nepodarilo presadiť.

Ako ste si vyrobili vlastné ochranné štíty, ktoré používate Vy a Vaši asistenti?
- Chránič je veľmi jednoduchý. Moja manželka Doro našla obrázky na YouTube a zrealizovala nápad. Vzali sme plastový hárok A4 do projektoru, ktorý sme našli doma. Prilepili sme elastické pásky a dve penové podložky na štít v hornej časti. Je dôležité, aby štít bol čo najbližšie k nosu - aby ste ho neposunuli smerom von, smerom od tváre. Ak je štít príliš ďaleko od nosa, môžu vírusy prenášané vzduchom alebo malé kvapky z úst alebo nosa ľahšie zasiahnuť tvár inej osoby - najmä ak je tvár inej osoby nižšie. Je nutné otestovať elastický pás, ktorý drží štít bližšie k tvári a pred ústami. Myslím si, že je najlepšie začať čo najjednoduchšie a podľa potreby vylepšiť.

Vyčistíte ochranné štíty a znova ich použijete?
- Áno, jednu minútu ich čistíme v chlóre, opláchneme chlór pod tečúcou vodou a potom ich umyjeme vodou a mydlom. Chlór tak nepoškodí plast.

Ako dlho tieto ochranné štíty používate?
- Iba tri dni. Stále ešte nemáme rutinu s nasadením a starostlivosťou o ne. Môžem s ním dokonca jesť, takže to nie je až také obmedzenie. 

Hovorili ste s lekárom o ochranných pomôckach?
- Môj lekár mi povedal, že na respiračnom oddelení v Huddinge (názov nemocnice) nemajú pre mňa momentálne k dispozícii žiadne ochranné pomôcky. Pochopil som, že sa musím o to sám postarať ako  najlepšie viem. Moje chrániče nie sú testované a pravdepodobne neposkytujú rovnakú ochranu ako tie, ktoré sa používajú v nemocničnej starostlivosti, sú však lepšie ako nič.

Ako vnímate svoju zodpovednosť ako zamestnávateľ za svojich asistentov? 
- Ako zamestnávateľ mám okrem iného na starosti ochranné vybavenie pre mojich asistentov. Žiaľk dispozícii ichnie je veľa. Z tohto dôvodu som si objednal štíty z Číny, ktoré mi zatiaľ neprišli. Preto sme si urobili sami ochranné štíty. Moji asistenti neboli dva týždne informovaní od lekárov či sú práceneschopní. Naliehal som na nich, aby zostali doma v prípade, že majú čo i len najmenšie príznaky.

Mali byť osobní asistenti a užívatelia pripravení na Covid-19?
- Štát a obec neboli dostatočne pripravení, hoci epidémie prasacej a vtáčej chrípky boli varovnými signálmi. Väčšina odborníkov uviedla, že sa nejedná o problém. Spoločnosť nebola pripravená na takúto pandémiu, anija som to nečakal. Vzhľadom na zodpovednosť zamestnávateľa by som mal mať doma svoje vlastné ochranné pomôcky.

Aké opatrenia by ste chceli vidieť od vlády?
- Vyzývam na prísnejšie obmedzenie mobility obyvateľov. Vláda preniesla zodpovednosť na odborníkov. Zdá sa, že tí vykonávajú svoje vlastné vedecké experimenty, namiesto toho, aby okamžite obmedzili mobilitu obyvateľstva a testovali a sledovali liečbu infikovaných ľudí,tak ako v našich susedných krajinách. Na rozdiel od väčšiny európskych krajín boli hromadné stretnutia vo Švédsku povolené. Testovanie takmer žiadne a asymptomatickí(bezpríznakoví) cestujúci zo severného Taliansku chodia do školy a do práce. Situácia bez možnosti testovania a bez ochranného vybavenia nám nepomáha, aby sme sa ako riziková skupina izolovali.Sme závislí na našich osobných asistentoch, ktorí sa môžu infikovať v autobuse a metre. Teraz môžeme byť chránení iba znížením rizika nákazy našich asistentov v spoločnosti.

Ako vnímate zodpovednosť obcí?
- Čo by sme mali robiť my, ktorí potrebujeme osobnú asistenciu, keď majú všetci naši asistenti príznaky? Obec je v konečnom dôsledku zodpovedná za moju asistenciu, ale skutočne by ma udivilo, keby v okrese "Skärholmen" existoval plán aj pripravenosť na riešenie tejto situácie! 

Budú ľudia bez zdravotného postihnutia, ktorí v súčasnosti čelia izolácii a obmedzeniam kvôli Covid-19, lepšie chápať práva užívateľov osobnej asistencie zúčastňovať sa na živote komunity po tejto pandémii?
- Nemyslím si to! Pre mnohých neexistujeme! Aj keby si boli vedomí nášho marginalizovaného každodenného života, nevnímali by medzi nami a nimi paralelu. Sme považovaní za iných ľudí s inými potrebami. V boji o osobnú asistenciu je evidentné, ako je odopieraná pomoc pre tých najslabších. Mnohí ľudia sú ohromení, ak požadujeme taký život, ktorý ostatní považujú za samozrejmý!

Zdroj: https://assistanskoll.se/20200402-Adolf-intervjuas-om-Coronavirus.html?fbclid=IwAR2Te5BcHEuOMhMEeES9JxjkrD-H69Q9E3HpvfFr5PorTtMeaqh8wekcnoY

Článok bol automaticky preložený cez program Google zo švédštiny

Jazyková úprava slovenčiny PhDr. Marián Kozák


Koronavírus je veľmi nebezpečný vírus, ktorý veľmi negatívne zasiahol celý svet, Európu aj Slovensko vo všetkých oblastiach života. Týka sa to tiež sociálnej oblasti. Významne ovplyvňuje aj vykonávanie osobnej asistencie. Viacerí užívatelia osobnej asistencie sa v priebehu krátkeho obdobia dostali do veľmi ťažkej a nezvyčajnej situácie. Mnohí asistenti museli odcestovať domov, pretože buď nie sú Košičania alebo sa momentálne starajú o svojich blízkych. Najmä ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím sú zvyknutí využívať osobných asistentov každý deň viac rokov. V marci nastala pre nich, ale aj ich rodičov veľmi netypická situácia. Koronavírus spôsobil, že rodičia zrazu musia pomáhať svojim dcéram a synom, namiesto osobných asistentov. Takto to bolo v minulosti, keď osobná asistencia nebola zakotvená v slovenskej legislatíve. Mnohí rodičia sa teraz veľmi boja, že osobní asistenti môžu byť nechtiac nakazení týmto nebezpečným vírusom a prinesú nákazu aj k nim. Druhá skupina rodičov sa teší, že si finančne prilepšia, pretože od 27. 3. 2020 platia nové dočasné pravidlá pri výkone osobnej asistencie. Môžu ju vykonávať blízki rodinní príslušníci počas trvania tejto pandémie. Považujem za veľmi dôležité zdôrazniť, že  asistenta nikdy netreba brať ako osobu, ktorá narušuje naše súkromie alebo nás ohrozuje, ale ako obrovského pomocníka, ktorý často krát nám môže pomôcť oveľa viac ako rodina za akýchkoľvek okolností.

Ak to situácia vyžaduje, môžu blízki rodinní príslušníci vykonávať všetky úkony osobnej asistencie, a to maximálne 10 hodín denne. Táto možnosť sa týka aj rodičov maloletých detí, ktorí deťom do ich plnoletosti nemohli vykonávať asistenciu vôbec. Ak užívatelia nemajú s rodinnými príslušníkmi uzatvorenú Zmluvu o výkone osobnej asistencie, je potrebné, aby ju uzatvorili. Môže byť uzatvorená len na dobu určitú odo dňa účinnosti zákona 27. marca 2020 do ukončenia trvania núdzového stavu, predbežne 30. júna 2020. Táto doba sa môže predĺžiť v závislosti od vývoja tejto mimoriadnej situácie.

Moji asistenti chodia ku mne domov aj v tomto zložitom období. Nie je to zakázané. Bývam v bezbariérovom rodinnom dome. Rozhodol som sa ich púšťať do domu na vlastnú zodpovednosť, pretože aj v tejto situácii som odkázaný na ich pomoc. Oni s tým súhlasili. Dohodli sme sa na dodržiavaní prísnych hygienických pravidiel. Musia si dôkladne umyť ruky. A taktiež musia nosiť na tvári rúško. Pomáhajú mi pri rôznych činnostiach v domácnosti a v tejto neľahkej dobe aj pri práci z domu. Momentálne mám troch asistentov. Jeden z nich je Janko, ktorý je sociálny pracovník. Je veľmi šikovný. Zároveň je mojím dobrým kolegom. Pomáha mi aj pri práci. Pani Eva mi pomáha v domácnosti. Stará sa o čistotu v dome. Ak treba, vie mi navariť, niečo zašiť, vy,žehliť,.. Ďalší môj asistent Daniel vyštudoval psychológiu a v súčasnosti je tiež mojím kolegom. Pracuje ako pracovný asistent. Je veľmi veselý a tiež mi pomáha pri práci. Momentálne pracujeme "na diaľku" cez počítač s našimi klientmi a ostatnými kolegami.

Život sa nemôže úplne zastaviť ani v tejto etape. Práca je veľmi dôležitá aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Môj veľmi dobrý priateľ pán Dr. Adolf Ratzka je vozičkár a známy "bojovník" za práva občanov so zdravotným postihnutím v Európe aj vo svete. Má 76 rokov. Žije vo Švédsku. Osobnú asistenciu využíva vyše 50 rokov. Momentálne je aj tam pandémia v súvislosti s koronavírusom. Pracuje tiež z domu. Zabezpečil si vlastný ochranný "štít" pre seba aj pre svojich asistentov, aby sa vzájomne nenakazili.

Musíme tiež pochopiť osobných asistentov, ktorí v tejto náročnej situácii sa väčšinou nestretávajú so svojimi užívateľmi. Nemajú možnosť si teraz finančne privyrobiť. Istým spôsobom je to aj pre nich náročné. Sú aj takí, ktorí majú finančný príjem len z asistencie. Je to veľmi vážny problém. Boja sa, že to tak bude trvať veľmi dlho. Niektorí sú v spojení so svojimi užívateľmi cez telefón alebo internet. Píšu spoločne články a riešia rôzne úlohy.

