Tomáš Hudák

Vianoce na Valentína

V kategorii - Tomáš Hudák jún 09 2020

Milí priatelia, vážení čitatelia časopisu Klubčík, opäť som tu s ďalším, tentoraz trochu netradičným článkom. Ako vždy aj  teraz Vám prajem príjemné čítanie. Určite si teraz pri prečítaní nadpisu môjho nového článku o mne myslíte, že som sa zbláznil. Ubezpečujem Vás a čestne a verejne prehlasujem,  že som pri zmysloch. Ja viem, že je jún, ale rozhodol som sa, že Vám napíšem o svojich netradičných Vianociach. Netradičných preto, že som ich s rodinou oslavoval 14. februára na sviatok všetkých zamilovaných, teda na Valentína. To, prečo píšem o Vianociach na Valentína, teda na sviatok zamilovaných,  má svoj dôvod a jednoduché vysvetlenie.

Môj brat Matúš žije a pracuje už nejaký čas v Holandsku. Vo februári bol na dva týždne doma. Keďže nemohol byť na Vianoce s nami a my s ním, rozhodli sme sa preto si Vianoce zopakovať.  Ja viem, znie to bláznivo oslavovať Vianoce vo februári, ale čo už. Nespravíme s tým nič, že bol ďaleko a nemohli sme byť spolu. My sme za každú srandu, tak sme to skúsili teraz takto prvý krát. Keď sme  nemohli byť spolu na Vianoce, tak sme si to vynahradili teraz. Tento  rok vyšiel Valentín na piatok. Otec s bratmi sa dohodli, že prídu v piatok poobede, keď môj brat Michal aj s priateľkou Evkou prídu z roboty a spoločne si  posedíme a urobíme si pekný štedrý večer.

Mali sme Vianoce so všetkým, čo k ním patrí. Stromček otec ozdoboval večer predtým. Keby niekto k nám  teraz prišiel na návštevu alebo pozrel okna do obývačky a videl znovu postavený ozdobený vianočný stromček, pomyslel by si, že nám, mierne povedané, straší vo veží.  Ale čo, veď som počul, že niektorí ľudia aj tak robia, že stromček ani neodkladajú a majú ho v izbe pripravený na ďalšie Vianoce. Zdá sa mi to divné ale nevadí, ľudia sme rôzni.

Doobeda otec varil kapustnicu, robil šalát a vyprážal kapra a rezne. Ako vždy som sa ho opýtal, či mi môžem pomôcť. Povedal, že moju pomoc nepotrebuje. Ja som trávil, deň ako vždy vo svojej izbe, pri telke a počítači. Po obede som si ľahol, oddychoval a pozeral telku. Asi okolo pol tretej mi otec nachystal veci, aby som sa prezliekol. Potom sa prezliekol on a išiel do Revúcej pre bratov, Evku a deti. Musel ísť na dvakrát. Najprv doviezol Maťa a deti neskôr Michala s Evkou. Po ich  príchode ku nám sme sa všetci presunuli od obývačky. Neskôr otec priniesol z kuchyne jedlo a všetko ostatné a Štedrý večer sa mohol začať. Otec nás všetkých spoločne privítal pri sviatočnom stole a aj teraz predniesol tradičný vianočný vinš. Potom sme si všetci pripili a začali sme večerať. Ani teraz na úvod nechýbali oblátky s medom a cesnakom.

Po večeri sme všetci sedeli v obývačke a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Keďže k Vianociam neodmysliteľne patria darčeky, nechýbali ani teraz. Obdarovaný bol tentoraz  len Maťo. Po večeri mu darčeky odovzdal otec. Neskôr sa k nám pripojila otcova priateľka Majka so svojou mamkou. Tiež mu doniesli nejaký darčeky. Spoločne sme strávili ešte nejaký čas rozprávaním, pozeraním televízie a tak ďalej. Po pár hodinách otec všetkých opäť na dvakrát odviezol domov.  Teta Majka s mamkou zatiaľ boli u nás. Keď sa otec vrátil, ešte chvíľku  sme sa spolu bavili. Po chvíli odišli domov aj oni. Na záver článku môžem povedať, že sme prežili krásny, netradičný štedrý večer. Som rád, že sa to takto zorganizovalo.  Čo už, keď sme nemohli byť spolu  v decembri.  Ktovie, ako to bude teraz, či budeme spolu v decembri, alebo keď zase o rok príde.  Ktovie, možno zavedieme novú rodinnú tradíciu.  To, vážení priatelia, bolo o mojich  netradičných Vianociach všetko.  Dúfam, že sa vám môj nový článok páčil, ak nie, pokúsim sa Vám nejakým novým článkom zaujať nabudúce. Do písania a čítania nabudúce, priatelia. 

