Gregor Simon

Gregor je jedným z najnovších členov Partie z Detského klubu ZPDaM. Časť detstva strávil v škôlke v Budapešti a vie plynule po maďarsky.

Je šikovným mladým mužom, ktorý dokáže fungovať relatívne samostatne. Zaujíma ho šport, o ktorom často píše aj do nášho časopisu. Z manuálnych činností má rád prácu v keramickej dielni a nebojí sa ani roboty v záhrade.

V Košiciach viem len o jednej škole, kde prijmú medzi zdravé deti, aj dieťa s telesným postihnutím. S odstupom času to vnímam ako veľké šťastie, že som sa na túto školy dostal a bol som v nej integrovaný. Píšem o Základnej škole Lechkého, ktorá sa nachádza na sídlisku KVP, ulici Jána Pavla II (predtým Lechkého ul.).

Pamätám sa, že v ten rok ako som tam nastúpil, bola škola ešte čerstvo otvorená(možno 2 roky). Škola funguje od roku 1994.

Lepšie po slovensky som sa naučil až na škole. Doma sa rozprávame len maďarsky. Rodičia mi vraveli, že keď sa ma pri zápise niečo pýtala psychologička, odpovedal som jej automaticky maďarsky. Ako štvrták som sa aj s mamou zúčastnil výletu - školy v prírode v Starej Lesnej. Mám na to obdobie dobré spomienky. Keď tak rátam, spolu som za tých 9 rokov vystriedal 4 triedne učiteľky. Všetky boli voči mne ústretové. V triede nás bolo síce okolo 30 žiakov, z toho len ja som mal telesné postihnutie, ale pre mňa bolo tých 9 rokov najkrajším obdobím. Ešte doteraz som v kontakte s niektorými spolužiakmi. Boli sme skvelá trieda.

Na záver by som chcel dodať, že je žalostné ako málo bezbariérových škôl je na Slovensku. Takých, ktoré berú žiakov aj s telesným, či iným postihnutím. Ale ani sa nečudujem. Počas minulého režimu bol systém taký, že boli ľudia s telesným postihnutím odstrčený na vedľajšiu koľaj. Takže väčšina skončila v ústavoch, prípadne na nejakých internátnych špeciálnych školách...

Gregor Simon


Minulý týždeň sme mali rozlúčku. So starým výťahom :)

Výťah fungoval odkedy sa klub otvoril a v poslednom čase sa veľmi kazil. Každú chvíľu sa v ňom niekto zasekol. Mne sa to tiež párkrát stalo, ale ani sa nečudujem, je tam už od začiatkov fungovania klubu, čiže približne dvadsaťpäť rokov.

Vďaka sponzorským darom (Cirkev Ježiša Krista Sv. neskorších dní, Primátorský punč, 2% z dane,..) sa nám podarilo nazbierať financie na nový výťah, ktorý nám urobí a spojazdní firma OTIS. Aj keď sa začiatok prác viackrát prekladal, som rád, že sa už práce začali.

Všetci rátame, že bude v priestoroch Detského klubu trošku chaos. Na 1. poschodie, kde je rehabka a 105-ka (redakcia), sa však našťastie dá dostať po rampe, ktorá je pri bazéne. Počas tohto približne mesiac a pol dlhého obdobia síce budeme fungovať v "núdzovom" režime, ale aspoň zmeníme prostredie hore za priestory telocvične :) 

A prečo som rád, že to vyšlo na toto obdobie? Kým sa bude robiť výťah, môžeme dni využiť na rôzne prechádzky, výlety a iné akcie, ktoré sa budú konať mimo nášho klubu alebo v našej záhradke. Horšie to bude mať škôlka a rehabilitácia. Firma OTIS nám ale našťastie vyšla v ústrety aj s tým, že nebudú hluční aspoň v čase, keď deti v škôlke spia.