Verím, že aj počas tohto náročného obdobia sa dokážeme navzájom pochopiť, pomáhať si a rešpektovať sa.

Marián Kozák


Dňa 28.12.2019 (sobota) som sa vybral s mojím osobným asistentom Jankom autom do Budapešti. Navštívili sme tamojšie vianočné trhy prvýkrát. Veľmi sme sa tešili. Bola to už naša druhá spoločná návšteva maďarského hlavného mesta. Zažili sme spolu veľmi pekný víkend. Vyrazili sme z Košíc okolo pol deviatej ráno. Počasie bolo celkom pekné, ale chladné. Cesta nám trvala približne tri hodiny, ale čas nám obom plynul veľmi rýchlo. Je to z Košíc približne 260 km. Zaplatili sme cez internet poplatok za diaľničnú známku 22 € na 10 dní. Vopred sme sa porozprávali o miestach, ktoré by sme chceli spoločne navštíviť. Budapešť je veľmi pekné a veľké mesto. V súčasnosti má približne 1 779 361 obyvateľov (rok 2017). Museli sme však používať navigáciu, ktorú mal Janko nainštalovanú v mobile. Keď sme prišli do cieľa našej cesty, mali sme problém nájsť voľné parkovacie miesto pre vozičkárov. Všetky miesta boli obsadené.  Nakoniec sme zaparkovali v podzemnej garáži za v prepočte 2 € na hodinu. Parkovací automat prijímal platby len vo forintoch.

Potom sme išli rovno do centra pozrieť si tamojšie trhy. Stánky boli na viacerých miestach v meste. Boli sme už veľmi hladní, tak sme sa rozhodli ochutnať tamojšie langoše pri Bazilike Sv. Štefana. Prechádzali sme sa spolu popri stánkoch. Nakoniec sme si obidvaja kúpili jeden langoš. Boli dosť drahé. Jeden stál približne 6 € a viac. Výhodou bolo, že sme mohli platiť priamo v eurách. Stoly však boli prístupné aj pre vozičkárov, nemal som problém sa zasunúť s vozíkom k stolu. Na rozdiel od košických trhov. Potom sme sa išli poprechádzať a hľadali sme nejaké stánky so suvenírmi.

Následne sme sa autom presunuli do inej mestskej časti. Tentokrát sme zaparkovali v centre mesta. Išli sme si pozrieť ďalšiu významnú pamiatku. Nachádza  sa na budínskej strane Dunaja na Hradnom vrchu. Dostali sme sa tam výťahom.  

Je to "Kostol Svätého Mateja," ktorý bol postavený v 13. storočí. V čase našej návštevy bol zatvorený. Následne sme si pozreli ďalšiu významnú dominantu mesta tzv. Rybársku Baštu.  Je to jedna z najznámejších pamätihodností Budína. Má veľmi peknú architektúru. Je postavená na hradných hradbách. Pomenovaná je podľa rybárov. Bol z nej úžasný výhľad na mesto aj na budovu parlamentu. Videli sme sochu Andrása Hadika na koni. Bol to uhorský gróf a rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu. Pochádzal z turčianskeho slovenského zemianskeho rodu.

Po návrate z prehliadky pamiatok sme navštívili jednu z tamojších kaviarní, aby sme sa zohriali. Dal som si tam horúcu čokoládu. Janko si dal kávu a malinovku. Medzitým sa už zotmelo. Budapešť bola nádherne vysvietená. Videli sme v diaľke z auta tzv. Reťazový Most, ktorý spája kedysi dve samostatné mestá Buda a Pešť. Vybrali sme sa na ďalšie trhy, ktoré sa konali na Vörösmartyho námestí. Na večeru sme si dali ďalší langoš. Potom sme opäť hľadali nejaké obchody so suvenírmi, aby sme kúpili nejaké drobné darčeky pre našich blízkych. Vianočné trhy boli veľmi pekne vyzdobené. Na stromoch boli zavesené farebné vianočné gule. Bolo tam veľmi veľa turistov zo zahraničia. Stretli sme Slovákov, Čechov, Nemcov, Rusov, Poliakov, ale aj Číňanov.

Keď sme sa vrátili z trhov, išli sme sa ubytovať do hotela. Nazýval sa Danubius Hotel Arena. V blízkosti hotela sa nachádza nový futbalový štadión Ferenca Puskása. Na recepcii sme rozprávali po anglicky. Auto sme zaparkovali v neďalekej podzemnej garáži. Vopred sme mali zarezervovanú bezbariérovú izbu cez internet. Za 1 noc sme zaplatili 134 € (2 osoby aj s raňajkami). Na izbe boli dve postele, okrúhly stolík  aj televízor. Kúpeľňa aj toaleta boli tiež prístupné pre vozičkárov. Umývadlo aj zrkadlo sa dali nastavovať na určitý sklon podľa potreby.


Na druhý deň sme mali raňajky v hoteli. Následne sme si pobalili všetky veci. Potom sme sa vybrali k maďarskému parlamentu. Strážili ho ozbrojení policajti. Nachádza sa tam vysoký stožiar, ktorý meria 34 metrov. (Náš stožiar pred NR SR meria 30 metrov :).  V čase našej návštevy sa pred maďarským parlamentom nachádzal krásny, veľký Betlehem. Prešli sme sa po okolí. V diaľke sme videli Margitin most.

Potom sme sa opäť presunuli na Vörösmartyho námestie. Pozreli sme si znovu tamojšie stánky a naobedovali sme sa. Následne sme sa autom presunuli do obchodného centra na okraji mesta Campona, v ktorom sa nachádza známe Tropicarium. Vstup bol bezbariérový. Pred pokladňou sa vytvoril veľmi dlhý rad, pretože je to veľká atrakcia. Platili sme polovičné lístky spolu v prepočte 11€.

Bolo to veľmi zaujímavé. Celý komplex bol rozdelený do viacerých miestností. Všade sa nachádzali popisné tabule s názvami živočíchov v maďarčine a angličtine. Videli sme život v hlbočine, následne aj dažďový prales, v ktorom každú štvrťhodinu zahrmelo, spustil sa dážď a blesky nad aligátormi. Dozvedel som sa, že ide o najväčšie morské akvárium v Strednej Európe a zároveň žraločie akvárium v ktorom sa nachádzalo 8 žralokov a veľa rôznych druhov menších farebných rýb. Nachádza sa tam nádrž, kde návštevníci môžu hladkať raje (ryby).

V prvej  miestnosti sme videli ryby žijúce v Maďarsku a medzi nimi boli aj chránené ryby. Ocitli sme sa v dažďovom pralese. Nad našimi hlavami voľne lietali farebné exotické vtáky a  poskakovali malé opičky a takisto sme videli zelených, žltých, červených hadov, napríklad pytónov. V ďalšej miestnosti sme videli tiež aligátorov, chameleónov, jašterov, obrovské korytnačky, pavúkov a škorpiónov. V sladkovodnej časti sme obdivovali ryby žijúce v  Ázii, Afrike, Južnej Amerike napríklad pirane (ryby). Zaujal ma obrovský tunel. Bolo to hlboké žraločie akvárium, kde nám nad hlavami plávali žraloky. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Návštevu Tropicaria odporúčam každému.

Na záver nášho pobytu sme sa na chvíľu zastavili v Tescu, ktoré sa nachádzalo v tom istom obchodnom centre Campona. Kúpili sme si nejaké pečivo a vodu na cestu domov. Mal som príjemný zážitok pri samoobslužnej pokladni, ktorá sa dala prepnúť do slovenčiny. Bol som hrdý, na to, že som počul v Budapešti náš ľubozvučný jazyk! Ďakujem svojmu skvelému osobnému asistentovi Jankovi, vďaka ktorému som prežil zaujímavý víkend.

Marián Kozák


Osobná asistencia je úžasný a veľmi dôležitý nástroj, ktorý má umožniť, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením mohli žiť nezávislý život v domácom prostredí. Veľmi dôležitou podmienkou k tomu je mať dobré organizačné rozhodovacie schopnosti.

Je to cesta k dôstojnej existencii, vďaka ktorej môže aj človek s ťažkým telesným postihnutím študovať, pracovať, oddychovať a uplatniť svoje schopnosti tak vo svoj prospech, tak v prospech spoločnosti.

"Nezávislý život znamená, že máme kontrolu nad vlastným životom a môžeme si vybrať z viacerých možností. Každý z nás preberá na seba zodpovednosť pri rozhodovaní o tom, aký kvalitný život chce žiť. Ľudia bez zdravotného postihnutia to pokladajú za samozrejmé. Len málokto z nás ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku si túto skutočnosť v dnešnej dobe uvedomuje. Keďže my sme tí najlepší odborníci na naše potreby, potrebujeme ukázať riešenia, aké by sme chceli. Potrebujeme sami dohliadať na svoj život, rozmýšľať a hovoriť za seba tak ako každý. Preto sa musíme navzájom podporovať a učiť sa jeden od druhého, organizovať sa a pracovať, aby nastali politické zmeny, ktoré povedú k právnej ochrane našich ľudských a občianskych práv.

Sme celkom obyčajní ľudia, ktorí majú takú istú potrebu cítiť, že sme sa začlenili, že nás uznávajú a milujú, ako ktokoľvek iný." Adolf Ratzka

Naši rodičia, ktorí sa o nás od narodenia vzorne starali pomáhali nám dávali nám jedlo, pitie, vzdelanie, bezpečie, duchovnú potravu a vždy im záležalo na tom, aby sa náš zdravotný stav  čo najviac zlepšoval, sú tí najlepší rodičia na svete. Toto všetko som dostal od svojich rodičov. Kedysi sme osobnú asistenciu vôbec nepoznali. Mohol som sa spoľahnúť iba na mamku a ocka, neskôr na sestru Marcelku.