Tomi Hudák.  


Ander z Košíc v Revúcej

V kategorii - Tomáš Hudák marec 10 2020

 

Ľudze mojo, mílí priatelia a obzvlášť priatelia dobroho a kvalitnoho humoru, vážení čitatelia časopisu Klubčík,

ta som tu zaš medži Vami, s daľším článkom. Ale nie, teraz vážne, môj nový článok bude na humorno-ľudovo hudobnú nôtu. Ľudového rozprávača Jána Pisančina, alebo ak chcete Andera z Košíc, Vám asi predstavovať nemusím. Asi každý z vás pozná a má ho rovnako rád, ako ja. Ako už  sám názov napovedá, práve Ander s programom Podzme še šmiac v Revúcej bude hlavnou postavou tohto článku. Poznám a počúvam ho od detstva. Ako malý chlapec som pri počúvaní jeho vtipov na kazetách trávil celé hodiny. Mám ho napočúvaného od A do Z.

Ako malý chlapec som jeho vtipy sypal, ako sa vraví, ako z rukáva. Nešlo ma v rozprávaní zastaviť. Dnes si z toho množstva jeho vtipov pamätám len veľmi málo. Asi starnem, ha ha. Každého to čaká, čas nezastavíme. Ale dosť na bolo reči na úvod, poďme späť k Anderovi a jeho vystúpeniu. Prajem Vám príjemné čítanie.

Ešte niekedy v januári po Vianociach, Som sa na nete dozvedel, že vo februári bude v Revúcej vystupovať Ander. Pár dni na to som o tom povedal otcovi. Môj brat Michal nám zaistil lístky. Na Andera som išiel spolu s otcom a jeho priateľkou Majkou.  Ako vždy som sa tešil, o to viac, že som ho u nás v Revúcej videl po dlhej dobe. Anderovo vystúpenie sa konalo dňa 16.2.2020 o 16:00 v dome kultúry v Revúcej. Spolu s Anderom vystúpila a o dobrú zábavu sa nám postarala cimbalová hudba Primáš z Giraltoviec.

 

 

Po niekoľkých minútach za búrlivého potlesku divákov prišiel na scénu Ander. Rozprával vtipy z detstva, zo školy, z vojny a samozrejme nezabudol na svoju ženu Eržu, či kamaráta Piťa. Rozpával vtipy staré aj nové. Anderovo rozprávanie sa striedalo s vystúpením spomínanej cimbalovky. Musím povedať, že nielen pri vystúpení Andera som si prišiel na svoje a skvele som sa zabavil.

 

Kejže mám rád  aj ľudovú hudbu, páčilo sa mi aj vystúpenie Primáša. Spievali slovenské aj rusnácke piesne. Na konci vystúpenia prišiel na scénu opäť Ander  a spolu s cimbalovou hudbou Primáš sa divákom poklonili a rozlúčili sa. Potom ešte diváci obdarovali Andera kvetmi a následne Ander scénu opustil.

Celý program trval niečo cez dve hodiny. Po vystúpení bolo možné zakúpiť si cédečka Andera aj Primáša. Ja doma mám nejaké Anderove kazety a jedno cédečko a kapela Primáš ma v repertoári aj rusnácke pesničky a po rusnácky ja neviem. Tak som si nič nekúpil.

Keď sa chcem zasmiať alebo si zaspievať, viem si to aj na Youtube nájsť.  Čo dodať na záver? Ander je jednoducho Ander. Čo mám k nemu viac povedať? Myslím že netreba nič dodávať. Je to skvelý bavič a rozprávač.

