Gregor Simon

Gregor je jedným z najnovších členov Partie z Detského klubu ZPDaM. Časť detstva strávil v škôlke v Budapešti a vie plynule po maďarsky.

Je šikovným mladým mužom, ktorý dokáže fungovať relatívne samostatne. Zaujíma ho šport, o ktorom často píše aj do nášho časopisu. Z manuálnych činností má rád prácu v keramickej dielni a nebojí sa ani roboty v záhrade.

Nikdy nevieme, čo nás v živote postihne. Čo vieme naisto je, že, čo nás čaká, to nás neminie. V poslednom čase som mal zdravotné problémy, kvôli ktorým som mal obmedzenejšie možnosti. 

Smial som sa na tom, ale je to tak,  v poslednom období som bol viac doma ako v klube. Človek si musí poradiť, s rôznymi situáciami v živote. Pre mňa život znamená jednu veľkú školu. Volám to škola života, ktorá naučí človeka toho veľa a často to chce veľa trpezlivosti a odvahy. Preto sme tu, aby sme sa  tie skúšky  snažili prekonávať a nakoniec sme ich zvládli. Nehovorí sa len tak, že „čo nás nezabije to nás posilní“. 

Každý máme nejakú svoju predurčenú cestu v živote, ale každý z nás ju zvláda svojím spôsobom, podľa svojich možností a schopností.  Dnešná doba je veľmi uponáhľaná, a preto veľa ľudí stresuje. Ľudia chcú mať všetko a rýchlo. No, nedá sa dosiahnuť všetko hneď, ako sa hovorí „nič nám nepadne z neba“,  na všetkom treba usilovne pracovať. 

Každých 100 rokov nás postihne nejaká pandémia. Prečo je to tak? Nikto z nás to nevie. Či zem, sa potrebuje očistiť od špiny, či tú pandémiu nejako ľudia odštartujú, nevieme a nikdy sa to nedozvieme. Kto to tak chcel? Ľudia to tak chceli? Boh nás skúša aj týmto spôsobom, koľko toho vydržíme? Je to veľký otáznik, na ktorý odpoveď nevieme sami. V takýchto prípadoch sa ukazuje, kto koľko vydrží, nakoľko sme silní, aby sme to zdolali, a nakoľko je ľudstvo súdržné. Dokedy to bude trvať, nikto nevie. Môže to byť pol roka, môže to byť aj trištvrte roka, ale aj rok.

Nedávno bola zvolená nová vláda. Nepamätám si, či niektorá z vlád ktoré boli, by hneď čelili takej veľkej skúške, no pritom práve v takých situáciách sa ukáže, ako budú zvládať aj iné situácie po skončení pandémie. A čo my? Práve v týchto časoch sa ukazuje, ako s tým vieme bojovať, a akú veľkú úlohu hrá zodpovednosť v našom živote. Všetko zlé je na niečo dobré. Síce donedávna bola  táto situácia v skutku alarmujúca, no vydržíme to.

V týchto chvíľach by som povedal, že motto nášho ľudstva, je súdržnosť. Na koniec by som pridal,  jednu pekne vymyslenú skratku. Futbalový klub v Košiciach, ktorý vznikol pred dvoma rokmi spojením Barce a Vyšného Opátskeho sa volá FC Košice. Zaujímavosť je v tom, že už z predošlých košických futbalových klubov, sa zaužívala medzi fanúšikmi značka VSS. Samozrejme vieme každý, čo znamená značka VSS - Východoslovenské strojárne. Ale vo futbalovom preklade, fanúšikovia si to preložili po svojom. Značka VSS znamená, Všetci Spolu Silnejší.  Hlavne v tomto období to neplatí len na futbalový svet, ale platí to aj na celý svet a všetkých ľudí na našej Zemi. Lebo sme v tom všetci spolu.

Gregor Simon


Pre niektorých ľudí je internet zlozvykom. Človek je doma, nemá čo robiť, tak samozrejme sadne na internet a bezcieľne tam blúdi. Ale čo vtedy, keď vznikne taká situácia, kedy je internet ako dar? 

V tomto období sme všetci doma, ale vo viacerých oblastiach, ako aj v oblasti sociálnej práce,  sa dá pracovať z domu. Stále sledujem, že aj na rôznych stránkach ponúkajú prácu na doma. Samozrejme, sú to jednoduchšie činnosti,  nejaké práce na počítači, účtovníctvo sa dá robiť z domu, tiež triedenie a roznášanie letákov alebo výroba možno aj nejakých dekoračných predmetov alebo v dnešnej situácii šitie rúšok.