Keď som sa stal dospelým, moje potreby /povinnosti a záujmy postupne pribúdali a začali sa meniť. Keď v júli v roku 1999 som začal využívať osobnú asistenciu podľa vtedajšieho zákona "O sociálnej pomoci" bol som veľmi šťastný a moji rodičia tiež. Vďaka osobnej asistencii som spoznal veľmi veľa nových a zaujímavých ľudí. Boli to väčšinou študenti. Dnes po 20-tich rokoch sa veľmi zmenila spoločenská situácia. Počet osobných asistentov sa výrazne znížil z viacerých dôvodov. Veľa mladých ľudí odišlo pracovať do zahraničia. Odmena za 1 hodinu výkonu OA počas posledných dvoch rokov síce dosiahla hodnotu /4,18 € v súčasnosti/ a je už oveľa lepšia ako v minulosti, no ešte stále nie je pre viacerých ľudí atraktívna/.

Druhá stránka veci je, že mnohí rodičia ľudí s postihnutím sa boja pustiť cudzích ľudí do svojich domácností. Ja mám v súčasnosti 3 asistentov, ktorých som pustil do svojej domácnosti a mi pomáhajú pri všetkom čo potrebujem, nakoľko ocko mi zomrel pred viac ako troma rokmi, mamka výrazne zoslabla a sestra Marcelka býva vo svojej domácnosti s rodinou. Skutočnosť, že naši rodičia starnú, menej vládzu, tu nebudú večne, by každého z nás mala motivovať k tomu, aby sme sa všetci zjednotili a začali sa seriózne zaoberať osobnou asistenciou do budúcna. Takže odporúčam každému, pokiaľ je už dospelý, aby sa prestal postupne spoliehať na rodičov a začal sa pomaly osamostatňovať pomocou osobných asistentov. Osobná asistencia je ľudským právom!

Problém jej nedobrého fungovania v mnohých rodinách je v súčasnosti na Slovensku veľmi dobre známy. Mnohí užívatelia osobnej asistencie, ani ich rodičia si dodnes neuvedomujú, že ten konkrétny príspevok na osobnú asistenciu má primárne pomôcť tomu konkrétnemu človeku s ťažkým zdravotným postihnutím, aby sa osobnostne rozvíjal, aby boli naplnené jeho životné potreby a nie jeho rodine. Taktiež ďalší dôvod je, že mnohí užívatelia osobnej asistencie nedajú svojim asistentom dostatočný počet hodín. Následne osobní asistenti strácajú záujem vykonávať osobnú asistenciu a hľadajú si inú prácu.

Osobný asistent potrebuje mať stabilnú prácu, ale nie každý môže vykonávať asistenciu. Existuje viacero typov asistentov. Je potrebné zdôrazniť, že som mal v minulosti veľa dobrých asistentov, na ktorých nikdy nezabudnem, no boli aj takí, ktorí boli veľmi nezodpovední a porušovali zmluvu. Oni takisto musia dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú zo zmluvy. Preto som sa rozhodol pozrieť sa podrobnejšie na typy osobných asistentov.

V brožúrke o osobnej asistencii "Příručka pro osobní asistenty", ktorú napísala pani Jana Hrdá, významná osobnosť s ťažkým telesným postihnutím v sociálnej oblasti z Českej republiky, takto:

Opatrovateľský typ sa správa k užívateľovi ako k úplne nemohúcemu človeku, ktorý nie je schopný o sebe rozhodovať. Hovorí užívateľovi, ako sa má správať, čo má robiť s kým sa má kamarátiť a pod. Dochádza nielen k ujme na užívateľovu psychiku, ale asistent tiež, či už úmyselne nebo neúmyselne vyraďuje z činnosti tie telesné schopnosti, ktoré je klient aj napriek svojmu zdravotnému postihnutiu ešte schopný používať. Ak vykonávajú asistenciu asistenti, ktorí majú sklony sa takto starať, záleží na samotnom užívateľovi, ako veľmi si pripustí asistenta k telu.

Ochranársky typ  sa snaží uchrániť užívateľa takpovediac od všetkého. Má predstavu, že vonku je zlý nepriateľský svet, pred ktorým musí užívateľa chrániť. Asistenti s týmto sklonom väčšinou prežili nejakú hlboko negatívnu skúsenosť, ako napríklad stratu blízkeho človeka alebo niekto fyzicky či psychicky ublížil ich blízkej osobe.

Typ poznačený svojou profesiou neschopný sa preorientovať na inú skupinu obyvateľstva. Do tejto kategórie (skupiny) spadajú často vekovo starší asistenti alebo asistentky. Ide väčšinou o bývalých pedagogických pracovníkov, ktorí sa nedokážu preorientovať na dospelých ľudí. V praxi to potom vyzerá tak, že sa asistent pýta dospelého a svojprávneho užívateľa, či si umyl ruky alebo ho hladká po hlave s komentárom, že bol dnes dobrý, alebo sa ho dokonca pýta, či má vreckovku a poriadne zaviazané topánky. Stalo sa dokonca, že asistent sa maznal s užívateľom a hovoril mu zdrobneniny.

Typ riešiaci si svoje osobné neúspechy a nízke sebavedomie. Zatiaľ čo všetky tri predchádzajúce typy sa môžu po rozumnom dohovore napraviť, typ štvrtý je z tohto hľadiska veľmi komplikovaný. Býva neistý sám sebou, roztržitý a jeho nízke sebavedomie sa odráža v správaní k užívateľovi, pretože väčšinou si asistent na ňom lieči svoje komplexy menejcennosti. Príčinu takéhoto konania väčšinou nachádzame v nešťastnom detstve kedy k nemu rodina mala nevhodný prístup. Títo asistenti by mali uvažovať, či užívateľovi svojím konaním neubližujú a či by nemali nechať vykonávanie osobnej asistencie na neskôr, keď si vyriešia svoje problémy. Ak nie sú schopní ich vyriešiť, nemali by sa k osobnej asistencii radšej vracať vôbec.

Typ hľadajúci medzi užívateľmi svojho partnera. Otázka hľadania partnera medzi ľuďmi so zdravotným postihnutím patrí do oblasti snáď najchúlostivejších otázok vôbec. Problém tkvie v tom, že mladý užívateľ ako ktorýkoľvek iný človek síce túži po láske, ale často aj niekoľko rokov bezvýsledne hľadá partnera. Preto by nemalo byť asistentovo rozhodnutie nadviazať vážny partnersky vzťah s užívateľom iba dočasný alebo povrchný. Z neskoršieho úniku alebo pokusu o prerušenie vzťahu by mohli vzniknúť ťažké traumy. Užívateľ si totiž niekedy na asistenta zvykne a začne s ním počítať pre svoj život. Niekedy dokonca tento zvyk začne prechádzať do patologickej závislosti (Ide len o výnimočné prípady).

Typ hľadajúci sebauplatnenie. V rámci tohto typu sa kríži hneď niekoľko typov navzájom, a to typ ochranársky, opatrovateľský a v neposlednom rade aj typ riešiaci si svoje osobné neúspechy a nízke sebavedomie. Kumulácia /hromadenie/ týchto typov je naozaj na zváženie. Je dosť smutné, že práve takýto typ sa najviac snaží uplatniť na poli osobnej asistencie.

Na záver sa krátko zmienim o osobách, ktoré sú vhodné na vykonávanie osobnej asistencie. Majú naozaj seriózny záujem pomáhať iným. Patrí sem tiež napríklad motivácia vyplývajúca z kresťanského presvedčenia, v tomto prípade by však nemalo dôjsť k fanatizmu a k násilnému presvedčovaniu užívateľa o správnosti asistentovej viery.

Všetci osobní asistenti, nech  pôsobia pozitívne alebo negatívne na užívateľa by mali aspoň dvakrát ročne prejsť supervíziou /kontrolou/ alebo sa snažiť o konzultáciou problémov, ktoré súvisia s osobnou asistenciou, s odborníkom. Asistent by mal byť úplne  vyváženou osobnosťou, ktorá vie, čo chce a akým spôsobom bude dotyčnému užívateľovi schopná pomôcť k tomu, aby dostal všetko čo mu právom patrí. Preto je veľmi dôležité venovať výberu dobrého asistenta veľkú pozornosť.

Fungujúca osobná asistencia môže zabrániť:

·         rozpadu rodiny, izolácii človeka s postihnutím v byte alebo rodinnom dome
·         umiestneniu človeka so zdravotným postihnutím do zariadenia sociálnych služieb na celoročný pobyt
·         nadmernej záťaži a stresu rodinných príslušníkov.

Ja osobne som sa stretol s rôznymi ľuďmi, ktorí boli mojimi asistentmi. Mám niekoľko negatívnych príkladov, ktoré sa mne osobne stali. Hovorím o nich preto, aby som upozornil užívateľov, aby si dávali pozor.

·        V prvých rokoch fungovania asistencie som sa stretával hlavne s asistentkami. Bolo to kvôli tomu, pretože ženy mali vždy väčší záujem poskytovať asistenciu. Našiel som si osobnú asistentku, ktorá sa mi páčila, pretože bola veľmi ochotná. Bolo to v roku 2001. Robila mi asistenciu viac ako 2 mesiace. Chodili sme často do mesta, rozprávali sme rôznych zaujímavých témach. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Mali sme podpísanú platnú zmluvu. Vyplácal som jej pravidelne odmenu. Začal plynúť tretí mesiac a odrazu asi po 15 dňoch mi oznámila, že ide s priateľom na dovolenku do Španielska na 2 týždne. Potrebovala, aby som jej vyplatil odmenu hneď. Vyhovel som jej. Povedala mi, že po návrate z dovolenky mi bude vykonávať asistenciu. Už nikdy sme sa nestretli. Skúšal som jej viackrát zatelefonovať, no neúspešne.

·       Ďalší negatívny zážitok, ktorý sa mi stal. Bolo určité obdobie /v roku 2004/, keď som mal problém nájsť si osobného asistenta. Našiel som si jedného pána, ktorý nemal prácu. Bol oveľa starší ako som bol vtedy ja. Bol zvláštny, pretože mal veľmi nezvyčajne tenký hlas. Predtým pracoval 11 rokov v nemocnici. Odporúčala mi ho jedna rehabilitačná sestra, ktorá v minulosti pracovala v Detskom Klube. Rozhodol som sa, že ho vyskúšam. Býval blízko mňa. Nepáčil sa však mojím rodičom. Nechceli, aby sa stal mojím asistentom. Báli sa, či nie je psychicky chorý. Napokon som ich prehovoril. Chodili sme spolu do mesta. Bola s ním sranda. Vtedy som mal veľký problém zohnať si iného asistenta. Problém nastal vtedy, keď si chcel požičať odo mňa peniaze. Raz som mu požičal určitú sumu peňazí, ktorú mi však nevrátil. V zápätí sme sa rozišli.

