Mišo Seman

Ako chránim našu zem?

V kategorii - Mišo Seman apríl 21 2022

Každý z nás si chráni to, čo je pre neho dôležité. Hmotné veci si uvedomujeme, menej už vnímame napr. dôležitosť prírody a jej ochrany. A predsa je veľmi potrebné chrániť našu prírodu, vzduch, rieky, životné prostredie. Možno si niektorí povedia: Ako ja môžem zachrániť celú planétu? No dôležité je, aby každý z nás urobil aspoň nejakú malú vec pre ochranu prostredia, v ktorom žije.

Čo robím ja pre našu planétu? Doma triedime odpad – plasty, kov, papier. Plasty sú veľmi škodlivé pre prírodu. Hlavne preto, že sa nedokážu rozložiť. Veľa plastového odpadu skončí aj v riekach a moriach, kde si ho ryby častokrát pomýlia s potravou a potom hynú. Ryby a morské organizmy ktoré konzumujeme, potom obsahujú množstvo toxických látok. Preto je lepšie kupovať vodu v sklenených fľašiach. Dobrým riešením je aj sodastream. Nemusíme tak kupovať perlivú vodu, ale vieme si ju vyrobiť doma.

Chrániť prírodu môžeme napr. aj používaním vlastných plátenných tašiek namiesto kupovania igelitových. Moja mamka mi ušila viacero tašiek.

Životnému prostrediu veľmi škodí aj vyhadzovanie batérií do komunálneho odpadu. Preto si kupujem nabíjacie batérie. A keď už mám jednorazové, po použití ich nosím na zberné miesta. Batérie obsahujú nebezpečné látky, ktoré je potrebné odborne zneškodniť, aby neškodili životnému prostrediu.

Nasledujúca vec sa môže zdať maličkosťou, ale keby každý prispel aspoň troškou, pomohlo by to planéte. Mám svoje vlastné kovové slamky, aby som nemusel používať plastové, ktoré sa používaním ničia a musím preto kupovať stále nové. Jednu používam doma a druhú nosím stále so sebou. Používam ju hlavne na kávu.

Opýtal som sa mojich kamarátov na to, ako oni chránia našu zem:

Feri: Snažím sa ju neznečisťovať. A na balkóne sadím, čo sa dá, aby som nemusel toľko kupovať.

Janko: Žijem pre našu planétu... Vediem deti k tomu, aby nevyhadzovali odpadky na zem, snažím sa kupovať väčšie balenia výrobkov, aby nebolo toľko obalov.

Ľubka: Snažím sa kupovať výrobky v skle, nepoužívam sáčky v obchodoch, mám tašky zo záclon, ktoré šije moja mamka. Nepoužívam zbytočne veľa chemických čistiacich prostriedkov, rada si vymieňam oblečenie s kamoškami. Nekupujem balenú vodu, ale pijem „obyčajnú“ vodu z vodovodu, čaje kupujem buď sypané, alebo využívam bylinky, ktoré pestujú naši na záhradke.

Števo K.: Využívam viaceré cesty ochrany krajiny okolo nás. Recyklujem plasty, kovy, papier, tak aby ich spoločnosť mohla znovu využiť. Uprednostňujem obaly z obnoviteľných zdrojov (sklenené fľaše, obaly z cukrovej trstiny, dreva). Nekupujem igelitové tašky, snažím sa použiť to, čo mám (plátennú tašku, poprípade škatuľu z obchodu). Keď idem opekať, upracem aj odpad, ktorý tam zanechali ľudia predo mnou. Snažím sa cestovať mestskou hromadnou dopravou, zdieľanými bicyklami a kolobežkami.

Števo N.: O tejto téme som mal aj aktivitu. Snažím sa nekupovať si nové oblečenie a uprednostniť second hand. Potraviny, ktoré sa dajú, kupujeme do vlastných obalov. Doma triedim odpad. Ak vytriedim nejaké oblečenie, nevyhadzujem ho, ale posuniem tam, kde sa využije ďalej (napríklad známym).

Petra F.: Prírodu beriem ako matku zem. Rada trávim čas v prírode okolo seba. Keď to pre mňa nie je príliš ďaleko, radšej idem pešo ako mestskou hromadnou dopravou.