Súčasná situácia je podľa mňa niečo medzi dovolenkou a prácou. S tým rozdielom, že nemusíte chodiť do práce, ale ste v takzvanom režime Home Office, takže si tým aj čas ušetrí človek, napríklad, že nemusí dochádzať do práce.

Nikdy pred tým som sa nestretol s tým, že by ľudia, napríklad v oblasti sociálnych služieb, pracovali z domu. Treba sa vedieť  vynájsť, predsa len peniaze nepadajú z neba.  Aj keď v tomto období je to ťažké, ale v tomto prípade, by som povedal, že internet je ako dar. Všetko je zatvorené, či sú to sociálne služby alebo iné inštitúcie. Ale aj napriek tomu, vieme si nájsť cestu, ako ďalej fungovať, aj keď v tzv. skrátenom režime a bez toho, aby sme boli osobne v spoločnosti. Internet sa dá využívať aj ako komunikačný kanál s priateľmi a na prospešné aktivity. Dokedy to takto bude fungovať? Nikto nevie. Myslím si že aj po skončení tejto situácie, by sa to dalo občas využívať a bolo by to len v náš prospech.

Gregor Simon


"Stará" škola

V kategorii - Zažili sme január 20 2020

Nie je nič lepšie, ako keď zavŕšite pracovný rok tým, že sa zúčastníte besedy na škole, kde ste strávili 9 rokov svojho života. Hlavne, keď práve na to obdobie máte najkrajšie spomienky.

To bola teda moja posledná „pracovná cesta“ v roku 2019.

Minulé leto sa mi podarilo vybaviť, aby nás prišiel navštíviť pán Šafran - riaditeľ Základnej školy Mateja Lechkého, ktorá sa nachádza na sídlisku KVP. V tejto škole, ako jedinej v Košiciach, integrujú žiakov aj s telesným postihnutím.

Aby k nám prišiel do klubu, sa mi podarilo vybaviť, o čom som aj napísal v minulosti článok, teda skôr interview – http://klubcik.dkke.sk/index.php/rubriky/item/1276-rozhovor-s-riaditelom-zs-mateja-lechkeho-v-kosiciach.

Bohužiaľ sa mi nepodarilo samému vybaviť, aby sme mohli túto školu navštíviť. Zamrzelo ma to? Sklamalo ma to? Bolo mi to ľúto, pretože som sa to snažil vybaviť samostatne. Našťastie sa návšteva podarila po tom, čo sa do vybavovania pridala aj Ľubka.

Ešte pred tým sme mali poradu aj ohľadom inklúzie, integrácie a otvorenosti škôl prijať žiaka s telesným či iným znevýhodnením medzi zdravých žiakov.

Ako som už spomenul, na tejto porade túto úlohu, vybaviť návštevu práve tejto základnej školy, prebrala Ľubka. Po stretnutí PRASKU som rozmýšľaľ, čo som urobil zle.. Prečo sa mi to nepodarilo? Uvedomil som si, že to možno tak malo byť. Spolupráca je na prvom mieste. Nie je až tak podstatné, kto to vybaví. Budem sa snažiť, aby som sa to naučil lepšie časom aj ja.

Prišiel ten deň a ja som sa tešil ako nikdy predtým. Predsa len, nie každému sa podarí vrátiť sa po čase na školu, kde zažil najkrajšie časy. Samozrejme, nevrátil som sa tam preto, aby som si len oživil spomienky. Zúčastnili sme sa tam besedy, ktorej sa zúčastnili 4 triedy žiakov ôsmeho a deviateho ročníka. Aj keď sme na besedu mali len 45 minút, bolo to pre nás obohatenie. Predstavili sme sa žiakom a predstavili sme im aj naše zariadenie. Po predstavení sa, začala diskusia, na ktorej sa žiaci ochotne vypytovali. Bolo na nich vidno, že ich to veľmi zaujalo. Ešte pred besedou, ako sme prišli do spoločenskej miestnosti, padla vtipná poznámka na miestnosť. Marián podotkol, že to tam vyzerá, ako keby sme boli v kine.

Po besede sme sa prešli po škole a obzreli sme si jej priestory. Dva priestory sme vynechali. Priestory telocviční a jedálne. V tom čase som mal zdravotné problémy, kvôli ktorým som sa nemohol zúčastňovať podobných aktivít. Bál som sa toho, že nestihnem návštevu práve tejto školy. Našťastie, dovtedy sa to tak zlepšilo, že som sa mohol zúčastniť. Ako sme chodili po škole, vo mne ožilo všetko čo mohlo. Emócie, pocity a spomienky vo mne prúdili kvalitne. Som rád, že som sa mohol zúčastniť tejto besedy. Pre mňa to bol jeden z najkrajších zážitkov a pracovných povinností počas roka. Nielen z pracovného hľadiska, aj keď podľa mňa beseda dopadla výborne. Pre mňa to bol, aj z hľadiska minulosti, emočne extrémne silný zážitok.