·         Ďalší zážitok sa mi stal s asistentom, ktorý študoval medicínu. Bolo to v roku 2013. Zoznámili sme sa cez inzerát, ktorý som dal na internet. Je všeobecne známe, že štúdium medicíny je veľmi náročné a vyčerpávajúce. Študenti majú veľmi málo voľného času. Tento študent bol šikovný a mal čas. Robil mi asistenciu asi 3 mesiace dvakrát do týždňa. Rozumeli sme si. Problém nastal vtedy, keď prestal chodiť ku mne a povedal mi, že nemá čas. Nebolo to však kvôli škole. Mal priateľku, ktorej sa veľmi intenzívne venoval. Nechcel robiť asistenciu cez víkend. Po dlhšom čase mi povedal, že si našiel inú brigádu v obchodnom centre, ktorú však vykonával cez víkend. Povedal mi, že tam dostane viac peňazí ako pri asistencii. Následne sme sa rozišli.

V dnešnej dobe je veľmi ťažké si nájsť dobrých asistentov. Som presvedčený, že keby na Slovensku efektívne fungovali agentúry osobnej asistencie, ktoré by mohli byť spočiatku financované z eurofondov, mnohí ľudia so zdravotným postihnutím by mohli viesť (prostredníctvom OA) ozajstný nezávislý život.

Marián Kozák


Dňa 6.6. 2019 (vo štvrtok) som sa vybral s mojím osobným asistentom Jankom na druhú poznávaciu cestu do Viedne. Veľmi sme sa na ňu tešili. Bola to už naša druhá  spoločná návšteva rakúskeho hlavného mesta. Z Košíc sme vyrazili ráno okolo siedmej vlakom "Inter City", ktorý bol oveľa rýchlejší ako klasický rýchlik a išiel priamo až do Viedne. Cesta trvala približne šesť hodín. Vopred sme si napísali zoznam miest, ktoré sme chceli v rakúskej metropole navštíviť.

VIEDEŇ

Po príchode na tamojšiu hlavnú stanicu na nás už čakali zamestnanci s mobilnou plošinou. Boli veľmi ochotní a spýtali sa nás, či sa tam (na viedenskej železničnej stanici) vyznáme. Potom sme už išli kúpiť lístky na metro, ktoré nás odviezlo priamo do hotela Ibis, kde sme mali už vopred zarezervovanú bezbariérovú izbu.

Po príchode do hotela, sme však museli skoro hodinu čakať, pretože naša izba bola ešte obsadená. Keď sme sa už konečne ubytovali, hneď sme išli do mesta a hľadali sme nejakú reštauráciu. Jedna sa nachádzala v blízkosti nášho hotela. Ja s Jankom sme si opäť objednali slávny viedenský rezeň (Wiener Schnitzel) s hranolkami a kečupom. Tradične sa pripravuje z teľacieho mäsa. Rezeň bol veľmi veľký a chutný.

Potom sme sa už vybrali do centra, aby sme navštívili veľmi zaujímavú atrakciu "Dom mora" (Haus des Meres). Je to neatraktívna budova bývalého leteckého bunkra, ktorá však skrýva v sebe úchvatné veci.

V objekte je však všetko pekne usporiadané, taktiež je tam "prales" tiahnuci sa cez 3 poschodia, kde sa môžete zabaviť s opicami, pozrieť na aligátorov atď. Krásne akváriá, veľké tunely, menšie tunely, hlavne pre deti. Bolo veľmi zaujímavé, že návštevníci mohli strčiť ruku do niektorých akvárií a dotýkať sa rýb.  Budova je takmer celá bezbariérová. Mala desať poschodí. Videli sme tam aj živé netopiere, medúzy, chobotnice, a iné zaujímavé živočíchy. Vstupné bolo 14 €, doprovod mal vstup zadarmo. Bol to pre mňa úžasný zážitok.

Po skončení prehliadky sme sa presunuli do slávneho zábavného parku Práter, kde sa nachádzajú rôzne atrakcie pre deti aj dospelých. Veľmi som sa tešil na tamojšie ruské kolo (Wiener Riesenrad), ktoré je bezbariérové. Má priemer 61 metrov a disponuje 15 vagónikmi, z ktorých osem je venovaných rôznym dôležitým historickým obdobiam, od antických čias Rimanov až po polovicu 20. storočia. Nastúpili sme do vagónika, ktorý bol veľký. Nachádzali sa v ňom viacerí turisti z celého sveta.

Po niekoľkých sekundách sme sa pohli a odrazu sme sa ocitli vo výške až 65 metrov. Mali sme výborný, široký výhľad ponad celé mesto. Jeden lístok stál 6 €. Potom sme išli do obchodu kúpiť si niečo na raňajky.

Na druhý deň po raňajkách sme opäť navštívili slávnu zoo v Schönbrunne, pretože sa nám veľmi páčila, keď sme tam prišli prvýkrát. Je jednou z najstarších zoologických záhrad na svete. Pri pokladni pred vstupom som sa po anglicky opýtal na možnosť zľavy zo vstupného do zoo. Po predložení ŤZP preukazu sme platili obidvaja spolu 10 €. Som veľmi rád, že som mal opäť príležitosť naživo po dvoch rokoch vidieť žirafy, slonov, hrocha, pandu, koalu, kenguru a ďalšie zvieratá.

V Schönbrunnskom areáli sa taktiež nachádzajú prekrásne záhrady, detské ihrisko, rôzne labyrinty, skleníky (napríklad palmový skleník), botanická záhrada aj reštaurácia, kde sme sa naobedovali. Boli sme veľmi príjemne prekvapení, keď sa nám po slovensky prihovorila jedna čašníčka, ktorá nás začula rozprávať sa. Na jedlo sme si objednali tamojšiu špecialitu nazývanú "flammkuchen" - podplamenník. Bol však iný ako ten náš slovenský. Hlavný rozdiel bol v ceste, ktoré bolo výrazne tenšie. Po jedle sme si vychutnávali krásne prostredie. Na priestranstve pred zámkom sú rozostavené mnohé stánky s občerstvením a suvenírmi. Turisti sa môžu previesť po areáli na tamojším vláčiku.

Zo ZOO sme sa vrátili metrom do hotela, pretože bolo potrebné vyprázdniť našu izbu do dvanástej hodiny. Po odubytovaní sme išli na vlakovú stanicu odložiť batoh do úschovne, pretože bol ťažký a ešte sme mali v pláne prechádzku centrom.

Zo stanice sme sa presunuli metrom k Dómu svätého Štefana, vošli sme dovnútra cez hlavný vchod, ktorý je bezbariérový. Nikto s obmedzenou schopnosťou pohybu nemusí vchádzať cez bočný vchod, na rozdiel od Dómu Svätej Alžbety v našom meste. Pomodlili sme sa a zapálili sviečky. Potom sme sa prešli po centre.

Zastavili sme sa v jednom nádhernom parku - Volksgarten. Bolo tam veľa krásnych trávnikov. Videl som tam tiež veľa zasadených pekných stromčekov, ktoré si zasadili manželské páry a boli na nich napísané konkrétne krstné mená.

Čas plynul veľmi rýchlo. Odviezli sme sa aj nízko podlažnou električkou. Keď sme čakali na zastávke, videli sme, že sa mesto pripravovalo na dúhový pochod.

Potom sme sa vrátili pre batožinu na stanicu a išli do prístavu, kde sme počkali na našu loď, ktorá nás odviezla do Bratislavy. Bola to tá istá loď, ktorou sme išli pred dvomi rokmi. Počas celej cesty sme opäť obdivovali Dunaj aj okolitú prírodu. Videli sme z lode hrad Hainburg, a neskôr aj Devín.

BRATISLAVA

Po príchode do našej metropoly sme sa ubytovali v hoteli Saffron. Večer sme si pozreli sochu vynikajúceho slovenského herca, komika a spisovateľa Júliusa Satinského. Po ňom je pomenovaná aj ulica. Socha znázorňuje ako herec "načúva" ľuďom ulice. Bol to úžasný človek, ktorý mi dodnes chýba. Nikdy na naňho nezabudnem. Taktiež sme sa cestou zastavili v Medickej záhrade, kde sa nachádza socha Martina Kukučína.

 

Na tretí deň sme navštívili výstavu kompenzačných pomôcok, "Salón Vozičkár.info", ktorá sa konala v areáli "Mini Zoo Devín". Atmosféra bola úžasná. V MiniZOO sa nachádzali rôzne zaujímavé zvieratá, napríklad kone, ovce, kozy, sovy, pštros a iné vtáky. Súčasťou tejto je aj sokoliareň.

Veľmi ma pobavila situácia, keď som potreboval ísť na WC a keďže sa to konalo pod holým nebom, organizátori na tento účel zapožičali len prenosné toaletné bádky. Tie vo mne na prvý pohľad vyvolali smiech, pretože mi pripadali veľmi malé. Nakoniec som sa do nej s vozíkom aj s Jankom zmestil. S elektrickým vozíkom by to však nebolo možné.

Počas celej akcie bol zabezpečený pestrý zábavný program aj pre deti. Taktiež tam vystupovali rôzne hudobné skupiny, napríklad skupina KOCHANSKI, Cimbal Brothers, či Fragile. Počasie bolo veľmi pekné. Zástupcovia niekoľkých firiem prezentovali rôzne mechanické aj elektrické vozíky a iné pomôcky.

Bol som veľmi prekvapený, že na túto akciu prišlo veľmi málo vozičkárov, napriek tomu, že sa konala v hlavnom meste. Stretol som tam svojho kamaráta vozičkára Jakuba zo Skalice so svojím osobným asistentom. Rozprávali sme sa spolu o prínosoch aj úskaliach osobnej asistencie, o vzdelávaní, práci aj o cestovaní. Veľmi sa mi to páčilo.