Marta: Snažím sa nekupovať príliš veľa vecí, vždy premýšľam, či ich naozaj potrebujem – hlavne to platí asi pre oblečenie, elektroniku, drogériu a iné. Nech neprispievam k priemyslom, ktoré poškodzujú prírodu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo si niektoré veci z drogérie vyrábam sama (a zatiaľ som veľmi spokojná). Tiež rada využívam secondhandy. Oblečenie nevyhadzujem a ak sa dá, snažím sa využiť ho úplne do konca (napr. pri starých bavlnených tričkách). Čo je pekné a zachovalé, rada posuniem ďalej (či už v rodine, známym alebo na charitu). Do obchodu si vždy beriem svoju tašku, ktorá mi verne slúži... tuším už to bude aj viac ako 5 rokov. Doma chránime prírodu napríklad tak, že triedime odpad a necestujeme autom, radšej hromadnou dopravou alebo pešo. Na záhrade kosíme tak, aby sme tam nechali narásť trochu lúku, nech včielky majú dosť kvetov.

Michal Seman

 

zdroj obrázka:

https://www.istockphoto.com/photo/love-of-planet-earth-in-the-clouds-gm472132125-33532334

 

 


Prežívam zvláštne obdobie. Zrazu som sa ocitol doma, bez možnosti navštevovať klub, chodiť s asistentom do mesta, do posilky... Obmedzil sa kontakt s mojimi kamarátmi aj osobným asistentom.  Počas troch posledných týždňov som bol s ním iba raz na chvíľu vonku. Je to pre mňa ťažké. Ale to, aké to je vzácne, si niekedy uvedomíme až vtedy, keď to stratíme.

    

Chýbajú mi osobné stretnutia, chcel by som vidieť ľudí "naživo" a nie iba cez facebook. Ale tento čas nám môže pomôcť zamyslieť sa nad vecami. Nad tým, čo sme brali ako samozrejmosť a teraz to samozrejmosť zrazu nie je.

Som rád, že počas tohto obdobia môžem viac času tráviť s mojimi rodičmi na chate neďaleko Košíc. Chýba mi tam síce internet, ale máme tam dvor tak som väčšinou vonku, na slnku, na čerstvom vzduchu. V bytovke je to iné.

Využívam príležitosť naučiť sa niečo nové – s mamkou pečieme lekvárové buchty. Tu je môj výtvor :):

Mám čas aj na čítanie príbehov a na moju veľkú záľubu – maľovanie antistresových omaľovánok. Baví ma pestro maľovať hlavne drobné detaily.

Ďalšou výhodou tejto situácie je napr. aj to, že príroda je čistejšia, nie je tak znečistená výfukmi z áut, dymom z tovární.

Vážim si tento čas, kedy môžeme viac komunikovať s rodinou. A aj s kamarátmi aspoň cez internet, čomu som veľmi rád.

Dúfam, že to čím skôr skončí a my sa vrátime do normálu skúsenejší a hlavne vďačnejší.

Mišo Seman

 


Boccia - moja záľuba

V kategorii - Mišo Seman máj 22 2019

Tento šport ma veľmi baví, rád si ho zahrám vždy, keď mám príležitosť. Boccia pochádza z Talianska. Predchodcom je hra petangue. (Petangue si tiež radi zahráme u nás v klube, máme originálne gule na túto hru :). Boccia sa hrá v telocvični a je určená pre ľudí na vozíčku. Má päť kategórií BC1, BC2, BC3, BC4, BC5. Hráči sú do nich zadeľovaní podľa druhu a rozsahu svojho zdravotného postihnutia, podľa toho, nakoľko dokážu hrať sami, alebo potrebujú pomoc asistenta a hrajú za pomoci rampy.

Prvý krát som sa stretol s touto hrou v Detskom klube ZPDaM. Bolo to už dosť dávno. Bol som vtedy spolu s mojím asistentom Ferom v meste. Vtom zazvonil telefón. Volal nám náš kamarát Noro, bývalý plavčík v klube. Ponúkol nám zahrať si túto zaujímavú hru. Po príchode do klubu sme si boli zaplávať a neskôr sme skúsili zahrať si bocciu. Prvé pocity boli výborné, veľmi som sa tešil, že som mal možnosť naučiť sa niečo nové. Neskôr sa môj asistent Fero stal mojím trénerom. Skoro každý deň sme pravidelne trénovali v našej telocvični. Hra ma začala natoľko baviť, že som sa rozhodol stať sa profesionálnym hráčom. Každý, kto chce hrať bocciu, musí byť klasifikovaný a zaradený do jednej z kategórii. Cestoval som do Bratislavy, bol som zaradený do kategórie BC2.

Priamo z klasifikácie ma poslali na súťaž do Bratislavy, bolo to veľmi príjemné prekvapenie, ktoré som nečakal. Tento zážitok mi dodal sebavedomie a chuť zdokonaľovať sa ďalej.