Gregor Simon


Tak ako po minulé roky, aj tento rok sme sa zúčastnili každoročného plesu OZ Usmej sa na mňa. Konal sa opäť v sobotu, v spoločenských priestoroch internátov na Jedlíkovej ulici. Na tomto mieste už tretí rok po sebe. Myslím si, že je to ideálne prostredie, aj keď vchod nie je bezbarierový. Pre mňa osobne, to bol už piaty alebo šiesty ples. Pred tým sa uskutočnil tento ples v Krásnej a počas mojich školských čias, som sa ešte zúčastnil plesov v jedálni na Opátskom. Okrem týchto plesov, som sa zúčastnil na plese v Spoločenskom pavilóne.

Cestou tam aj späť, sa s nami v aute zviezli ešte dvaja plesajúci. Na začiatku plesu, ako každý rok, bola možnosť zakúpiť si lístky na tombolu. Tombola je o náhode. Niekto vyhral a niekto nie. Preto som nechal výber čísel na predávajúce organizátorky. Samozrejme nevyhral každý, aj keď tam bolo množstvo cien - asi 60. Ples sa začal o siedmej večer predstavením organizátorov zo združenia Usmej sa na mňa a následným prípitkom. Počas prípitku som pri našom stole navrhol, aj keď sme boli na zábave, aby sme si pripili na nášho dlhoročného priateľa a asistenta Romana, ktorý nás pred časom opustil.

Stretli sme sa na plese početná skupina z nášho klubu. Bolo na ňom aj plno iných známych z Opatského. Bola nás plná sála, ale všetci sme sa zmestili a ešte ostalo miesto aj na tancovanie. Po predstavení organizátorov a prípitku pokračoval ples vystúpeniami. Prvé bolo tanečné vystúpenie, ktoré odtancovala so svojim tanečným partnerom Majka, ktorú poznáme z Opátskeho aj nášho klubu. 

Po nich sa predstavili taekwondisti, na ktorého tréningy chodí aj jeden z klientov nášho klubu - náš kamarát Adam. On a jeho spolubojovníci sa pravidelne zúčastňujú na rôznych súťažiach na Slovensku, ale aj v zahraničí. Okrem nich sa zúčastňujú na celosvetových súťažiach aj plavci zo združenia Usmej sa na mňa.

Po skončení programu začala tancovačka. Celý večer sme pretancovali, aj keď si myslím, že tento rok bolo cítiť, že nám hrá amatérska kapela. Na zábave to ale neubralo. Mne samému sa zdalo, že ples  ubehol veľmi rýchlo. Rýchlejšie ako minulé roky. Sám si to neviem vysvetliť prečo :) Možno to bolo tým, že zábava bola v plnom prúde. Oficiálny koniec plesu mal byť o druhej v noci. Okolo druhej sme sa aj vybrali domov, no niektorí ešte plesali ďalej (dokedy, to sa už pýtajte ich) :) Naša posádka tak ako prišla, tak aj odišla. 

Gregor Simon


Návšteva ZŠ v Budimíri

V kategorii - Zažili sme október 18 2019

Chodíme po základných školách, aby sme zistili, ako sú na tom so začlenením, čiže integráciou a inklúziou žiakov s telesným a iným postihnutím medzi zdravých žiakov. Sám som toho názoru, že človek s telesným postihnutím má byť hneď od začiatku začlenený medzi ostatných žiakov.

Tento týždeň sme sa zúčastnili besedy na základnej škole v obci Budimír pri Košiciach, ktorú navštevoval pred časom jeden z Jarkových osobných asistentov.

Vchod do školy nebol bezbariérový, ale pomocou osobných asistentov sme sa dostali cez tých pár schodov pred vchodom do školy. Mali sme besedu so žiakmi ôsmeho ročníka. V triede majú interaktívnu tabuľu, ktorá nám poslúžila ako plátno na prezentáciu, ktorú sme si pripravili o našom zariadení, osobnej asistencii a aj o našich aktivitách. Naša aktivita prebiehala tak, že na každom slajde boli fotky z činností, ktoré sme robili. Ukázali sme im napríklad, že aj my radi športujeme, či ide o futbal, alebo bowling, ale aj radi sa zapájame do dobrovoľníckych činností, napríklad, že chodievame v rámci dobrovoľníctva maľovať ploty nemocnice alebo plot v centre voľného času na Opátskom. Snažili sme sa im ukázať, že máme také isté záujmy a že sa aj my pokúšame byť aktívni a zapájať sa do rôznych činností a aktivít. Po našej prezentácii sme im dali priestor na otázky. Mali sme málo času, ale myslím si že sme stihli toho veľa.