Myslím, že to všetci zvládneme. Teším sa už na nový výťah, ktorý poslúži dobre a bez problémov pre všetkých, ktorí ho potrebujeme.


Malá svadba v DK

V kategorii - Dianie v našom zariadení február 07 2019

Ako malá svadba. Také prirovnanie som dostal na oslavu svojich okrúhlych narodenín.
Prečo?
Hostina bola, svadobčania tiež. Zábava v plnom prúde, skvelý program v spoločnosti úžasných ľudí a tancovačka. Ženích tam bol, síce nevesta chýbala :D
Ale poďme pekne po poriadku.

V januári som oslávil jubileum, 30 rokov. Zaujímavý vek. Nedávno som čítal príspevok, že ľudia ktorí majú diagnózu rázštep chrbtice, sa väčšinou tohto jubilea nedožijú.
Už predtým som rozmýšľal, čo vymyslím na svoje narodeniny. Napadlo mi, že niečo s pomocou ľudí z klubu navarím, ale nakoniec som sa rozhodol inak. Predsa "okrúhliny" treba osláviť vo veľkom štýle.

Narodeniny som mal oficiálne v stredu. V ten deň celý deň nešiel výťah, preto som väčšinu času strávil dole v telocvični, kde sme s Jankom pripravovali a skúšali techniku. Vo štvrtok sa konala oslava a  myslím si, že sa celkom vydarila. Ohlasy boli super. Oslavu prirovnávali k malej svadbe.

Deň sa začal tak, že som priniesol občerstvenie, ktoré sme už doma pripravovali dva dni dopredu. Dole boli stoly usporiadané už deň predtým. Okolo obeda sme začali pripravovať telocvičňu na oslavu, spojenú so zábavou. Takmer na sekundu presne prišli aj poslední hostia, ktorých som pozval - Ľudka a Evička. Okrem občerstvenia, ktoré som pripravoval doma, som objednal aj pizzu, ktorú doručili načas. Po gratuláciách sme sa "pustili" do všetkého, čo sa tam nachádzalo. Po chutnom obedíku, gratuláciách a odovzdaní darčekov, sme odsunuli stoly a zábava sa mohla začať. Začal som ju sám príhovorom a začatím karaoke párty, ktorú som otvoril pesničkou Fontána lásky od Barbary Haščákovej. Po mojom vystúpení nasledovali ďalšie spevácke vystúpenia (nespevákov :D). Každý si mohol vybrať podľa svojho gusta. Zazneli naše slovenské pesničky aj zahraničné. Ľudovky aj moderné. Počas speváckych vystúpení sa rozprúdila aj poriadna tancovačka. Myslím si, že si každý z nás prišiel na svoje.

Som rád, že sa všetko podarilo tak ako malo byť. Mňa samého dojalo, ako som to všetko zorganizoval, samozrejme s pomocou ľudí z klubu. V to popoludnie sa každý z nás zabavil. Mal som pocit, že aj zamestnanci na chvíľku zabudli, že sú v práci. Presne o to mi išlo, aby sa každý zabával a aspoň na chvíľku odložil povinnosti bokom. Som rád že som mohol zorganizovať "malú svadbu" :)

Gregor Simon  

 


Prvý koncert v tomto roku a znova sme sa stretli v hojnom počte. Novoročný koncert sa niesol v slávnostnom duchu galavečera.

 

Ako už bolo viackrát spomínané minulý rok, zisk z primátorského punču sa rozdelí medzi 4 košické organizácie. Jednou z nich je náš Detský klub ZPDaM, ktorý dostane štvrtinu z celkového výťažku, čo je 4693,17 EUR. Pekná suma. Vďaka všetkým občanom, ktorí prispeli.

Na koncerte boli niekoľkí hudobní hostia. Po každom odovzdaní symbolického šeku nasledovalo jedno vystúpenie. Nesmeli chýbať ani hostia ako náš primátor mesta Košice, pani viceprimátorka, ale aj starostovia a poslanci niektorých mestských častí. Po zrátaní celkovej sumy a prerozdelení na 4 rovnaké časti sa napokon zvýšil jeden centík, takže jedna z organizácií dostala o ten centík viac :).