Je obdivuhodné, že aj rok pred 80-tkou je plný elánu a humoru, čo potvrdil aj v Revúcej. Opäť nesklamal. Bol, ako vždy, vynikajúci. Chrlil vtip za vtipom. Skvelo som sa bavil. Prajem mu, nech mu to vydrží čo najdlhšie a nech nás baví aj naďalej. Taktiež vynikajúca bola aj cimbalovka, ktorá ho sprevádzala. Som rád, že som ho mohol opäť po nejakom čase vidieť a pobaviť sa na jeho vtipoch. Cestou domov sme všetci skonštatovali,  že do Anderovho programu „Všetko, čo má  Ander rád“, ktorý vysiela TV Joj by sa viac hodila kapela Primáš, ako Kandráčovci. Nechcem byť kritický, ale oni sa mi vôbec nepáčia. Prepáčte, je to len môj názor. Ale ako sa vraví: Sto ľudí, sto chutí, no nie? Nuž, priatelia, ak sa vám môj článok páčil som rád, ak nie, posnažím sa nabudúce. A už teraz Vám môžem povedať, že v budúcom článku sa spolu opäť zasmejeme. Ale neprezradím, o čo pôjde, budem Vás držať v napätí. Do čítania a písania nabudúce priatelia. A veľa sa smejte, lebo ako Ander hovorí: „Treba trápiť bránicu a nie žlčník“. 

Tomi  Hudák

 

 


Milí priatelia, vážení čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík, po dlhšom čase  sa hlásim o slovo so svojím ďalším článkom.  Moje najnovšie dielo bude o hudbe a o snoch. Už neviem, kde som počul alebo čítal motto:

"Snívať je krásne, snívať sa má, snívať sa smie, snívať sa dokonca musí.“

Musím vám povedať, že toto motto ma veľmi  zaujalo. Všetci určite radi snívame. Sny máme rôzne. Snívame o šťastí, o láske, niektorí o peknom dome, aute a tak ďalej. Niektorým z nás stačí k šťastiu napríklad stretnutie so svojím obľúbeným spevákom, speváčkou, alebo kapelou. Alebo snívame o koncerte obľúbenej zahraničnej kapely. Ja sám mám takých snov niekoľko. Niektoré sny sa nám už splnili, na splnenie tých ďalších snov ešte  len všetci čakáme. To je aj môj prípad. Niektoré sny sa mi už splnili, na splnenie niektorých  svojich snov ešte len čakám. Dúfam že sa splnia. Treba veriť, preto tomu verím. Niektoré sny, ako napríklad stretnutie s legendou českej Country hudby Michalom Tučným, sa mi už žiaľ nesplnia. Jedine „Tam u nebeských bran..“, ako sa spieva v jednej z jeho piesní. Ale dovtedy uplynie ešte veľa času, takže nebudem predbiehať a budem si život užívať na plný plyn, čo to dá.

O jeden zo svojich už splnených snov sa práve teraz s vami rád podelím. Tak vám prajem príjemné, nikým a ničím nerušené čítanie.  Už dávno mám rád americkú  hardrockovú kapelu GUNS N ROSES, hlavne speváka Axla Rosea a gitaristu Slasha. Práve druhého menovaného sa tento článok bude týkať. Na Slashovi, pre ktorého sú charakteristické znaky jeho gitara Gibson Les Paul, čierny cylinder, slnečné okuliare, krásne čierne kučeravé vlasy a donedávna ešte aj cigareta v ústach alebo fľaša Jacka Danielsa v ruke, obdivujem jeho gitarové umenie a špeciálne sóla v rockových baladách Dont cry, November rain, Patience, alebo coververziu Boba Dylana Knockin on heavens door. Kedykoľvek spomínané skladby počúvam, zavriem  oči a nechávam nimi unášať. Mojou najväčšou srdcovkou je ale melódia z filmu Krstný otec, ktorú Slash hráva, či už na koncertoch kapely GUNS N ROSES alebo kedysi s kapelou VELVET REVOLVER, alebo teraz s kapelou MYLES KENNEDY& THE CONSPIRATORS.

Nerád to priznávam, keďže som chlap, ale neraz som si pre tejto skladbe poplakal. Čo už, aj my rockeri sme citlivé duše a nemôžeme za svoje emócie. Už od dávna som mal sen vidieť GUNS N ROSES alebo Slasha sólovo naživo. Ako GUNS N ROSES, tak Slash už na Slovensku vystupovali, nikdy nie však v mojej  blízkosti. Veľmi som o tom sníval vidieť ich, ale zdalo sa mi to nemožné. Ale ako sa vraví, nič nie je nemožné. Vtedy, keď som o tom sníval, som ani netušil, že sa mi môj veľký sen raz, aspoň čiastočne splní. Teda, že uvidím aspoň Slasha. GUNS N ROSES hrali na Slovensku  v roku 2012, na festivale Topfest. Koncertu GUNS N ROSES som sa vtedy nezúčastnil, ale keďže ako sa hovorí, ešte nie je všetkým dňom koniec, verím, že sa mi splní aj tento sen, že uvidím naživo nielen Slasha, ale aj rebela Axla.  