Škola sa nachádza v krásnom prostredí. Pani riaditeľka aj žiaci nám hovorili, že sa zúčastňujú všelijakých aktivít, zameraných na zveľaďovanie a skrášľovanie prostredia. Dozvedeli sme sa, že väčšina žiakov je z okolitých dedín, ale chodia tam aj žiaci priamo z Budimíra. Zbadali sme, že majú vonku altánok, kde majú tabuľu aj lavice. Pravdepodobne sa tam učia cez letné obdobie. Takže majú tam, takpovediac aj školu v prírode.

Po konci vyučovacej hodiny sme vyšli na chodbu a trošku sme sa ešte rozprávali a zdieľali sme spoločne naše dojmy zo stretnutia so žiakmi pri kávičke a občerstvení. Po spoločnej fotke a odovzdaní darčeka pani riaditeľke sme sa rozlúčili a pobrali sme sa späť do Košíc. Niektorí sme išli priamo domov a niektorí sa ešte zastavili v Budimíri v kaštieli.

Gregor Simon


Kristína Kocúrová bola medzi prvými integrovanými žiakmi na ZŠ Lechkého v Košiciach. V nasledujúcom interview som zisťoval, ako Kika vnímala svoje žiacke časy. 

Ako si sa dozvedela o tejto škole. Čo všetko si musela podstúpiť, aby ťa prijali práve na túto základnú školu?

Kika: Pred mojím nástupom bola škola otvorená už 2 roky a hovorilo sa o nej aj v okolí na sídlisku a dokonca aj medzi rodičmi v škôlke, ktorú som navštevovala. Poradili nám, že ju máme vyskúšať. Ako jediná škola integrovala deti s telesným postihnutím. A zároveň bola na sídlisku, kde sme bývali. Mama dlho nerozmýšľala, dohodla stretnutie s vtedajším riaditeľom p. Šárikom. Pán riaditeľ mal veľkú zásluhu na tom, že som sa tam dostala. Bol otvorený pre moje prijatie do 1. ročníka a poskytol mi skvelé podmienky na to, aby som tam mohla študovať.

Ako každé dieťa som musela pri nástupe podstúpiť psychologické testy, či som schopná navštevovať školu, kde bude predsa odlišný režim. Bolo to aj z toho dôvodu, že tam chodili prevažne zdravé deti a ja by som bola prvé dieťa na škole s telesným postihnutím. Nastúpila som na túto školu bez problémov. Rýchlo som sa adaptovala do nového prostredia medzi ostatné deti. Bola tam aj vychovávateľka, ktorá mi bola vždy k dispozícii, keď by som to potrebovala.

Aký bol tvoj prvý dojem po nástupe na školu? Koľko vás bolo najviac v triede?

Nastúpila som do 1.F a v triede nás bolo aj do 30 žiakov. V tom čase sa hlásilo veľa detí v mojom veku. Z toho dôvodu mala škola určitú dobu dvojdenný režim: nedalo sa vyučovanie obsiahnuť v čase od ôsmej do druhej, preto bol nastavený taký systém, že niektoré ročníky chodili do školy aj v poobedňajších hodinách.

Môj dojem? Môj prvý dojem bol skvelý. Hneď som si tam našla partiu a kamarátov. Zo začiatku som sa v rámci školy pohybovala na takej trojkolke. To bola senzácia pre spolužiakov a počas prestávok sa chcel každý povoziť. Až neskôr som prešla na barle. Spolužiaci ma nebrali vôbec odlišne, naopak pomáhali mi a brali ma ako rovnocennú, takže rýchlo som zapadla do kolektívu. Najdôležitejšie pre dieťa s telesným postihnutím je od začiatku zapadnúť, aby sa cítilo, že je jedno z nich - ako každé iné dieťa.

Ako ťa brali učitelia a spolužiaci? Boli ústretoví? Mala si nejaké úľavy ohľadom učenia, alebo známkovania na predmetoch?