Na záver tohto podujatia sme si dali spoločnú večeru. Dal som si bryndzové halušky a Janko si dal vyprážaný syr s hranolkami. Potom sme sa odviezli autobusom do centra. Chceli sme sa pozrieť do Dómu Svätého Martina, ale nepustili nás dovnútra, pretože po 18tej hodine katedrálu zatvárajú. Následne sme išli do hotela. Boli sme už veľmi unavení po horúcom dni.

Na štvrtý deň  po raňajkách sme sa prešli popri budove RTVS - obrátenej pyramíde, okolo Národnej banky Slovenska až k Prezidentskému palácu, kde sme nastúpili na autobus na hrad a k parlamentu. Vychutnali sme si nádherný výhľad na Dunaj a veterné mlyny v Rakúsku, ktoré bolo vidieť z diaľky.

Potom sme už išli späť do hotela vyprázdniť izbu. Odviezli sme sa na železničnú stanicu. Tú sme uvideli prvýkrát naživo po rozsiahlej rekonštrukcii. Boli sme veľmi príjemne prekvapení. Zmenila sa na nepoznanie k lepšiemu. Som veľmi rád, že po mnohých rokoch má naše hlavné mesto stanicu, ktorá je prístupná aj pre občanov a turistov s obmedzenou schopnosťou pohybu. Dúfam, že príde obdobie, keď bezbariérová doprava /autobusy, električky, vlaky, lode aj lietadlá/ budú na Slovensku prístupné pre všetkých ľudí.

 

Na tejto poznávacej ceste som zažil veľa pekných zážitkov. Bolo to veľké dobrodružstvo. Ďakujem veľmi pekne svojmu osobnému asistentovi Jankovi, vďaka ktorému som ju mohol absolvovať.


Dňa 20.5.2019 sme mali v Detskom Klube ZPDaM vzácnu návštevu. Navštívila nás podpredsedníčka slovenského parlamentu, pani Lucia Ďuriš Nicholsonová. Prišla k nám spolu s jej poslaneckou asistentkou pani Lýdiou Brichtovou, ktorá je právnička, pracovala 24 rokov na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR na rôznych pracovných pozíciách. Bola tiež riaditeľkou odboru integrácie osôb so zdravotným postihnutím. Významnou mierou sa podieľala na vytváraní našej legislatívy pre občanov so zdravotným postihnutím, predovšetkým zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a špeciálne peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Pani Lucia Ďuriš Nicholsonová sa rozhodla kandidovať do Európskeho parlamentu v Bruseli. Prišla si pozrieť naše zariadenie a následne s nami diskutovala o problémoch v sociálnej oblasti, vo vzdelávaní, doprave týkajúcej sa ľudí so zdravotným postihnutím, konkrétne cestovanie vlakom, autobusom, lietadlom, v oblasti architektonických bariér, v oblasti osobnej asistencie (vytvorenie rozsiahlej databázy osobných asistentov aj užívateľov v Európskej Únii). Týmto krokom by sa výrazne uľahčilo cestovanie vozičkárov v jednotlivých štátoch a posilnil by sa význam osobnej asistencie ako najdôležitejšieho nástroja nezávislého života. Vypočula si viaceré naše problémy aj skúsenosti týkajúce sa bežného života ľudí s telesným znevýhodnením. Veľmi sa jej u nás páčilo. Sľúbila nám, že v prípade úspechu v eurovoľbách bude presadzovať a obhajovať túto dôležitú problematiku.

DOPLNENÉ: Pani Lucia Ďuriš Nicholsonová bola 25.5.2019 zvolená za europoslankyňu.

Marián Kozák


V októbri 2002 sa konal v Japonsku 6. svetový kongres občanov so zdravotným postihnutím. Organizovala ho celosvetová organizácia s názvom "Disabled Peoples International", ktorá združuje veľké organizácie v jednotlivých krajinách. Na Slovensku existuje veľmi významné občianske združenie s názvom "Asociácia Organizácií  Zdravotne Postihnutých Občanov SR". Zakladateľkou tejto významnej organizácie bola pani MUDr. Mária Orgonášová Csc. veľmi významná osobnosť v zdravotnej aj sociálnej oblasti. Reprezentovala Slovensko na významných medzinárodných podujatiach. Venovala sa legislatíve týkajúcej sa ľudí so zdravotným postihnutím. V roku 2002 mi ponúkla možnosť, aby som išiel reprezentovať našich občanov so zdravotným znevýhodnením na svetový kongres, ktorý sa konal v Japonsku v Sappore. Bol som veľmi príjemne prekvapený a ponuku som s radosťou prijal. Išiel som tam spoločne s mojím ockom, ktorý sa tiež veľmi tešil. Okrem nás dvoch sa na tom podujatí zúčastnila aj paraolympijská športovkyňa v stolnom tenise Alena Kánová so svojím otcom. Je veľmi šikovná a pracovitá. Má 2 dcéry. Vyštudovala právo. Pred kongresom sme sa osobne nepoznali. V roku 2003 navštívila Detský klub ZPDaM.

V Japonsku som predtým ešte nikdy nebol. Keď nadišiel deň odchodu, bol som trochu nervózny, cítil som veľkú zodpovednosť, ale veľmi som bol nadšený. 

Z Košíc sme spolu s ockom vyrazili autom do Bratislavy približne okolo poludnia. Cesta trvala približne 6 hodín. Večer sme sa ubytovali v Domove sociálnych služieb na Mokrohájskej ulici. Boli sme tam prvýkrát. Ubytovanie v tom zariadení v tej dobe poskytovali aj pre tých ľudí s postihnutím, ktorí potrebovali len prenocovať. Spali sme tam jednu noc. Na druhý deň ráno sme vyštartovali autom do Viedne na letisko "Schwechat". Auto sme zaparkovali na tamojšom platenom parkovisku. Ponáhľali sme sa do letiskovej haly, aby nám skontrolovali kufor aj príručnú batožinu. Následne sme prešli takou chodbičkou priamo do lietadla. Bez problémov som doň nastúpil. Neboli tam žiadne schody. Vzápätí ma posadili na takú špeciálnu stoličku a preniesli ma priamo na konkrétne vopred zarezervované sedadlo. Najprv sme išli do Frankfurtu (v Nemecku). Pred samotným letom nám ocko kúpil 10 žemlí. Jedna vtedy stála 1€. Po prepočte na koruny to bolo 24 korún. Ocko sa zasmial a povedal mi: "Majko, také drahé žemle sme ešte nikdy nejedli!". Odtiaľ sme cestovali 10 hodín priamo do Tokia. Tam je o 9 hodín viac ako na Slovensku. Leteli sme cez viaceré krajiny aj časové pásma. Počas dlhej cesty som si krátil čas pozeraním japonských filmov v angličtine. Mal som k dispozícii slúchadlá. Súbežne som sledoval aj interaktívnu mapu, ktorá ukazovala presný pohyb lietadla, jeho výšku, rýchlosť aj miesto, kde sme sa práve vtedy nachádzali. Leteli sme aj počas noci. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Nad ránom sme mali možnosť pozorovať východ slnka počas letu. Keď sme konečne pristáli v Tokiu, rýchlo sme si išli kúpiť letenky na ďalšie lietadlo, ktoré smerovalo z hlavného mesta do Sappora. Je to piate najväčšie mesto v krajine. Tento let trval približne 90 minút. Vtedy sme cestovali asi 50-ti vozičkári v jednom lietadle. Trpezlivo každého naložili. Bolo to niečo neuveriteľné. Nikdy predtým som nič také nezažil!

Keď sme pristáli v našej cieľovej destinácii, bol už večer. Na letisku už na nás čakal bezbariérový taxík. V Japonsku jazdia autá po ľavej strane, podobne ako je to vo Veľkej Británii alebo v Austrálii. Veľmi zvláštne bolo, že náš hotel sa nachádzal približne až 40 km od letiska. Išli sme iba po diaľniciach, ktoré boli spoplatnené. Nevideli sme žiadne dediny. Večer sme sa ubytovali v našom hoteli. Vopred sme mali zarezervovanú izbu cez internet.

Na druhý deň ráno sme sa naraňajkovali a odviezli sme sa bezbariérovým taxíkom na miesto konania kongresu. Bola to veľká olympijská športová hala, kde sa konali Zimné olympijské hry v roku 1972.

Na kongrese sa zúčastnilo vyše 3000 účastníkov so zdravotným znevýhodnením v sprievode svojich osobných asistentov alebo rodinných príslušníkov zo 109-tich krajín z celého sveta. Komunikácia prebiehala prevažne v angličtine. Bolo zabezpečené tlmočenie aj do ďalších jazykov a to: francúzštiny, španielčiny, japončiny, čínštiny a kórejčiny, ale aj do anglického posunkového jazyka a do japonského posunkového jazyka. Atmosféra bola vynikajúca. Vyše 1000 dobrovoľníkov bez postihnutia pomáhalo zabezpečovať bezchybnú a plynulú organizáciu kongresu. Boli rozdelení do viacerých skupín podľa toho, ktorú oblasť mali na starosti. Bol to výborný nápad, pretože každý hneď vedel ľahko nájsť toho konkrétneho človeka, keď potreboval niečo riešiť.

Dobrovoľníci v bielej uniforme mali na starosti komunikáciu v anglickom jazyku. Dobrovoľníci v ružovej bunde mali na starosti prepravu bezbariérovými mikrobusmi. V modrých uniformách boli oblečení tí, ktorí mali pod kontrolou registráciu všetkých návštevníkov podujatia. Čierny odev mali na sebe tí, ktorí boli zodpovední za kompletnú technickú stránku (všetky mikrofóny, káble, osvetlenia atď.). V zelenom boli tí, čo zabezpečovali jedlo. Počas celého podujatia rôzne firmy vystavovali rôzne kompenzačné pomôcky, predovšetkým mechanické vozíky a rôzne mobilné telefóny uľahčujúce komunikáciu ľudí s poruchami reči.

Na tomto veľkolepom stretnutí občanov so zdravotným postihnutím sa premietal náš významný dokument s názvom "Agentúra osobnej asistencie v Slovenskej Republike" v anglickom jazyku. Malo to veľký úspech. Len pre zaujímavosť, mnohí dovtedy nevedeli, kde sa vlastne Slovensko nachádza. Zistil som, že pre Japoncov a iných obyvateľov Ázie sú Slováci exotickí. Ilustroval by som to na jednej príhode. Keď som sa zoznámil s jednou pani zo Singapuru, tak sa ma po anglicky okrem iného spýtala, či našim materinským jazykom je angličtina a bola veľmi prekvapená, že nie je. Slovák sa po japonsky povie "Sulovakodžin", "koniči wa" znamená dobrý deň, "sajó nara" - dovidenia, "arigató" - ďakujem, "ohajó gozajmas" - dobré ráno.