Počas nasledujúcich dvoch rokov som sa aj naďalej zúčastňoval takýchto súťaží. Zahral som si napríklad v Trenčíne, Humennom, Prešove... Na niektorých súťažiach sa mi darilo viac, na niektorých menej. Môj najväčší úspech je umiestnenie na 4. mieste na Majstrovstvách Slovenska, čo sa mi podarilo až dva krát.

    

Stala sa mi tam taká úsmevná príhoda. Usporiadatelia ma privítali ako súťažiaceho z Ukrajiny. Zostal som v šoku. „Čože?“ Mysleli si, že mám Ukrajinskú vlajku – žlto-modrú, čo však bola vlajka mesta Košíc. Bola bez erbu, čo ich poplietlo.

Hoci už nehrám bocciu profesionálne, stále ma veľmi baví. Pri tejto hre sa cítim uvoľnene a šťastne. 

Mišo S.


Po niekoľkých rokoch spolupráce sa so mnou rozlúčila moja osobná asistentka, pretože si našla normálne zamestnanie. Keďže som mal chuť fungovať naďalej samostatne, bez neustálej pomoci rodičov, musel som si hľadať náhradu.
Po neúspešnom hľadaní na sociálnej sieti som napokon aj za pomoci mojej mamy našiel človeka, ktorý bol ochotný mi pomáhať ako osobný asistent, uľahčovať mi tak život a byť mi zároveň dobrým kamarátom.
Spoločne so Števom, mojim novým OA, podnikáme rôzne aktivity, ktoré by som sám nemohol vykonávať. Medzi ne patrí návšteva Detského klubu, fitnescentra, mesta,.. Učí ma popri tom novým zručnostiam – prácu na PC, fotenie. Je to podľa mňa veľmi kreatívny človek a užívame si veľa zábavy.
Ak by som mal popísať ako sme sa našli, vyznie to vtipne, pretože sme sa k sebe dostali cez Bratislavu. Hoci sme obaja Košičania. Števo si dal inzerát do agentúry OA, ktorú zriaďuje OMD v Bratislave. Mal chvíľku, keď pocítil potrebu niekomu pomáhať. Najskôr si myslel, že to bude len na pár hodín ako dobrovoľník, no keď sme sa bližšie zoznámili a dostal odo mňa ponuku pracovať ako môj osobný asistent, trochu ostal zaskočený. Napokon po niekoľkých dňoch spravil z hlavného zamestnania vedľajšie, aby sa mi vedel venovať väčšinu dňa.

Už spolupracujeme niekoľko mesiacov a myslím si, že naša spolupráca potrvá ešte veľmi dlho. Máme veľa spoločného, baví nás šport, hudba, fotografovanie, učíme sa jeden od druhého. Som rád, že môžem využívať taký dobrý nástroj akým je osobná asistencia.

Michal Seman


Myslím si, že je veľmi dôležité snívať. A len potom sa sny stanú skutočnosťou, ak za nich budeme bojovať. Tak sa napr. zlepšil podmienky pre osobných asistentov... Osobná asistencia je najdôležitejšia pre žitie nezávislého života. Bez nej by som musel žiť iba s rodičmi. A oni nie že by mi nechceli pomôcť, som im vďačný za všetko, čo pre mňa robia, ale majú veľa svojich povinností. A viem, že ich vlastne aj obmedzujem, nemôžu odísť napr. na dlhšiu dovolenku. A tiež, keď moji rodičia budú starší, nebudú toľko vládať, a navždy sa to nebude dať zvládať. Za chvíľu budem mať 40 rokov pre pána kráľa!

Som rád, že mám Denisku, ktorá mi robí osobnú asistentku a vďaka nej žijem nezávislý život, môžem si chodiť, kde chcem.

Na Slovensku je problém v tom, že sa ľudia so ZP nemôžu osamostatniť od rodičov, pretože by nedokázali žiť úplne sami, potrebovali by asistenta non - stop a nie iba napr. na 5 – 6 hodín. Zatiaľ je to ťažké, ale verím, že keď budeme bojovať, tak sa to zmení. Neviem, či ja to ešte zažijem, ale verím, že príde čas, kedy sa aj na Slovensku zlepšia podmienky.

Podľa mňa by pomohlo, ak by osobná asistencia bola braná ako riadne zamestnanie. Asistenti napr. nemajú nárok na dovolenku.  A pritom je to náročná práca fyzicky aj psychicky a potrebujú si oddýchnuť.