Fungovala som tam úplne normálne, práve preto, lebo spolužiaci videli, že nemám nejaké obmedzenie, že sa nevnímam odlišne. To deti hneď vycítia. Pred tým, ako som nastúpila, bol personál školy ústretový. Aj keď je pravda, že na začiatku sa pýtali mamky, či nebudem potrebovať posteľ, aby som si oddýchla medzi jednotlivými hodinami. Mamka sa zasmiala, pretože vedela, že som bola veľmi živé dieťa. Zo srandy navrhla, že by som skôr potrebovala pevnú stoličku a remene na priviazanie. :D :D :D

Mala si špeciálnu telesnú výchovu, alebo si bola oslobodená?

Od klasickej TV som bola oslobodená. Buď som sa pozerala v telocvični na spolužiakov, alebo som mala aj s inými deťmi so zdravotným postihnutím individuálne hodiny cvičenia.

Potrebovala si pri niektorých veciach alebo činnostiach pomoc od spolužiakov alebo učiteľov? Boli ochotní pomôcť?

Špecifickú pomoc som nepotrebovala. Možno jedine preniesť veci z učebne do učebne vo vyšších ročníkoch. Spolužiaci boli stále ochotní pomôcť. Pomoc som potrebovala napríklad aj v jedálni pri prinesení tácky s jedlom. Bola som známa aj tým, že som si často chodila po duple. Pani kuchárky mi vždy s úsmevom nabrali aj tretiu porciu.

Ľutovala si niekedy, že si nastúpila na ZŠ Lechkého a nie napríklad na Opátske, kde mali aj ostatné deti telesné postihnutie?

Neľutovala som to určite. Keď som vyrástla a postupne spoznávala iné deti, ktoré túto školu navštevovali, prehodnotila som, že bolo dobré, že ma mama napokon dala práve na túto základnú školu. Myslím si, že keď je dieťa s ŤZP schopné integrácie medzi zdravé deti, treba tak urobiť hneď od začiatku. Tak si zvyká aj dieťa na iné fungovanie a na väčšiu samostatnosť a bojovnosť a rovnako si zvykajú aj zdravé deti na odlišnosti. Tak vidia obe strany, že sa všetko dá prekonať, keď sa chce. Aj mne to prospelo, lebo som sa viac naučila zodpovednosti a samostatnosti v živote. Naučilo ma to inak fungovať. A teraz, keď som dospelá, je to len na môj úžitok. Myslím si, že je veľký rozdiel medzi bežnou a špecializovanou školou. Na Opátskom sú deti v podstate ako v ulite. Sú oddelené od spoločnosti a fungujú a pohybujú sa len v rámci zariadenia. Personál sa o nich stará a deti sú naučené, že za nich dospelí urobia všetko. Keby som mala deti, ktoré majú zdravotné problémy, tak by som ich určite dala do školy medzi zdravé deti, kde budú nútené bojovať samé za seba.

Zažila si niekedy od spolužiakov, že by ti dávali pocítiť, že si iná?

Ako som už spomínala vyššie, ten pocit som nemala. Necítila som sa nejaká iná, že by so mnou inak zaobchádzali ako s ostatnými deťmi. Užila som si detstvo naplno.

Vieš o nejakom prípade na ZŠ Lechkého, že by bol nejaký žiak v postihnutím šikanovaný?

Nezažila som, že by bol niekto šikanovaný pre telesné postihnutie. V každej triede sú ale samozrejme nejaké huncútstva. Ako medzi všetkými malými deťmi. Aj ja som mala v triede takého spolužiaka, z ktorého si robili chlapci srandu, doťahovali sa, mierne mu ubližovali a pritom nemal postihnutie. Nebolo to ale nič tragické, len také detské doťahovanie. Jeho psychika neutrpela, bolo to zo srandy. Vždy sa v triede nájde niekto, kto je vnímaný ako autorita, triedny šašo, ,,bifľoš,, alebo žiak, ktorý je cieľom pre žarty. Ale to je medzi deťmi bežné.

Za rozhovor ďakuje Gregor Simon


Gregor : EĽRO v Kežmarku

V kategorii - Zažili sme august 16 2019

Jeden krásny deň sme sa vybrali na Európsky trh ľudového remesla do Kežmarku. EĽRO sa koná každoročne druhý júlový víkend. Na tomto podujatí sa zúčasťnujú nielen domáci, ale aj zahraniční hostia z partnerských miest mesta Kežmarok.  Boli pozvaní hostia z partnerských miest z iných štátov, ako napríklad z Poľských miest: Gliwice, Nový Targ alebo z Maďarského Hajdúszoboszló a českého Přibramu. Na začiatku moderátor vyzval zástupcov partnerských miest, aby prišli na pódium a pozdravili návštevníkov festivalu. Aj partnerské mestá mali na trhoch svoje stánky. Program otvorilo scénické dobíjanie hradnej brány.