Koncert sa začal ako sa patrí, krásnym predstavením, ktoré nás prenieslo späť do vianočného obdobia. Po úvodnom predstavení sa ujal slova moderátor, ktorý predstavil spomínaných hostí. Medzi účinkujúcimi boli Trio Hundža(otec a dvaja synovia), Peter Pačut(Freddie Mercury revival) a speváčky Sima Martausová a Leona Machálková. Všetkých doprevádzal Komorný sláčikový orchester.

Medzi podporenými organizáciami boli okrem Detského klubu aj Charitný dom sv. Alžbety a Liga proti rakovine. Štvrtá časť výťažku neputovala na pomoc ľuďom, ale organizácii Psy Ulice, ktorá pomáha zatúlaným zvieratkám. Pred každým odovzdaním symbolického šeku sme mali možnosť vidieť dokrútku, ako to v danej organizácii vyzerá a aká je ich činnosť, ktorú nechal natočiť Magistrát mesta Košice.

 

Koncert bol skvelý, sála Historickej radnice bola plná. Som rád, že sa aj takouto formou pomáha (nielen)našej organizácii.

Gregor Simon


Zhodnotenie uplynulého roka 2018

V kategorii - Zažili sme január 21 2019

Ako na nový rok, tak po celý rok.

Uplynulý rok v klube bol podľa mňa úspešný. Zažili sme veľa srandy, výletov, ale ani pracovné povinnosti nás neminuli. Pochodili sme kúsok Slovenska a poniektorí sme boli aj v zahraničí. Nesmela chýbať redaktorská činnosť a natáčanie reportáží a videí, hlavne cez letné obdobie. Tak isto verím tomu, že sme trošku pomohli vylepšiť mapu bezbariérovosti, ktorej sme natočili videorecenziu. Naše snaženie v klube prinieslo určite svoje ovocie. Veľký úspech roku 2018 je aj zvýšenie hodinovej odmeny pre osobných asistentov a iné zmeny v zákone.

Zúčastnili sme sa všelijakých akcií, pomohli sme aj počas zbierky Hodina deťom, kde sa priestory nášho klubu stali koordinačným centrom pre Košice. V tom istom čase sa konal aj seminár o ľudských právach. Ten viedli Maroš Matiaško, právnik pôsobiaci v oblasti ľudských práv a spolu s ním Miroslav Cangár, ktorý sa zaoberá právami osôb so zdravotným postihnutím a inklúziou. Tento rok, tak isto ako minulé roky, nesmeli chýbať výlety ako cez letné, tak aj cez zimné obdobie. Cez leto som si splnil sen. Bol som s rodinou na dovolenke v Taliansku. Jediný výlet, ktorého som sa zúčastnil s klubom, bol ten na Štrbské Pleso. V decembri sme boli v Prešove na vianočných trhoch a koncom roka sme navštívili aj trhy v našich Košiciach. Medzitým sme sa zúčastnili na benefičnom vianočnom koncerte a na predaji primátorského punču, z ktorého výťažok sa rozdelí medzi štvoricu organizácií. Jednou z nich je Detský klub ZPDaM.

Na záver by som pripojil novoročné prianie, ktorým by som zaprial všetkým všetko dobré do tohto roka. Nech je lepší alebo aspoň taký dobrý ako minulý rok 2018.

Do nového roku veľa splnených snov Vám prajem. Nech Vaše srdcia pre vernú lásku denne bijú a šťastie na duši Vám radostne žije. A aké predsavzatie do nového roku si treba dať? No predsa aspoň 24 hodín denne sa milo usmievať a radosť všetkým naokolo rozdávať.