Mojim snom je aj to, aby ľudia so ZP mali lepšie vzdelanie. Čo sa týka školy, ja som nemal na výber. V Košiciach bola jediná stredná škola pre ľudí so ZP. Keďže som chodil na základnú školu na Opátske, ostávalo mi  študovať  na tejto škole. „Odborníčka“ psychologička povedala mojej mamke, že aj tak zo mňa nič nebude. Smutné, že ešte pred pár rokmi dokázali takto pokaziť život  mladému človeku s postihnutím. Ťažko sa mi o tom vôbec rozpráva. Niektorí učitelia nás brali ako menejcenných a to mi tiež veľmi ťažko padlo. Dávali mne aj mojim kamarátom najavo, že aj tak toho v živote veľa nedokážeme.

Ale čo bolo, bolo, v dnešnej dobe to už našťastie nie je a verím, že sa to už nezopakuje nikomu.

Mojim snom je, aby takéto niečo už nikto nemusel zažiť. Aby odborníci pomáhali rodičom, ktorí majú deti so ZP. A aby mohli deti študovať spolu. Prečo by mali byť zvlášť deti s postihnutím a deti ostatné?

Je toho veľa, čo by som vedel písať... Chcem, aby nás ľudia brali ako rovnocenných. Bol som nedávno na kúpalisku v Košiciach. Ani náznakom som nepociťoval, že – aha, on je na vozíku, aj deti to brali ako normálne. Ľudia mi pomáhali dostať sa zo zeme na vozík. Postupne, pomaličky sa to mení.

    

Mojím snom je aj to, aby som nemusel dva dni dopredu volať  na železnicu a objednávať si vozeň s plošinou a  čakať, či mi ju schvália. Ale aby som mohol ísť kedykoľvek kdekoľvek s asistentom, ako je to v zahraničí bežné. Tak skoro to nebude, ale raz hádam. Veď je to pomoc nie len pre nás vozičkárov, ale aj pre mamičky s kočíkmi a ďalších ľudí...

Snívam aj o tom, možno sa vám to bude zdať smiešne, aby bolo viac bezbariérových WC. Keď si vypijem pivko, je nepraktické ísť až na druhý koniec mesta. A v rámci nezávislého života môžem piť pivka koľko chcem! Ale nie, žartujem. Len tak s rozumom J.

Viem, že nás vozičkárov ťažko niekto zamestná. Ani len budovy nie sú na to prispôsobené, aby bol bezbariérový prístup. A ani zamestnávatelia nie sú ochotní, často si povedia: "Radšej zaplatím pokutu, ako by som mal zamestnať človeka s postihnutím.“ A bez roboty sa ťažko stane realitou sen o samostatnom bývaní, nemal by som si ho ako zaplatiť. Verím, že raz štát bude viac pomáhať  a ponúkne byty pre ľudí s postihnutím za nižšie ceny.

Zatiaľ si užívam život, ako viem, teším sa, že mám osobnú asistenciu a vďaka nej je môj život  krajší, veselší a akčnejší.

Mišo Seman


Môj sen o nezávislom živote.

V kategorii - Mišo Seman august 01 2018

Myslím si, že je veľmi dôležité snívať. A len potom sa sny stanú skutočnosťou, ak za nich budeme bojovať. Tak sa napr. zlepšil podmienky pre osobných asistentov... Osobná asistencia je najdôležitejšia pre žitie nezávislého života. Bez nej by som musel žiť iba s rodičmi. A oni nie že by mi nechceli pomôcť, som im vďačný za všetko, čo pre mňa robia, ale majú veľa svojich povinností. A viem, že ich vlastne aj obmedzujem, nemôžu odísť napr. na dlhšiu dovolenku. A tiež, keď moji rodičia budú starší, nebudú toľko vládať, a navždy sa to nebude dať zvládať. Za chvíľu budem mať 40 rokov pre pána kráľa!

Som rád, že mám Denisku, ktorá mi robí osobnú asistentku a vďaka nej žijem nezávislý život, môžem si chodiť, kde chcem.

Na Slovensku je problém v tom, že sa ľudia so ZP nemôžu osamostatniť od rodičov, pretože by nedokázali žiť úplne sami, potrebovali by asistenta non - stop a nie iba napr. na 5 – 6 hodín. Zatiaľ je to ťažké, ale verím, že keď budeme bojovať, tak sa to zmení. Neviem, či ja to ešte zažijem, ale verím, že príde čas, kedy sa aj na Slovensku zlepšia podmienky.

Podľa mňa by pomohlo, ak by osobná asistencia bola braná ako riadne zamestnanie. Asistenti napr. nemajú nárok na dovolenku.  A pritom je to náročná práca fyzicky aj psychicky a potrebujú si oddýchnuť.