Do Kežmarku, nejde priamy spoj z Košíc, prestupuje sa v Poprade. Vlak našťastie nemeškal, takže sme v Poprade ešte mali hodinku k dobru, kým pôjde vlak do Kežmarku. Náš skvelý Ľubko, ja ho nazývam náš klubový maskot, znova sa vyfarbil. Nebol by to on, keby niečo nezabudol. Ako sme vystúpili z vlaku, v tom momente si Ľubo spomenul, že si nechal vetrovku vo vlaku.  V tom chaose, nevedeli sme čo skôr. Najprv sa tam vybrala Marcelka , aby v rýchlosti hľadala vetrovku. Ako vystúpila, po nej nastúpil Ľubo. Vlak už pomaličky bol na odchode, keď Marcelka išla poprosiť železničiarov, aby trošku zdržali vlak, lebo je tam jeden z klientov. Hneď po tom, ako Ľubo vyskočil z vozňa, vlak odišiel, ale Ľubo to stihol a našiel svoju vetrovku. Keď chaos, tak hneď od začiatku no nie?

Kým sme čakali na vlak do Kežmarku, kde sme sa zišli početná skupinka, sme si sadli do blízkej reštaurácie na kávu. Po posedení v reštike a príjemnej prechádzke, sme sa vybrali na vlak do Kežmarku, ktorý nás už čakal.  Po asi pol hodinke sme dorazili na miesto, kde sme sa prešli zo stanice k miestu konania festivalu, ktorý nebol pešo ďaleko. Po krásnom úvodnom predstavení  sme sa popozerali po trhoch, čo tam majú. Každý si prišiel na svoje. Či to bolo jedlo, niečo na pitie, kultúrny program alebo stánky. Tých stánkov tam bolo veľmi veľa a krásne veci tam boli. Kežmarok je veľmi krásne mesto a som rád, že som sa dostal na EĽRO. Chcel som ísť už minulý rok, ale, ako sa vraví, nevydalo J.

V tom čase, keď sme mali ísť do Kežmarku, sme sa chystali na rodinnú dovolenku do Talianska. Vtedy mi to bolo ľúto, že nemôžem ísť s partiou, ale som sa tešil na dovolenku, ktorá bola pre mňa splneným snom. Po každom, keď mi trebalo ísť v Kežmarku na WC som skončil na policajnej stanici :). Rozhodovali sa, či si ma tam nechajú ako väzňa, alebo nie, aj keď neviem za čo. Stále som sa dostal vonku, lebo Daniel za mňa zaplatil výkupné. :D Ďakujem Dano, ty si teda bohatý :D. 

Samozrejme, to píšem len zo srandy. Na policajnej stanici mali dobre prístupné WC, ak si odmyslím tie štyri schody pri vstupe do budovy. Po krásnom dni, obohatený plný zážitkov a nákupov, :D sme sa vybrali na cestu domov. Výlet to bol fantastický, ktorý by som si rád zopakoval aj budúci rok. Oplatí sa to!

Gregor Simon


Pred nejakým časom nás navštívil pán Šafran, riaditeľ Základnej školy Mateja Lechkého, ktorá sa nachádza na sídlisku KVP. Pozvali sme ho na rozhovor o možnostiach vzdelávania detí s telesným postihnutím. Okrem toho sme ho oboznámili s naším zariadením.

Verím tomu, že tak ako pre nás, aj pre neho to bolo príjemné stretnutie. Pýtali sme sa na rôzne otázky, ktoré som zostavil do tohto interview: 

1. Ako dlho ste riaditeľom na Základnej škole Mateja Lechkého? S akými pocitmi ste prebrali riaditeľské kreslo po vašom predchodcovi, pánovi Šarikovi?

Riaditeľom som od 17. júla 2000. Keď som preberal funkciu riaditeľa školy, vedel som, že preberám školu, ktorá je dobrá. Teraz nemám na mysli len to, že sú tam vyhovujúce priestory, že je bezbariérová, ale vedel som aj to, že sú tam dobrí učitelia, pretože som tam pôsobil predtým ako zástupca riaditeľa školy, čiže som to poznal. Pamätám sa, na výberovom konaní sa ma jedna členka výberovej komisie pýtala, či mienim pokračovať v integrácii telesne postihnutých detí. A odpovedal som vtedy tak, ako som to cítil, že to považujem za svoju povinnosť.