Gregor Simon


Primátorský punč

V kategorii - Dianie v našej komunite december 29 2018

V stredu 12.12.2018 sme sa vybrali na trhy do Košíc. No nie na obhliadku. Išli sme tam predávať primátorský punč do stánku, ktorý je najbližšie k vianočnému stromčeku. Každoročne sa v tomto stánku ponúka punč, ktorý zaplatilo mesto. Ľudia za punč platia priamo do pokladničky, ktorá je vlastne verejnou zbierkou. Výťažok ide stále vybraným organizáciám. Tento rok sa rozdelia vyzbierané peniažky 4 organizáciám. Medzi nimi je tento rok aj Detský klub ZPDaM. Aj preto sme dostali možnosť v tento večer ísť osobne do stánku predávať. Boli sme stále v dvojici.

 

Atmosféra bola skvelá, pokecali sme si, predávali punč a aj ho ochutnávali :) Predával sa aj alkoholický aj nealkoholický. Boli sme rozdelení na 4 skupiny a striedali sme sa po nejakom čase. Predávali sme od štvrtej do ôsmej. Čas sme mali rozdelený rovnomerne, každá dvojica predávala punč cca hodinku. Prvú dvojicu ktorá išla, tvorila Maťka s asistentkou Betkou. Po nich nasledovali Janko s Majom, tretia dvojica sme boli ja s Ľubkou, poslední išli Ľubo s Majkou. Tak sme naplnili čas a nielen sme prispeli na dobrú vec a nazbierali nové skúsenosti, ale sme aj dobre pokecali, strávili spoločné chvíle až do večera.

Gregor Simon


Znova sme plesali

V kategorii - Zažili sme december 14 2018

Ako každý rok, aj tento rok sa uskutočnil ples, ktorý usporiadala organizácia Usmej sa na mňa. Tento rok sa konal ples na Jedlíkovej ulici. Nevšimol som si, že by priestory boli bezbariérové, pretože ku vchodu viedli 3 schody, ale dopočul som sa, že niekde sa tam nachádza aj rampa pre ľudí na invalidnom vozíku. Tak isto toalety neboli vôbec bezbariérové, takže tí, ktorí boli menej zdatní, či s osobným asistentom alebo bez, podľa mňa museli mať problém sa tam dostať. Počas večera som sa rozprával s jednou z organizátoriek. Sama mi potvrdila, že práve kvôli tomu vybrali túto sálu na ples, lebo bolo oveľa viac ľudí ako minulý rok. Ples sa začal o siedmej večer. Prišli sme presne pred oficiálnym začiatkom, aj keď tento rok sa začal ples o polhodinku neskôr. Podujatie začalo ako zvyčajne, kultúrnym programom. Ako prvá vystupovala mladšia aj staršia veková kategória so spoločenskými tancami a po nich, pod vedením trénera, vystúpili taekwondisti z klubu Ilyo.

Ako každý rok, podávali sa 3 chody. Predjedlo, polievka, hlavné jedlo. Zákusok tiež nechýbal. Okrem týchto chodov bola k dispozícii aj káva a v neskorších hodinách boli bufetové stoly, kde bola na výber napríklad aj plnená kapusta. Po programe sa začala zábava. Živá kapela hrala všelijaké pesničky, pomalé aj rýchle, ale aj ľudovky. Každý si prišiel na svoje.

Osobne ja som sa tak zabával, že som raz skončil aj na zemi, ale to nie preto, žeby som bol opitý :). Z tanca sa mi zakrútila hlava a neudržal som sa, bohužiaľ. Čo už. Z môjho pohľadu, premiérový pád musí byť všade a na plese som ešte nikdy nespadol :D . Zábava bola, aj sme sa zasmiali, zatancovali. Niekedy sa treba aj takto vyšantiť. Na plese sme ostali približne do pol tretej nadránom. Tohtoročná zábava bola skvelá. Teším sa už na budúci rok.