Mojim snom je aj to, aby ľudia so ZP mali lepšie vzdelanie. Čo sa týka školy, ja som nemal na výber. V Košiciach bola jediná stredná škola pre ľudí so ZP. Keďže som chodil na základnú školu na Opátske, ostávalo mi  študovať  na tejto škole. „Odborníčka“ psychologička povedala mojej mamke, že aj tak zo mňa nič nebude. Smutné, že ešte pred pár rokmi dokázali takto pokaziť život  mladému človeku s postihnutím. Ťažko sa mi o tom vôbec rozpráva. Niektorí učitelia nás brali ako menejcenných a to mi tiež veľmi ťažko padlo. Dávali mne aj mojim kamarátom najavo, že aj tak toho v živote veľa nedokážeme.

Ale čo bolo, bolo, v dnešnej dobe to už našťastie nie je a verím, že sa to už nezopakuje nikomu.

Mojim snom je, aby takéto niečo už nikto nemusel zažiť. Aby odborníci pomáhali rodičom, ktorí majú deti so ZP. A aby mohli deti študovať spolu. Prečo by mali byť zvlášť deti s postihnutím a deti ostatné?

Je toho veľa, čo by som vedel písať... Chcem, aby nás ľudia brali ako rovnocenných. Bol som nedávno na kúpalisku v Košiciach. Ani náznakom som nepociťoval, že – aha, on je na vozíku, aj deti to brali ako normálne. Ľudia mi pomáhali dostať sa zo zeme na vozík. Postupne, pomaličky sa to mení.

    

Mojím snom je aj to, aby som nemusel dva dni dopredu volať  na železnicu a objednávať si vozeň s plošinou a  čakať, či mi ju schvália. Ale aby som mohol ísť kedykoľvek kdekoľvek s asistentom, ako je to v zahraničí bežné. Tak skoro to nebude, ale raz hádam. Veď je to pomoc nie len pre nás vozičkárov, ale aj pre mamičky s kočíkmi a ďalších ľudí...

Snívam aj o tom, možno sa vám to bude zdať smiešne, aby bolo viac bezbariérových WC. Keď si vypijem pivko, je nepraktické ísť až na druhý koniec mesta. A v rámci nezávislého života môžem piť pivka koľko chcem! Ale nie, žartujem. Len tak s rozumom J.

Viem, že nás vozičkárov ťažko niekto zamestná. Ani len budovy nie sú na to prispôsobené, aby bol bezbariérový prístup. A ani zamestnávatelia nie sú ochotní, často si povedia: "Radšej zaplatím pokutu, ako by som mal zamestnať človeka s postihnutím.“ A bez roboty sa ťažko stane realitou sen o samostatnom bývaní, nemal by som si ho ako zaplatiť. Verím, že raz štát bude viac pomáhať  a ponúkne byty pre ľudí s postihnutím za nižšie ceny.

Zatiaľ si užívam život, ako viem, teším sa, že mám osobnú asistenciu a vďaka nej je môj život  krajší, veselší a akčnejší.

Mišo Seman


 Prvý krát som sa  so stimulátorom stretol vo vysielaní relácie Reflex na Markíze v roku 2009.  Možnosť operácie na zmiernenie mimovoľných pohybov ma zaujala, pretože sám mám tento problém.

Obrátil som sa na mamku: „Nevyskúšam tú operáciu?“ „Keď ty chceš, tak áno,“ povzbudila ma mamka. Napísali sme mail do Fakultnej nemocnice s pol. F.D.Roosevelta v Banskej Bystrici, či by tá operácia bola vhodná aj pre mňa. Odpísali, že ma najprv potrebujú vidieť, aký je môj zdravotný stav a podľa toho rozhodnú. Potom povedali, že áno, operácia by mi mohla pomôcť. Ja som bol prvý vozíčkar na Slovensku, ktorý absolvoval túto náročnú operáciu. V zahraničí je to bežné, ale na Slovensku sme asi iba štyria alebo piati pacienti, ktorí majú stimulátor.

Neurostimulátor je jeden zo spôsobov liečby mimovoľných pohybov. Jeho umiestnenie si vyžaduje operáciu mozgu, pri ktorej sa elektródy umiestnia do mozgu. Elektródy sú spojené s prístrojom podobným kardiostimulátoru, ktorý je umiestnený pod kožu hrudníka. Prístroj vysiela elektrické signály do oblasti mozgu, ktorá kontroluje pohyby. Stimulátor môže pacient ovládať sám, vie si ho zapnúť aj vypnúť (napr. v spánku), má svoj vreckový programátor. Prístroj funguje na baterky, ktoré sú vymieňané každých 7 rokov. Operácia trvá niekoľko hodín. Väčšinu času je pacient pri vedomí. Hlava je počas operácie upevnená rámom, aby mohli byť elektródy presne umiestnené. Na každej strane lebky sa navŕta dierka na umiestnenie elektród. Potom je každá  elektróda vedená popod kožu a spojená s neurostimulátorom pod kožou hrudníka.