Kúpil som si pred cestou konverzačnú príručku japončiny a naučil som sa niekoľko japonských fráz, ktoré som využil v komunikácii s domácimi obyvateľmi, nakoľko viacerí z nich vôbec po anglicky nerozumeli. Napriek tomu, som mal tú česť, poskytnúť rozhovor v angličtine pre japonské rádio aj televíziu.

Najviac sa diskutovalo o tom, že občania so zdravotným postihnutím sú rôzni a keďže každé postihnutie je naozaj individuálne, chce to ku každému špecifický prístup so všetkým, čo k tomu patrí. Hovorili sme tiež o tom, že všetci zdravotne postihnutí majú právo na nezávislý život, na rovnaké príležitosti, "právo na právo" (nie vo všetkých krajinách sveta je to samozrejmosťou, pretože nie všade majú ideálne zákony) a aj právo bojovať za seba a podobne.

Získal som veľa zaujímavých kontaktov z celého sveta. Zaujali ma informácie, ako riešia problémy v konkrétnych krajinách. Napríklad v mnohých ázijských štátoch v tom čase bol ešte stále nedostatok organizácii pre telesne postihnutých. Diskutovali sme aj o rôznych problémoch, najmä o ľudských a architektonických bariérach a nezávislom živote, osobnej asistencii. V takej vyspelej krajine, akou Japonsko určite je (to chcem zdôrazniť), nie je problém so samostatnosťou zdravotne postihnutých. Zistil som, že vo vyspelých krajinách ako napríklad v Thajsku, môžu cestovať všade.

Chodníky v Sappore boli absolútne bezbariérové, dokonca dlažba bola prispôsobená aj pre nevidiacich (tzv. chodiace drážky). Nebol problém dostať sa ani do obchodov. Sú v tejto oblasti naozaj vyspelejší, najmä v spôsobe a systéme dopravy. Japonci sú usilovní a obdivuhodní v organizácii práce aj času. K dispozícii bolo asi 30 autobusov a 30 taxíkov. Ľudia boli rozmiestnení v rôznych hoteloch a bolo potrebné ich zviesť do už spomínanej kongresovej haly. V tom čase v Košiciach nízkopodlažné autobusy ešte neexistovali, preto sme ich tak obdivovali. Pomáhali všetkých vozičkárov veľmi trpezlivo a bez stresujúcich momentov naložiť aj vyložiť. Taxíky boli priestranné. Organizácia bola bezchybná, taká perfektná, že v nás vzbudzovala nesmierny obdiv. Hotel bol bezbariérový, útulný, moderne vybavený, bolo samozrejmosťou nastaviť si do kúpeľa presnú teplotu vody, alebo taká maličkosť ako voňavý toaletný papier.

Čo by som chcel vyzdvihnúť, je správanie sa Japoncov nielen voči sebe navzájom, ale aj k nám. Sú úplne iní ako my. Neprestajne sa usmievajú, pri pozdrave sa uklonia (nepodávajú si ruky). Je to ich (pre nás zvláštny) zvyk a musím povedať, že je veľmi dobrý. Vlastne ešte pred komunikáciou vzdáte úctu tomu druhému. Aj keď neovládali dobre anglický jazyk, získali si nás týmto prostým gestom, vychádzajúcim z ich prirodzenosti. Bolo to pre našu kultúru veľmi nezvyčajné, ale trošku aj smiešne. Ocko mi vtedy povedal: "Keby som sa u nás na Slovensku takto stále ukláňal, ľudia by si o mne mysleli, že som sa úplne zbláznil!".

Ďalší zážitok, ktorý sa mi spája s týmto pobytom je jedenie s paličkami. Snažil som si nabrať nejaké jedlo medzi dve paličky, ale neúspešne! Ešteže v Japonsku poznajú lyžičku, vidličku aj nožík! Ochutnal som tradičné japonské suši aj krevety (ryby). Suši je vlastne varená ryža spojená so špeciálnou sladkokyslou omáčkou. Slovo suši v doslovnom preklade z japončiny znamená „kyslá chuť".

Spoznal som v Sappore jednu pani, ktorá pochádza zo Slovenska. Žije tam už vyše 30 rokov. Vyštudovala v Prahe japončinu. V súčasnosti pracuje ako spravodajkyňa pre SR aj ČR. Ovláda plynule maďarčinu aj angličtinu. Porozprávala nám aj o tom, že najväčšie rozdiely medzi Japoncami a Slovákmi sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Nehovoria o svojich problémoch na verejnosti, tak ako my. Nezávidia si navzájom. Ak ich trápia nejaké problémy, nikdy nimi nezaťažujú druhých. Toto je ich, dalo by sa povedať životné krédo.

Videl som veľké rozdiely medzi Európou a Japonskom najmä v technickej vyspelosti. Rozdiely boli aj v obrovských vzdialenostiach medzi jednotlivými mestami tejto veľkej a pozoruhodnej krajiny. Mal som dojem, že lietadlá tam používajú tak často ako my autá. Najväčšie rozdiely sú práve v jedinečných zvykoch ľudí, v ich mentalite. Neprezentujú problémy tak ako my. Nepostrehol som tam závisť. Oni určite tiež majú svoje problémy, ktoré vedia riešiť kultivovaným spôsobom.

Dozvedel som sa jednu veľmi zaujímavú vec. Pri rozhovore, ktoré som robil pre japonské rádio a pri ktorom bol aj môj ocko, sme sa obidvaja predstavili. Mali sme veľké vizitky zavesené na krku. Boli na nich napísané naše mená v angličtine aj japončine. Marián Kozák junior a Marián Kozák senior. Vtedy sa tá pani redaktorka veľmi začudovala, že máme s ockom rovnaké mená. V Japonsku je absolútne zakázané mať rovnaké meno po matke alebo po otcovi.

Ak porovnám život telesne postihnutého človeka v Japonsku počas nášho pobytu a u nás, je to veľký rozdiel. Na tých miestach, ktoré som navštívil, som si nevšimol, žeby človek so zdravotným znevýhodnením mal problémy s pohybovaním sa po meste. V Sappore bol program veľmi nabitý, ale predsa len som chcel aspoň niečo vidieť z mesta. Predstavte si, len mňa s ockom do centra odviezol autobus bez toho, aby sa niekto začudoval, že nie je kapacitne vyťažený. Neviem si predstaviť, že by to u nás bol ochotný urobiť šofér pre jedného človeka. Videli sme tamojšiu televíznu vežu aj veľkú fontánu. Krásne upravené trávniky a niekoľko obchodov. V rámci kongresu nám Japonci ukázali niečo z ich kultúry aj umenia. Bolo to pre nás fascinujúce. Napríklad aj to, že "zdraví" ľudia v jednom z programov tancovali na vozíčkoch. Podstata vystúpenia bola v tom, že všetci sa môžeme stať inými a že sa toho nemusíme báť. V takomto prevedení sme videli aj balet. S týmto som sa u nás ešte nikdy nestretol. V autobuse sme videli jednu slečnu, ktorá nevedela rozprávať. Na krku mala zavesený viacjazyčný komunikátor. Stála pri nás. Keď vystupovala z autobusu, tak sa nám pomocou toho prístroja pozdravila v angličtine.

Na záver kongresu som mal možnosť urobiť si jedinečnú fotografiu, s Japonkami tlmočníčkami. Nikdy na tento pobyt nezabudnem. Naplnil ma veľmi pozitívnou energiou a krásnymi zážitkami. Po návrate domov sa ma viacerí ľudia pýtali, či mi v Japonsku nezošikmili oči. Ďakujem svojmu ockovi, vďaka ktorému som mohol túto úžasnú, ďalekú, ale veľmi inšpiratívnu cestu absolvovať.

Marián Kozák


Dňa 12.5.2018 /sobota/ som sa vybral na opätovnú poznávaciu cestu autom do Budapešti. Veľmi som sa na ňu tešil. Tentoraz išiel so mnou môj skvelý osobný asistent Janko. Vyrazili sme z Košíc ráno o 7:30 hodine. Cesta nám obom ubehla veľmi rýchlo. Trvala približne 3 hodiny. Prechádzali sme cez Miškolc po diaľnici až do Budapešti. Janko mal vo svojom mobile navigáciu,  ktorá nás doviedla až do centra na vyhradené parkovisko. Vystúpili sme z auta a vybrali sme sa pozrieť si tamojší parlament. Je to veľmi pekná historická budova. Nazýva sa "Országház" (doslova "Krajinský dom"). Je jedným z národných symbolov Maďarska a jednou z najstarších vládnych budov v Európe. Janko zobral so sebou statív (stojan na kameru aj fotoaparát). Vyfotili sme sa spolu pred touto architektonicky zaujímavou stavbou. Prešli sme sa po okolí. Bol krásny slnečný deň.

Potom sme sa išli ubytovať do hotela. Janko nám vopred zarezervoval bezbariérovú izbu cez internet. Na recepcii s nami komunikovali po anglicky. Vyplnili sme registračný formulár a išli sme si uložiť veci na izbu. Bola pekná a priestranná. Nachádzal sa tam aj televízor a pripojenie na internet. Boli k dispozícii rôzne televízne maďarské aj zahraničné kanály. Nie však slovenské ani české. V kúpeľni bolo WC aj sprcha s madlami.

Po ubytovaní, približne o 30 minút, sme sa vybrali do tamojšieho prístavu, aby sme kúpili lístky na vyhliadkovú plavbu loďou po Dunaji. Keď sme čakali v rade na lístky, boli sme veľmi prekvapení.  Okolo nás stálo veľa dôchodcov a dôchodkýň. Zasmiali sme sa. Jeden lístok stál v prepočte približne 10 EUR. Loď nebola úplne bezbariérová. Tamojší personál nám však ochotne pomohol. Samotná plavba trvala približne 1 hodinu. Videli sme tie najvýznamnejšie pamiatky  Budapešti. Napríklad parlament a Národné divadlo. Mestské časti Budín a Pešť spája 8 mostov. Najslávnejší je Széchenyiho reťazový most, ktorý ako prvý spojil obidva brehy Dunaja. Bol postavený v rokoch 1839-49.  Mali sme k dispozícii aj audio sprievodcu v rôznych jazykoch /maďarčine, angličtine, nemčine, francúzštine, čínštine, japončine, španielčine, hebrejčine a poľštine/. Bolo to zaujímavé.