 

Gregor Simon


Sté výročie vzniku ČSR

V kategorii - Gregor Simon november 30 2018

Tento rok, koncom októbra, sme mali jeden pridaný štátny sviatok. Sám nerozumiem prečo len tento rok, lebo v Česku oslavujú založenie Česko-Slovenska každý rok. Bolo to samozrejme z toho dôvodu, lebo to bolo tohto roku sté výročie. Je to dobré takto si zaspomínať, aj keď Česko-Slovensko existovalo približne len 85 rokov. Priblížim vám trošku viac z histórie. Česko-Slovensko vzniklo už prakticky 28.októbra 1918. Hoci my si pripomíname skôr dátum 30.október – výročie prijatia Martinskej deklarácie.

Prvým prezidentom Česko-Slovenska bol Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý vykonával túto funkciu 4 volebné obdobia od roku 1918 do roku 1935. Česko-Slovensko malo počas svojej existencie 6 prezidentov. Okrem Masaryka bol prezidentom dvakrát aj Edvard Beneš. Beneš bol prvýkrát prezidentom v rokoch 1935-1938, čiže tri roky. Druhýkrát až 8 rokov od roku 1940 do roku 1948. Okrem týchto dvoch prezidentov, boli ďalšími: Emil Hácha, Klement Gottwald, Antonin Zápotocký, Antonin Novotný, Ludvik Svoboda, Gustav Husák a Václav Havel. Posledný z prezidentov Česko-Slovenska, pán Havel, bol dokonca aj prezidentom Českej republiky do roku 2011.

Od roku 1939 do roku 1945, teda v období druhej svetovej vojny Česko-Slovensko, ako samostatný štát, neexistovalo. Jeho časti boli rozdelené do protektorátu Čechy a Morava, ktoré patrili pod Nemecko. Vtedy vznikla prvá samostatná Slovenská republika.

Druhá vznikla po rozdelení ČSFR od roku 1993. Od vzniku samostatného Slovenska, sme mali zatiaľ len 4 prezidentov. Boli nimi Michal Kováč, Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič a súčasný Andrej Kiska. Náš druhý prezident, Rudolf Schuster, predtým ako nastúpil do funkcie prezidenta, bol primátorom mesta Košice. Za chvíľku budú ďalšie voľby prezidenta SR, tak som zvedavý, kto sa stane našim piatym prezidentom.

Gregor Simon

foto: securitymagazin.cz


Človek si občas kladie otázky typu: Môžem? Musím? Chcem?

My ľudia sme síce výnimoční a jedineční, ale zároveň záhadní. Každý ma svoje problémy, svoje starosti a svoje trápenia. Občas sa stáva, že je človek neustále bez nálady a potom nevie, čo si počať so svojím životom.

Život si treba užívať, ako sa hovorí, v každom počasí. Aj vtedy, keď nám je zle. Musíme sa dennodenne prekonávať, aby sme dosiahli to, čo chceme. Veď nie omylom sa hovorí, že z neba nám zadarmo nič nespadne. Každou novou výzvou, každým krokom, človek naberie nový smer. Ten smer si určuje samozrejme každý z nás individuálne.

Tu sa mi naskytá otázka: Môžem? Musím? Chcem? Ktorá z týchto troch otázok predstavuje správny prístup človeka k životu?

Môžem?

Každý sa pýta sám seba ale aj okolia, či môže vykonávať napríklad nejaké úkony alebo pracovné povolania. Keď si chce zobrať malé dieťa alebo dospelý človek niečo, čo nie je jeho, automaticky sa pýta: „Môžem si to zobrať?“. Druhý príklad keď si človek nájde prácu, alebo si ju hľadá, pýta sa sám seba: „Môžem túto prácu vykonávať? Nebude to pre mňa príliš náročné?“. Tak isto aj človek, ktorý sedí doma, sa sám seba spýta: „Môžem niečo urobiť so svojím stereotypným životom?“. Často príde na tú odpoveď: „Môžem, ale nechcem.“ V tomto prípade už nastupuje jedna z najhorších vlastností človeka, lenivosť.