Voperovali mi ho pred deviatimi rokmi. Robil mi to skúsený doktor, profesor Galanda. Aj keď to už bolo dávno, pamätám si, ako to prebiehalo. Dali mi injekciu, po ktorej som zaspal, no pritom som cítil, že mi vŕtajú do hlavy. Bol to veľmi divný pocit, nebolelo ma to, oči som mal zatvorené, ale vnímal som zákrok. Keď som sa zobudil, mal som ofačovanú hlavu a z hlavy  mi viseli kábliky, nejaký čas mi skúšali, či to funguje a potom mi zašili hlavu.

Mal  som veľké výkyvy nálad. Raz sa mi chcelo smiať, raz plakať, bolo to zvláštne, celkom tomu nerozumiem, možno to bolo z narkózy, alebo z čoho. Napr. jedol som polievku a plakal som. Teraz sa už z toho ale smejem. Po čase sa to ustálilo. Po ôsmych dňoch ma z nemocnice prepustili. Cítim, že operácia mi veľmi pomohla. Predtým som mal oveľa viac mimovoľných pohybov. Viem si napr. sám ostrihať nechty, oholiť sa, čo som predtým ani náhodou nedokázal, zlepšila sa mi jemná motorika. Dnes ma veľmi  baví maľovať antistresové maľovanky. Nechcem sa chváliť, ale ide mi to dobre J.

  

Stálo to za to, ísť na operáciu, aj keď to bolo náročné. Išiel som aj do rizika, ale bolo to preto, že som  veril, že mi to pomôže.

Nebolo to ani tak náročné po fyzickej stránke, ale hlavne po psychickej. Nebolo ľahké vyrovnať sa s tým, že mám v tele niečo, čo je cudzie. Aj niekoľkodňový pobyt na JIS-ke bol pre mňa náročný. Jednoducho som sa tam nudil. Čas som si krátil počúvaním hudby, našťastie som mal mobil so sebou. Potom, už keď som bol na izbe,  som si našiel kamarátov, s ktorými sme dobre spolu vychádzali, navštevoval som ich na izbách. Potom sme si ešte dlhší čas písali na pokeci.

Mal som radosť z toho, že som sa mohol pohybovať na vozíku, nebol som úplne ležiaci a tak som mohol pomôcť pacientom, ktorí tam boli so mnou. Napr. v takej maličkosti – podal som keksíky pacientovi, ktorý bol so mnou na izbe a bol úplne nevládny, alebo  som išiel navštíviť pacientov, s ktorými som sa skamarátil, na susednú izbu... Aj keď to boli iba drobnosti, mal som z toho dobrý pocit. Som vďačný za to, že viem aj ja nejako pomôcť, keď môžem. Je to dobrý pocit, keď môžem urobiť niekomu radosť.

Prístup doktorov bol veľmi dobrý. Aj nemocnica je oveľa krajšia v Bystrici, ako v Košiciach.

Pravidelne raz za pol roka chodím na kontroly, že ako to funguje.

Pred troma týždňami som absolvoval po 9 rokoch výmenu batérii stimulátora. Operácia nebola taká náročná, ako tá prvá, pretože nemenili stimulátor, ktorý mám v hlave, ale iba baterky, ktoré sú pod kožou na hrudi. Teraz ma operoval syn doktora, ktorý mi robil prvú operáciu - doktor Tomáš Galanda. Som zvedavý,  ako dlho vydrží baterka a kedy bude potrebná ďalšia operácia. Každý pol rok musím ísť do Banskej Bystrice na kontrolu.

Pred každou operáciou, aj teraz, som mal obavy, veď kto by sa nebál. Napadali mi všelijaké aj čierne myšlienky. Najviac ma posilňovala a povzbudzovala moja osobná asistentka Deniska, ktorá je pre mňa anjelom, a samozrejme aj rodičia. Bez nich by som to sám asi nezvládol.

  

A aj ja sám som veľmi chcel žiť. Myslím, že je toto je veľmi dôležité. Mať silnú vieru a túžbu žiť. A tiež chcem ešte v živote niečo dokázať. Jasné, že chodiť už nebudem, ale mám plány a sny, pre ktoré sa oplatí žiť.

Michal Seman

 

 

 


S akými bariérami sa stretávam?