Po skončení plavby sme navštívili tamojší slávny hrad Budín, ktorý som už navštívil vlani s asistentom Miškom. Na nádvorie hradu sme prišli autom. Bolo to dobrodružné, pretože začalo pršať. Začali sme hľadať bezbariérovú toaletu. Vošli sme do tamojšej galérie. Bol tam nejaký strážnik, ktorého sme sa chceli opýtať, kde tam majú bezbariérové WC. Nevedel po anglicky. Zavolal nejakú mladú slečnu, ktorej sme vysvetlili náš problém. Nakoniec sme zistili, že tam majú len toaletu bez madiel. Našťastie sme sa do nej s vozíkom zmestili.

Celý deň bolo veľmi horúco. Mali sme chuť na maďarskú zmrzlinu a preto sme išli do jednej tamojšej reštaurácie. Potom sme sa vrátili do hotela. Boli sme už unavení. Ľahli sme si a trochu sme sa rozprávali o našom pláne na nasledujúci deň.

V nedeľu ráno sme vstali a pobalili sme si veci. Išli sme na raňajky, ktoré boli zahrnuté v cene za ubytovanie. Raňajky boli veľmi chutné. Dal som si malé párky so žemľou. Na pitie som mal výbornú horúcu čokoládu. Po raňajkách sme sa vrátili na izbu. Zobrali sme si zbalené veci a išli sme do centra mesta. Auto sme zaparkovali pred tamojšou ZOO. Poprechádzali sme sa po centre. Všímali sme si niektoré významné inštitúcie napríklad budovu Štátnej opery. Navštívili sme aj niekoľko obchodov so suvenírmi.

Potom sme navštívili tamojšie ruské kolo "Budapest Eye". Bolo to vzrušujúce. Nachádzala sa tam jedna bezbariérová kabínka. Ďalšia kabínka bola označená logom UNICEF /Detský fond Organizácie spojených národov/. Každý, kto ju chcel podporiť zaplatil drahšiu vstupenku. Jeden   lístok stál v prepočte približne 9 EUR.  Vozičkári majú určitú zľavu. Absolvovali sme tri kolá. Mali sme úžasný výhľad na mesto. Kiež by sme mali také ruské kolo aj u nás v Košiciach!

Potom sme sa vybrali do ZOO. Je jednou z najstarších v Európe. Nachádza sa tam 155 druhov vtákov, 123 druhov cicavcov, 121 druhov plazov. Zvieratá boli rozdelené podľa svetadielov. Najviac sa mi páčili žirafy a slony. Veľmi sa mi páčila žirafa, ktorá obhrýzala strom. Slony si podávali potravu, ktorá bola zavesená v takých veľkých sieťach. Zaujalo ma to, nakoľko v košickej ZOO sa žirafy ani slony nenachádzajú. V ZOO sme sa spoločne naobedovali. Dali sme si kurací rezeň s hranolkami. Potom som si dal ešte zmrzlinu.

Na záver nášho pobytu v maďarskej metropole sme navštívili tamojšie obchodné centrum, ktoré sa podobalo na náš Aupark. Kúpili sme si na cestu domov vodu a nejaké sladkosti a taktiež sladkosti pre mojich úžasných kamarátov z Detského klubu. V tom nákupnom centre sa nachádzalo Tesco namiesto Billy. Zažili sme tiež jednu srandovnú príhodu. Keď sme nakúpili tovar, išli sme ho zaplatiť ku samoobslužnej pokladni. Vyložili sme všetky veci z nákupného košíka, ozval sa maďarský hlas, zrazu sme si uvedomili, že tomu nerozumieme. V tom okamihu sme zbadali možnosť nastavenia slovenského jazyka. Boli sme veľmi milo prekvapení. Bolo veľmi príjemné počuť našu krásnu slovenskú reč v maďarskom prostredí.

Bola to úžasná poznávacia cesta. Hoci Budapešť nie je úplne bezbariérová, odporúčam ju ako destináciu na výlet každému.  Navyše s mojim asistentom Jankom si trúfam ísť skoro všade.

Marián Kozák


Osobná asistencia má veľmi dôležité miesto v mojom živote. Je pre mňa veľkým darom. Je to nenahraditeľný nástroj na kompenzáciu fyzických, ale aj sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Vďaka tomuto nástroju sa ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím môžu aktivizovať, vzdelávať, pracovať, rozvíjať a viesť tak plnohodnotný, dôstojný a nezávislý život. Jej unikátnosť spočíva v tom, že si ľudia so zdravotným postihnutím môžu sami vybrať toho, kto bude pre nich pracovať, resp. kto im pomôže. Čas aj náplň práce osobného asistenta si manažuje užívateľ sám.

Ja som bol jedným z ľudí s ťažkým telesným postihnutím, ktorí stáli pri zrode osobnej asistencie v Košiciach. Od tej doby už uplynulo viac ako 18 rokov. Keď sme v Detskom klube ZPDaM v novembri 1998 spustili pilotný projekt Agentúra osobnej asistencie s finančnou podporou vtedajšieho európskeho fondu "PHARE", veľmi sme sa všetci tešili. V rámci tohto projektu bola vybratá 20 - členná pilotná skupina ľudí s ŤZP, ktorí sa chceli stať užívateľmi osobnej asistencie.

V projekte bolo zaregistrovaných okolo 150 záujemcov o vykonávanie osobnej asistencie. V tomto období som navštevoval 4. ročník Obchodnej akadémie na Opatovskej ceste 97.  Boli to vtedy moje prvé skúsenosti s osobnou asistenciou v praxi.

Jedným z mojich prvých asistentov bol študent Peter, ktorý vtedy navštevoval Fakultu elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach. Veľmi sa mu táto práca páčila. Vykonával ju približne 3 roky. V tom čase, keď som spoznal Peťa, prebiehal súbežne ešte ďalší úžasný projekt s názvom "Doprava pre všetkých", ktorý realizovala Košická organizácia vozíčkarov. Tento projekt čiastočne nahrádzal MHD, ktorá v tom čase nebola bezbariérová. Projekt bol taktiež financovaný z európskeho fondu "PHARE". Zakúpené boli tri mikrobusy značky Citroën Jumper, ktoré mali slúžiť ako taxíky pre vozíčkarov. Prvými zákazníkmi a cieľovou skupinou tohto projektu boli 20-ti ľudia s ťažkým telesným postihnutím. Bol som jedným z nich. Dostávali sme každý mesiac desať kusov 50-korunových kupónov. Stačilo to však len na jednu dlhšiu cestu. Každú jazdu nad rámec kupónov, sme si museli zaplatiť.

V tomto období sa začala nová etapa môjho života, kedy som prestal byť odkázaný len na rodinu. O tomto som pred príchodom osobnej asistencie mohol len snívať. Vtedajší moji osobní asistenti boli väčšinou študenti. Pomáhali mi pri mnohých veciach, okrem iného aj na toaletu cez prestávky počas vyučovania. Taktiež mi pomáhali na ceste zo školy, keď moji rodičia alebo sestra nemohli pre mňa prísť. Vždy som sa dohodol s konkrétnym asistentom deň vopred, aby prišiel pre mňa na konkrétny čas po vyučovaní. Taxík som si musel objednať telefonicky niekoľko hodín vopred. Vo voľnom čase som chodil s asistentom do mesta na prechádzku. Samozrejme len na miesta, kde bol bezbariérový prístup. Mamka s ockom boli veľmi radi, že si mohli aspoň čiastočne vydýchnuť a venovať sa svojim povinnostiam a záľubám. Pre mňa to bol úžasný pocit, že som mal možnosť zoznamovať sa s nezávislejším spôsobom života. Spoznal som od toho obdobia veľmi veľa zaujímavých ľudí. Podobne sa tešili aj iní užívatelia osobnej asistencie v projekte.

Samotný projekt "Doprava pre všetkých" trval 2 roky. Po skončení projektu boli mnohí vozičkári nútení prestať využívať tieto taxíky z finančných dôvodov. Onedlho v našom meste začali premávať prvé bezbariérové autobusy. Konečne sa aj ľudia s ťažkým telesným postihnutím mohli prepravovať tak, ako ostatní obyvatelia nášho mesta.

Osobná asistencia sa dostala neskôr aj do zákona a užívateľov osobnej asistencie začalo pribúdať. Ľudia so zdravotným postihnutím sa tak začali viac objavovať v uliciach Košíc.

Rád si spomínam na svojich prvých osobných asistentov. Môj asistent Peter ma pravidelne doprevádzal na Technickú univerzitu, kde som mohol využívať internet. V tom čase sme totiž ešte v Detskom klube nemali internetové pripojenie. Ďalší asistent Miško ma naučil pracovať s rôznymi počítačovými programami, napríklad MS Word, Excel, Access /program na vytváranie databáz/, CorelDraw /program na kreslenie/ a iné. Obidvaja mi vykonávali osobnú asistenciu viac ako 3 roky. Niekoľko mesiacov som mal aj asistentku, vtedajšiu študentku medicíny Petru, ktorá veľmi ocenila možnosť vyskúšať si osobnú asistenciu v praxi. O niekoľko rokov prejavil záujem vykonávať osobnú asistenciu Petrin brat Matúš, ktorý študoval na ekonomickej univerzite. Veľmi ma to potešilo. Vedel veľmi dobre šoférovať. Dobre sme si spolu rozumeli. Bol mojím asistentom približne 3 roky. Často sme cestovali autom za mojou známou, staršou pani, do domova sociálnych služieb pre seniorov do Poproča, kde žila. V detstve sa mi veľa venovala. Vždy sa veľmi potešila, keď sme ju prišli navštíviť. Bez auta a dobrého osobného asistenta by sa tieto návštevy nemohli uskutočniť.