2. Ako vnímate integráciu, respektíve inklúziu v jednotlivých triedach?

Povedať to za každú jednu triedu by bolo veľmi komplikované, lebo v každej triede to môže byť trošku inak. Podľa mojich skúseností, ak dieťa s postihnutím nastúpi medzi ostatné deti už od prvého ročníka, príjmu ho medzi seba prirodzenejšie ako pri neskoršej integrácii. Aj pre samotné dieťa s telesným postihnutím je lepšia integrácia už od prvého ročníka.

3. V ktorom roku sa vám podarilo získať plaketu Mateja Lechkého a akým spôsobom ste to dosiahli?

Čestný názov sme získali od Ministerstva školstva v roku 2010. Udeľovanie čestného názvu je pomerne komplikovaný proces, ktorý sa udeľuje na základe záverov z inšpekcií. Posudzuje sa kvalita výchovno-vzdelávacej činnosti, ale aj to, čo škola robí naviac. Jedná sa o to, aké výsledky naša škola dosahuje. Naša škola dosahuje veľmi dobré výsledky. Už asi desať rokov sme stále v prvej desiatke najúspešnejších škôl, pričom nerobíme žiaden výber detí. Sme škola, ktorá berie všetky deti zo spádovej oblasti. Myslím, že aj to potvrdzuje to, že na našej škole sú dobrí pedagógovia.

4. Koľko máte alebo ste mali žiakov s telesným postihnutím? Máte aj žiakov s iným ako telesným postihnutím?

Na škole skončilo tento rok, ak sa nemýlim, 11 integrovaných absolventov. Celkovo ich bolo 34. Na najbližší školský rok sa zatiaľ neprihlásili žiadni žiaci s telesným postihnutím. Ešte sa môže stať, že prijmeme niekoho, koho nedokázala prijať spádová škola.
Okrem žiakov s telesným postihnutím máme integrovaných aj žiakov s iným druhom postihnutia. Máme deti s poruchami z autistického spektra, deti s aspergerovým syndrómom - tohto roku, keď si dobre pamätám, máme dve takéto deti. Častokrát sa ale stáva aj to, že sa tieto poruchy prejavia až v období školskej dochádzky. Niekedy zistíme, že sa dieťa správa inak ako bežné deti a potom odporúčame jeho rodičom vyšetrenie u špecialistov. Stretávame sa aj s tým, že sa rodičia bránia, aby išli s dieťaťom na vyšetrenie, čo je pre nás nepochopiteľné, lebo cieľom tohto nášho postupu je ich dieťaťu pomôcť.

5. Robí vám, alebo učiteľom na škole problém, prispôsobiť učebné osnovy žiakom s telesným alebo iným postihnutím?

Vyžaduje to vždy trošku viac práce, ale že by to priamo spôsobovalo väčší problém, tak to nie. Ak to postihnutie nie je zmyslové. Na žiakov so zrakovým alebo sluchovým postihnutím nie sme pripravení, v tomto nedokážeme pomôcť. Predstava, že máte špeciálneho pedagóga a ten sa bude venovať dieťaťu s viacnásobným postihnutím, je laická predstava, ktorá vedie k výsledkom, ktoré nechce dosiahnuť ani učiteľ ani rodič.

6. Aký máte názor na asistentov na školách? Koľkých školských asistentov máte v súčasnosti? Pomáhajú podľa vás dostatočne žiakom? Pomáhajú si vzájomne spolužiaci?

Otázka asistencie je definovaná rôzne. Osobného asistenta škola nezabezpečuje, toho zabezpečuje rodič. Pedagogický asistent je praktický asistent, ktorý má učiteľovi pomáhať prispôsobiť vzdelávací obsah žiakovi. Niekedy si to rodičia mýlia a myslia si, že asistent učiteľa bude robiť to, čo by mal robiť osobný asistent. A to niekedy vyvoláva nedorozumenie medzi školou a rodičom. Rodič má iné očakávania, než je zameranie činnosti pedagogického asistenta. V súčasnosti máme na našej škole 2 pedagogické asistentky, ale pri takom počte detí ako máme na škole, je to málo. Tieto pedagogické asistentky samozrejme trošku suplujú aj toho osobného asistenta, pretože pomáhajú deťom, ktoré majú problémy presúvať sa po škole z miestnosti do miestnosti, z poschodia na poschodie, pretože všetky deti, nielen tie s postihnutím, by nemali chodiť výťahom samé.
Snahu pomôcť postihnutým žiakom majú aj ich spolužiaci. Zažil som, že jeden žiak si vyhradil právo pomáhať svojmu telesne postihnutému spolužiakovi a naozaj mu pomáhal počas celého štúdia.