Vo svojom živote sa stretávam s mnohými bariérami.  Od narodenia som na vozíčku a bariéry sa ma tak  týkajú oveľa viac ako mnohých iných ľudí. Keď som bol malý, vyrastal som na Opátskom. Prostredie tam bolo bezbariérové, no  pätnásť rokov som bol separovaný od okolia. Nijak som to vtedy nevnímal, inú možnosť som nemal. Teraz by som sa tam už ťažko dokázal vrátiť. Nebolo to zlé, ale nemal som tam toľko možností  ako teraz. 

Čo mi najviac vadilo, keď som bol malý bolo to, že som nemohol chodiť na diskotéky ako sestra, či športovať... Chodiť po vonku bez rodičov, toto ma najviac hnevalo. Teraz mám viac možností – tieto bariéry sa dajú prekonať vďaka tomu, že mám dobrú osobnú asistentku. Keď mám s kým, môžem robiť, čo chcem a ísť tam, kde ja chcem.  Fungovať bez asistentky a s asistentkou to je ohromný rozdiel. Predsa som toho už veľa preskákal.

Čo ma štve :

Štve ma to, aké sú rozbité chodníky v Košiciach. Keby som šiel sám bez asistentky, tak sa asi vykotím z vozíka. Trpia vozíky a trpíme aj my. A trpia aj asistenti.  To je hotová katastrofa. A v zime ani nehovorím – neodpratané chodníky, záveje...

Čo sa týka uličiek v niektorých historických mestách (napr. v Košiciach), sú vydláždené dlažobnými kockami, po ktorých sa ťažko ide s vozíkom a nielen s vozíkom, ale aj s kočiarom a určite aj v lodičkách s opätkami J.  Ako veľký problém vidím nedostatok bezbariérových WC.  V Košiciach v centre mesta sú jedine v Auparku. Keď som na opačnom konci mesta, je to boj o čas J.

Cestovanie

Čo sa týka MHD je to oveľa lepšie ako kedysi a tomu sa veľmi teším. Pamätám sa, ako sme prvý krát išli s mojou osobnou asistentkou do mesta. Nie a nie sa tam dostať, chodili síce trolejbusy, ale tie mali schody a tak to bol  problém. Dnes sú už takmer všetky električky a autobusy v Košiciach prispôsobené na presun ľudí s ŤZP.

Bariéry

Najviac mi však vadia bariéry  ľudské. Toto je asi najhoršie. Veľmi mi vadí, keď niekto chce niečo odo mňa a neobráti sa na mňa, ale rieši to s mojím rodičom alebo asistentkou. Nekomunikuje priamo so mnou, ale s druhou osobou, ktorá je so mnou.

Bol som raz s mojím otcom na koncerte. Nechtiac som kopol pána, ktorý sedel predo mnou. On sa obrátil, pozrel na mňa a obrátil sa na otca: „Povedzte mu, nech ma nekope!“ Cítil som sa ponížene – prečo sa neobráti na mňa, ale na otca? Podľa mňa je potrebné ozvať sa a nenechať  takéto situácie len tak. Také situácie ma hnevajú. Keď niečo chce odo mňa, nech sa obráti na mňa.

Bol som nedávno  u pani doktorky. Bez všetkého mi začala tykať. Prečo? Mám dosť rokov na to, aby mi ľudia len tak tykali a pokladám sa za inteligentného človeka. Hlavu mám v poriadku. Mnohí si myslia si, že keď som na vozíku,  mám aj mentálne postihnutie! Nie je dobré automaticky tykať človeku len preto, že je na vozíku.

Je potrebný ešte určitý čas, aby ľudia pochopili, že sme normálni a úplne takí, ako všetci ostatní. Chceme študovať, pracovať, zabávať sa ako každý iný. Je dôležité o tom stále písať, hovoriť, aby sa to zmenilo.

 