Musím?

Človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, si povie „Musím!“, ale to často nestačí. Hlavne, ak si povie, že dnes už nevládze a spraví to na druhý deň. Človek musí len žiť, to je fakt. Okrem toho žitia a bytia, musí sa aj prekonávať. Každý máme svoje dobré aj zlé vlastnosti. Každý z nás má raz dobré, raz zlé obdobie. Osobne, tomu hovorím tak, že každý z nás je ako na hojdačke. Nikdy nevieme čo nás postihne a čo nás posunie alebo oslabí.

Chcem?

Najčastejšie príklady pozitívneho zmýšľania človeka, ktoré sa týkajú povinností, začínajú slovom chcem. Ale aj to často nestačí, ak „mi do toho niečo vošlo“. To je kolobeh života. Chcem auto, dom, chcem byť bohatý. Toto sú veľmi časté veci, ktoré ľudia chcú. Napriek tomu pre to nič nerobia, ale čakajú kým im to „spadne z neba“. Nie nadarmo sa hovorí: „Chcieť je pekná vlastnosť, ale mať je ešte krajšia“.

Myslím, že slová „chcem“, „musím“ a „môžem“, samostatne neprinášajú dosiahnutie cieľov.

Musím chcieť!

Aby sa človek v živote pohol ďalej a prekonával sa, mal by používať a reálne žiť podľa slovného spojenia: MUSÍM CHCIEŤ.

Napríklad, mám novú pracovnú ponuku. Chcem ju prijať, aj si neskôr udržať, ale nejde mi to, nie som v tom dobrý. Bez toho, aby človek na sebe pracoval, nedosiahne nič. Chce niečo dokázať? Musí chcieť pracovať na sebe, aby sa zlepšoval.

Keď si človek niečo zaumieni a nerobí pre to nič, tak to ani nedosiahne. Musí sa neustále prekonávať, aby dokázal sám sebe, ale aj okoliu, že na to má.

Gregor Simon

foto: erepublic.com


Víkendovka v Budapešti

V kategorii - Gregor Simon október 01 2018

Po roku sme sa znova vybrali na víkendovku do Budapešti. Boli sme ubytovaní v tom istom hoteli a vo veľmi podobnom bytíku, ako to bolo pred rokom.

Tento rok sme išli v oklieštenej zostave. Minulý rok sme boli siedmi, teraz mala naša posádka len piatich členov.

Stretnutie na stanici sme mali naplánované najneskôr pred pol šiestou. Do vlaku sa dalo dostať pomocou mobilnej plošiny, no chýbalo tam bezbariérové kupé. Janko, náš osobný asistent a organizátor výletu v jednom, nás musel preniesť z chodbičky vo vlaku na sedadlá. Mali sme pred sebou zhruba štvorhodinovú cestu. Tento rok sme síce vo vlaku nehrali žiadne spoločenské hry, ale za to sme sa dobre porozprávali. Únava bola vidieť na všetkých z nás, ale ustáli sme to. Rozprávali sme sa o všetkom. Rozoberali sme rôzne témy, ako sa hovorí z každého rožka troška. Po dlhej ceste sme vystúpili v Budapešti na jednej z dvoch hlavných staníc - na Keleti P.U.

Po zhruba 4 hodinovej ceste sme mali ešte čas, kým sme sa mohli ubytovať v hoteli. Zo stanice sme išli do podniku s rýchlym občerstvením a dali sme si kávu. Potom sme sa vybrali do neďalekého parku, kde sme trošku posedeli a pokecali. Okolo jednej sme sa vybrali do neďalekej thajskej reštaurácie, kde sme si dali čínu. Každý si vybral podľa svojho vkusu. Čašníčka bola milá. Keď som si objednával ja, komunikovala so mnou  maďarsky. Keď si objednávali ostatní, hneď „prepla“ do angličtiny.