V súčasnosti mi pomáhajú traja osobní asistenti. Jedna žena a dvaja muži. Pani Eva, ktorá mi asistuje už 7 rokov mi pomáha, keď som doma. Či už je to pri hygiene, obliekaní, upratovaní, niekedy nakupovaní či varení. Vďaka nej nemusím počas dňa zaťažovať moju rodinu, ktorá má vlastné pracovné povinnosti.

 

Takmer pred dvomi rokmi som spoznal Michala, vtedajšieho študenta sociálnej práce, ktorý bol v Detskom klube na praxi. Ponúkol som mu možnosť vyskúšať si osobnú asistenciu. Som veľmi rád, že to prijal. Rozumieme si veľmi dobre. Pomáha mi pri rôznych činnostiach v domácnosti, v práci, pri voľnočasových aktivitách, pri rehabilitácii, úradných záležitostiach, atď.

Ďalším mojim výborným osobným asistentom je Ján, ktorý rovnako vyštudoval sociálnu prácu. S vykonávaním osobnej asistencie má dlhoročné skúsenosti (8 rokov). Osobnú asistenciu mi vykonáva aj na dlhších pracovných cestách, napríklad do Bratislavy alebo i do zahraničia. Spolu sa zúčastňujeme konferencií a seminárov. Mapujeme architektonické bariéry, prístupnosť dopravy, verejných inštitúcii a na cestách môžeme naše Košice porovnávať s inými mestami na Slovensku aj v zahraničí. Absolvovali sme rôzne poznávacie cesty, napríklad do Viedne či Budapešti.

Som veľmi rád, že som s mojimi rôznymi osobnými asistentmi zažil veľmi veľa pekných zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem. Mám veľa plánov a verím, že s mojimi súčasnými výbornými asistentmi sa mi ich podarí zrealizovať.

Marián Kozák


Dňa 30.7.2017 (v nedeľu) som sa vybral s mojím osobným asistentom Jankom na poznávaciu cestu do Viedne. Veľmi som sa na túto poznávaciu cestu tešil.  Bola to moja prvá návšteva rakúskeho hlavného mesta bez rodičov. Mal som dobrý pocit, pretože som vedel, že môj asistent Janko má bohaté dlhoročné skúsenosti (7 rokov) s poskytovaním osobnej asistencie a taktiež s cestovaním vozičkárov. Dávno som si všimol, že sa mu páči práca osobného asistenta. Vnútorne sa s ňou úplne stotožnil. Nebojí sa ničoho a veľmi rád má nové výzvy.

 

Pred cestou sme si stanovili náš spoločný cieľ, že nakrútime viacero rôznych videí, ktoré budú poukazovať na riešenia architektonických bariér. Videá chceme využiť aj v budúcnosti do videodokumentov venovaných bariéram.

Cestovali sme najprv vlakom do Bratislavy. Rýchlik vyštartoval z Košíc o ôsmej hodine ráno. Cesta do Bratislavy trvala približne šesť hodín. Napriek tomu, nám obom ubehla veľmi rýchlo. Rozprávali sme spoločne o pamiatkach a atrakciách,  ktoré by sme chceli navštíviť.  Keď sme vystúpili v našom hlavnom meste z vlaku, čakali už na nás železničiari s plošinou na rýchlik do Viedne, ktorú vopred Janko objednal cez internet. Slovenský sprievodca nám chcel predať cestovné lístky. Vyskytol sa však problém pri ich vytlačení. Povedal nám, že zavolá rakúskemu kolegovi, aby sme jemu zaplatili za lístky. Pred rakúskymi hranicami Slovák vystúpil z vlaku. Vzápätí nastúpil Rakúšan. Prihovoril sa nám. Zistili sme, že nevie vôbec po anglicky. Musel som si „oživiť“ svoje znalosti z nemčiny a povedal som mu, že sme zo Slovenska. Pýtal sa ma, či niečo nepotrebujeme. Chceli sme mu zaplatiť za lístky, nereagoval a odišiel k iným cestujúcim. Nakoniec sme nič za rýchlik neplatili. Ušetrili sme 28 €. Cesta z Bratislavy do Viedne trvala cca 60 minút.

 

Vo Viedni na stanici sme navštívili bezbariérovú toaletu, ktorá bola vybavená na vysokej úrovni. Splachovacie tlačidlo bolo namontované priamo na držadle spoločne s tlačidlom pre privolanie prvej pomoci. Potom sme sa už vybrali do hotela. Podrobne som si všímal tamojšiu verejnú dopravu /metro, autobusy, električky/. Najviac sa mi páčilo cestovanie metrom, nakoľko je veľmi rýchle pohodlné aj úplne bezbariérové. Škoda, že ho na Slovensku nemáme. Po príchode do tamojšieho hotela „Ibis“ sme sa ubytovali a išli sme do centra mesta obdivovať viedenské pamiatky a monitorovať ich bezbariérovosť. Presúvali sme sa metrom. Na staniciach metra boli výťahy, ktoré boli určené pre vozičkárov, barličkárov, ale i matky s kočíkmi, seniorov, nevidiacich a tehotné ženy. Všetci môžu cestovať bez problémov a bez toho, aby museli niekomu zo zamestnancov vopred nahlasovať osobné údaje.

 

Vo Viedni sme najprv navštívili gotický chrám Dóm Svätého Štefana, ktorý má bezbariérový hlavný vchod. Po návšteve chrámu sme si išli pozrieť okolie rakúskeho parlamentu. Na vstupných schodoch do parlamentu sme sa spolu s Jankom odfotili. Do budovy parlamentu viedla aj bezbariérová rampa. Potom sme sa vybrali do Hofburgu. V súčasnosti sa v jeho vnútorných priestoroch nachádza významné múzeum, ktoré je venované niekdajšej rakúskej cisárovnej Alžbete Bavorsskej, prezývanej Sissi.  V múzeu sa nesmie fotiť.  Potom sme navštívili tamojšiu radnicu, pred ktorou sme sa odfotili. Zastavili sme sa aj v niekoľkých obchodoch so suvenírmi. V uliciach sa mi  veľmi páčili kone s kočmi, ktoré slúžili ako taxíky pre turistov. Boli však drahé.  Jedna hodina jazdy po širšom centre mesta stála až 110€. Cyklistické chodníky sú tiež na vysokej úrovni. Rovnako majitelia so psíkmi majú vyhradenú samostatnú zónu. Večer sme navštívili tamojší slávny zábavný park „Práter“. V Prátri sme sa navečerali. Ja som si dal populárny „Wiener Schnitzel“ /viedenský rezeň/ s hranolkami a zeleninou a Janko si dal „Frankfurtský hot dog“. Po dobrej večeri sme si ešte pozreli tamojšie úžasné kolotoče, autodrómy aj húsenkové dráhy a tak sme ukončili program prvého dňa vo Viedni.

 

Cestou z Prátra na hotel sme sa zastavili v obchodnom centre kúpiť niečo na raňajky. Keď sme ho išli zaplatiť ku pokladni, vykladali sme jednotlivé položky na pokladničný pás, predavač sa nás spýtal po nemecky, či všetok tovar je náš. My sme mu najprv dobre nerozumeli, pretože to povedal veľmi rýchlo. Pozreli sme sa s Jankom navzájom na seba a uisťovali sme sa, či sme dobre pochopili jeho otázku. Predavač vtedy zistil, že sme Slováci a začal s nami hovoriť po slovensky. Povedal nám, že je z Petržalky. Pobavilo nás to. Potom sme už išli do hotela. Naša izba bola bezbariérová ale kúpeľňa len čiastočne. Bol tam sprchový kút aj držadlá, ale vanička sprchy bola vysoká. Zvládli sme to ale bez problémov a vyčerpaní sme rýchlo zaspali.

Na druhý deň ráno sme sa naraňajkovali a išli sme navštíviť slávny zámok Schönbrunn, niekdajšie letné sídlo Habsburgovcov. Je to krásna baroková stavba. Z významných panovníckych rodín ho obývala Mária Terézia s rodinou a cisár František Jozef I. s už predtým spomínanou manželkou Sissi.  V súčasnosti sa v jeho vnútorných priestoroch nachádza viacero významných múzeí. Jedno je venované cisárovnej Sissi, ďalšie je tzv. „Detské múzeum“, ktoré je venované deťom významných tamojších panovníkov.  V múzeách sa nesmie fotiť. Zámok obklopuje rozsiahly udržiavaný park, kde sa nachádza jedna z najstarších zoologických záhrad na svete, ktorú sme navštívili aj my s Jankom. Veľmi sa mi páčila. Bol to pre mňa veľký zážitok naživo po mnohých rokoch vidieť žirafu aj slonov. V Schönbrunnskom areáli sa taktiež nachádzajú prekrásne záhrady, detské ihrisko, rôzne labyrinty, skleníky napríklad palmový skleník či botanická záhrada. Na priestranstve pred zámkom sú rozostavené mnohé stánky s občerstvením a suvenírmi. Po areáli premáva vláčik. Nestihli sme si pozrieť všetky atrakcie, nakoľko sme sa ponáhľali do prístavu, kde sme čakali na našu loď, ktorá nás mala odviesť do Bratislavy.

Do Bratislavy sme sa plavili peknou bezbariérovou rakúskou loďou - rýchlym katamaránom (typ lode). Väčšinu času počas celej cesty sme strávili vonku na palube. Obdivovali sme krásny Dunaj aj okolitú prírodu. Videli sme z lode hrad Hainburg, a neskôr aj Devín.  Na lodi boli k dispozícii  toalety v štýle univerzálneho dizajnu. Tento spôsob riešenia bezbariérovosti sme veľmi ocenili. Za cestu loďou sme spolu platili 50 €. Stálo to však za to!

Do Viedne sa určite ešte niekedy vrátim. Je to úžasné mesto s bohatou históriou, vyspelou legislatívou, čistotou a výbornými službami. Naše slovenské mestá sa majú od nej čo učiť.  

S dobrým osobným asistentom sa dajú prekonať skoro všetky prekážky!

Ďakujem môjmu skvelému osobnému asistentovi Jankovi, vďaka ktorému som mohol absolvovať túto dobrodružnú poznávaciu cestu.

Marián Kozák


Strana 1 z 2