Mišo Seman


Dni, na ktoré v živote nezabudnem

V kategorii - Mišo Seman október 10 2017

Jedného dňa som dostal vysoké horúčky. Cítil som sa veľmi unavený. Bolo mi nanič, nemal som ani chuť do života. Celý deň som prespal. Mamka mi dávala obklady, aby mi znížila horúčku, ale vôbec to nepomáhalo, a bolo mi čím ďalej tým horšie. Okolo druhej hodiny ráno sme  museli zavolať pohotovosť. Dali mi injekciu, aby mi prestala horúčka, no vôbec to nepomohlo. Nadránom sme šli do nemocnice. Nastali nejaké komplikácie, najprv ma nechceli prijať, povedali mi, že vraj nemajú miesta. No po niekoľkých naliehavých telefonátoch a vysvetľovaní, že môj stav je veľmi vážny, sa to vyriešilo. Prijali ma na infekčné oddelenie, celý deň som preležal nevládne v posteli.  Pred polnocou volali mojej mamke: „Pripravte sa na to najhoršie... váš syn môže zomrieť.“ Postupne mi zlyhávali všetky orgány, okrem srdca. Lekári mi potom povedali, že ešte sa nestalo, aby človek také niečo prežil. Matne si spomínam, že som ležal na posteli, oči som nemohol otvoriť, nemohol som vôbec nič hovoriť, ale vnímal som, keď ma niekto navštívil. Nedokázal som ale spoznať, kto je to. Pamätám si ešte, že mi dávali transfúziu. Vôbec mi nedokázali odmerať tlak, taký oslabený bol organizmus. Bol som napojený na prístroje, museli mi dať pľúcnu ventiláciu. Takmer päť dní som bol v umelom spánku, nič som nevnímal. Bol to zázrak, že som sa z toho dostal. Primár na infekčnom a neskôr aj lekári na internom robili všetko pre to, aby ma zachránili, za čo im veľmi ďakujem.

Počas týchto dní som prežil niečo, čo je ťažko opísať. Bol to akoby sen, ale pritom som to prežíval ako skutočnosť. Videl som anjela, predstavil sa mi, že je Michal Archanjel a rozprával sa so mnou.Bol akoby v jasnom svetle, do tváre som mu nevidel. Ale vôbec som sa ho nebál. Šiel som s ním tmavým tunelom a to som sa už bál. Vedel som, že som mimo tela, no nedá sa to opísať ani pochopiť tomu, kto to nezažil.Z umelého spánku ma prebrali po piatich dňoch. Na šiesty deň  sa stav trochu stabilizoval. Asi týždeň som nemohol rozprávať, lebo mi museli urobiť tracheotómiu. Na návštevu za mnou pustili iba moju najbližšiu rodinu. Veľmi som sa tešil, aj keď som to nevedel povedať. Veľmi ma potešila aj návšteva mojej osobnej asistentky Denisky. Ďakujem, že bola so mnou spojená a neopustila ma.

Ležal som na nemocničnej posteli a nič som nemohol robiť. Tak som rozmýšľal. Nad nesmrteľnosťou chrústa J. Ale nie. Nad sebou, nad svojím životom. Vedel som, že chcem žiť. Že to chcú aj moji rodičia, ktorí ma majú veľmi radi, aj moji kamaráti, ktorí mi držali palce.  Vedel som, že chcem niečo dokázať. Že chcem žiť čím samostatnejšie. A že to dokážem s pomocou mojej skvelej osobnej asistentky Denisky.

Prežiť niečo také vás dokáže úplne zmeniť. Cítim, že som iným človekom, lepšie sa správam ku svojim najbližším, aj oni ku mne. Pred tým to bolo také bežné, všedné, že som s rodičmi. Teraz to beriem ináč. Neberiemto ako samozrejmosť, ale ako výsadu.

Rozmýšľal som aj nad tým, čo urobím ako prvé, keď prídem domov. Viete, na čo som sa tešil? Že konečne, po dlhom čase si dám domácu stravu a sadnem si na vozík J.

Po návrate domov som ešte asi dva týždne veľmi nechodil vonku. Bol som doma, pozeral telku, robil si niečo na PC a prijímal návštevy. Bol za mnou aj môj masér, čo ma potešilo. Prišla za mnou aj Deniska, priniesla mi pohľadnicu od mojich kamarátov z DK. Som rád, že na mňa mysleli. Po dvoch mesiacoch som bol s Deniskou konečne na pivo. (To som pil už aj  doma, ale nebolo to ono J). Tešil som sa z toho oveľa viac, ako predtým, keď som chodil často.Pobyt v nemocnici ma naučil tešiť sa z maličkosti a nebrať všetko ako samozrejmosť. Tešiť sa z toho, že sa ráno zobudím, že môžem ísť za kamarátmi, či do mesta, aj na to pivko J. Život je krásny J

Mišo Seman


Víkendový výlet do Prahy

V kategorii - Mišo Seman júl 13 2017

Veľmi som túžil ísť do Prahy. Ako malý chlapec som tam bol s mamkou na liečení, ale jediné, čo som si najviac zapamätal z detstva bola cesta metrom, Pražský hrad, Pražský orloj a Karlov most. Toto leto som si chcel spomienky obnoviť. Oslovil som svoju asistentku Denisu, či by so mnou nešla. Deniska súhlasila a môj sen sa tým začal napĺňať. Postupne sa k nám pridali aj niektorí z DK.


Strana 1 z 2