V reštaurácii som prvýkrát “maturoval“ s čínskymi paličkami. Nielen ja som jedol s paličkami, ale aj ostatní členovia partie :).

Po obede sme sa konečne vybrali na hotel. S Jankom som išiel ako tlmočník vybaviť a vyplatiť ubytovanie. Niekedy je dobré, keď niekto vie jazyk tej krajiny, v ktorej sa nachádza. Nebol som tam s partiou, aby som si len užil výlet. Mal som aj jednu dôležitú úlohu. Tlmočil som všetko, čo bolo potrebné a vypomáhal som stále, keď to bolo nutné. Ako pri ubytovaní sa, tak aj pri iných príležitostiach som plnil úlohu tlmočníka. Predsa nenechám ich trápiť sa s angličtinou, keď viem maďarsky :).

Okolo tretej sme sa vybrali do obchodného centra, kde sme mali rezervovanú dráhu na bowling na hodinku. Prvýkrát som tam videl rampu na bowling. Je to dobrá pomôcka pre tých, ktorí nevedia až tak pohybovať rukami. Vďaka tejto rampe si s nami mohol zahrať aj Matúš.

Plavba loďou

Po zrelaxovaní sa pri bowlingu sme sa trošku prešli po Budapešti popri rieke Dunaj. Neskoršie večer sme sa vybrali na plavbu loďou. Loď bola dvojposchodová, ale boli sedadlá aj dolu.  Po nástupe na loď sme ešte chvíľku čakali, kým ostatní cestujúci nastúpia. Plavba loďou trvala zhruba hodinku. V cene bol aj welcome drink. Je to krásny zážitok, keď sa plavíte loďou. Západ slnka priamo z Dunaja je nádherný. Výhľad z lode bol úžasný, stálo to za to.

 

Splnený sen

Na záver by som sa s vami chcel podeliť o môj najmilší zážitok, keď som navštívil svoju bývalú škôlku v časti Budín - Materská škola a internát Petőho Andráša (Pető András Intézet és óvoda).

Keď to sám píšem, pripadá mi to ako večnosť. V roku 1992 moji rodičia hľadali škôlku, kde by zobrali dieťa s telesným postihnutím. V Budapešti sme našli škôlku, ktorá sa špecializuje na deti s poruchami pohybového ústrojenstva. Keďže celá rodina vieme po maďarsky, nebol pre mňa problém sa tam adaptovať. Chodili tam deti z celej Európy a mozno aj sveta. Škôlka sa nachádzala v kopcovitejšej časti Budapešti, čiže v Budíne. Síce si nepamätám veľmi pobyt v škôlke, ale keď spätne pozerám fotky, spomínam si. Troška nostalgie treba. Paradox je v tom, že vôbec neviem hrať na gitare. Spätne, ako som pozeral fotky, som našiel seba, ako sedím na lavičke s gitarou v ruke. Vtedy som chodil ešte o barličkách a invalidný vozík som nemal. Svoj prvý vozík, ktorý bol fialový, som dostal, keď som bol prvák na základnej škole.

„Kto bol vlastne zakladateľ škôlky? Kedy vznikla?” zamýšľal som sa. Zistil som, že zakladateľom bol doktor a pedagóg Pető András.

Bol to maďarský lekár (1893-1967), známy medzinárodný pohybový terapeut a zameriaval sa na vývin liečebných metód u detí s telesnými postihnutím. Prvotný nápad založiť škôlku pre deti s telesným postihnutím dostal v garáži. Škôlka funguje už od päťdesiatych rokov.

Na záver by som chcel poďakovať mojej skvelej partii, že išli so mnou po rokoch na miesto, kde som strávil 3 roky. Tak som si mohol pospomínať a vrátiť sa na chvíľu do detských čias...

Gregor Simon

 


Strana 2 z 4