7. Aký máte pomer integrovaných žiakov v triede?

Počty integrovaných detí v triede určoval zákon. Ak chcela škola integrovať deti, ktoré to naozaj potrebujú, tak sa nedali dodržať počty. Aj z toho dôvodu štát upustil od určovania striktného počtu. Je ideálne, keď počet integrovaných žiakov, ktorí potrebujú pomoc, nie je vysoký, ale zákon ho už neurčuje striktne. Na druhej strane by mal samozrejme každý riaditeľ individuálne zvážiť, či môže do jednej triedy umiestniť viac telesne postihnutých žiakov. Hlavne z dôvodu, že učiteľ v triede nemá v praxi takmer žiadnu výpomoc.

Rozhovor bol autorizovaný.

Ďakujeme pánovi riaditeľovi, že si našiel čas, prijal naše pozvanie do DK a odpovedal na naše otázky. Tešíme sa na ďalšiu spoluprácu.

Gregor Simon


Počas školského roka k nám chodia na návštevu študentky z rôznych škôl v rámci spolupráce. Nechodia len oni k nám, ale chodíme aj my do škôl.  

Odkedy chodím do Detského klubu, vystriedalo sa tu už dosť veľa študentov a študentiek zo stredných aj vysokých škôl. Každá škola má určené, ako dlho musia študenti vykonávať prax. Niektorí študenti k nám chodia dlhodobo, to znamená, že pol roka alebo aj celoročne, raz za dva týždne. Iné školy majú prax nastavenú krátkodobo, čiže to znamená, že týždeň alebo dva týždne chodia študenti každý deň. 

Stále keď prídu, je to pre nás obohacujúce. Mňa osobne prekvapilo, že nás berú ako seberovných. Nikdy sa nestalo, že by sa nad nami vyvyšovali. Každý z nás sa poteší, keď prídu. Stále je s nimi zábava a sú veľmi nápomocní. Samozrejme, nie je to len o tom, že nás zapoja do všelijakých činností, ale je s nimi aj zábava. Niekedy mi to tak pripadá, že sa učíme od seba navzájom. Každá nová skúsenosť je obohatením v živote človeka a je to jedno, či má alebo nemá postihnutie.

Človek, keď vidí niekoho, kto je telesne postihnutý, nemal by pozerať na postihnutie a začať ho ľutovať. Mal by skôr pozerať na to, aký je ten človek. Preto stále hovorím, že výzor nie je vôbec dôležitý, ale to, ako sa správa k ostatným ľuďom. Povaha a správanie je to najdôležitejšie. Dokonca oveľa dôležitejšie ako výzor, postava alebo fyzické postihnutie.

Gregor Simon


V Košiciach viem len o jednej škole, kde prijmú medzi zdravé deti, aj dieťa s telesným postihnutím. S odstupom času to vnímam ako veľké šťastie, že som sa na túto školy dostal a bol som v nej integrovaný. Píšem o Základnej škole Lechkého, ktorá sa nachádza na sídlisku KVP, ulici Jána Pavla II (predtým Lechkého ul.).

Pamätám sa, že v ten rok ako som tam nastúpil, bola škola ešte čerstvo otvorená(možno 2 roky). Škola funguje od roku 1994.

Lepšie po slovensky som sa naučil až na škole. Doma sa rozprávame len maďarsky. Rodičia mi vraveli, že keď sa ma pri zápise niečo pýtala psychologička, odpovedal som jej automaticky maďarsky. Ako štvrták som sa aj s mamou zúčastnil výletu - školy v prírode v Starej Lesnej. Mám na to obdobie dobré spomienky. Keď tak rátam, spolu som za tých 9 rokov vystriedal 4 triedne učiteľky. Všetky boli voči mne ústretové. V triede nás bolo síce okolo 30 žiakov, z toho len ja som mal telesné postihnutie, ale pre mňa bolo tých 9 rokov najkrajším obdobím. Ešte doteraz som v kontakte s niektorými spolužiakmi. Boli sme skvelá trieda.

Na záver by som chcel dodať, že je žalostné ako málo bezbariérových škôl je na Slovensku. Takých, ktoré berú žiakov aj s telesným, či iným postihnutím. Ale ani sa nečudujem. Počas minulého režimu bol systém taký, že boli ľudia s telesným postihnutím odstrčený na vedľajšiu koľaj. Takže väčšina skončila v ústavoch, prípadne na nejakých internátnych špeciálnych školách...

Gregor Simon


Strana 1 z 4