Dňa 08. 11. 2018 som ako vždy surfoval po nete. Okrem iných stránok som zablúdil na stránku www.rocker.sk. Okrem iných informácií som zachytil aj informáciu o tom, že Slash, Myles a spol. budú vystupovať v lete na Topfeste na Zelenej vode. Keď som si to prečítal, hovorím si: „Škoda, že to neuvidím.“ Vtedy som ešte ani len netušil, čo sa chystá a že sa môj sen stane naozaj skutočnosťou. Dňa 7. marca, zhodou okolností na moje meniny, prišiel k mám môj brat Michal s priateľkou Evkou. Prišli mi zagratulovať. Keď mi zagratulovali a spoločne sme si všetci  pripili, otec priniesol pohostenie. Mali sme chlebíčky, koláčiky a myslím že aj tortu, to už si nepamätám. Ale to nevadí, na tom nezáleží.  A práve vtedy to prišlo. Keď som si išiel zobrať chlebíček  a zakusol som sa do neho, Michal zahlásil: „V lete ideme na Slasha!!!“ Skoro mi zabehlo. Myslel som, že žartuje. V duchu som si vravel, že je to dobrý žart. Ešte raz mi to musel zopakovať, aby som tomu uveril. Keď som sa spamätal z toho šoku, začali sme sa o tom baviť. Veľmi som sa na to tešil. Slash a Myles Kennnedy s kapelou boli druhí zo zahraničných hviezd, ktoré som mal možnosť vidieť. A verím, že neboli poslední zo zahraničia. Prvou zahraničnou kapelou, ktorú som videl naživo v košickej Steel aréne bol legendárny NAZARETH, keď boli na turné s DESMODOM v roku 2009. Bol som na ňom s druhým bratom Matúšom.

Ale to bolo len tak na okraj, poďme späť k Slashovi a jeho koncertu. Koncert sa konal v piatok 28. júna 2019 o 22:00. Slash vystúpil s kapelou v zložení: Myles  Kennedy, známy z Alter Bridge a THE CONSPIRATORS: Todd Kerns - basgitara, Brent Fitz - bicie a Cory Churko - gitara, ktorý nahradil Franka Sidorisa. Sedel som pred pódiom pri zábranách alebo ako sa to volá, takže som dobre počul aj videl. Slash na Slovensku predstavil svoj štvrtý štúdiový album Living the dream. Na koncerte odzneli aj piesne z jeho predchádzajúcich sólových albumov.  Svoju dvojhodinovú  šou začal piesňou The call of the wild.

Ako veľký a dlhoročný fanúšik  GUNS N ROSES  som sa tešil, že si zaspievam hity ako Welcome to the jungle, Dont cry, Paradise city, alebo Sweet child o mine, alebo že si vypočujem melódiu zo spomínaného filmu Krstný otec, ktorý je aj mojím obľúbeným filmom. Z repertoáru GUNS N ROSES bohužiaľ odznela iba pieseň Nightrain z ich debutového albumu Appetite for Destruction. Trochu ma to sklamalo, lebo som sa na to tešil, ale aj napriek tomu som si koncert neskutočne užil a celkom slušne dostal zabrať aj môj hlas.

Verím, že si tieto ich piesne budem mať možnosť ešte niekedy vypočuť, či už v podaní GUNS N ROSES, čím by sa mi splnil ďalší môj rockový sen, alebo v podaní Slasha, Mylesa ich kapely. Musím uznať, že napriek tomu aký búrlivý život Slash kedysi viedol, na Topfeste na pódiu počas dvoch hodín bol v dobrej forme a podal bravúrny výkon. Uchvátili ma najmä jeho famózne, niekoľkominútové gitarové sóla. Skrátka, bol to ten starý dobrý Slash. Ako povedia naši bratia Česi: „ řádil jak za mlada.“ Ako preberal prstami po hmatníku, ja som pozeral s otvorenými ústami. Bol ako stroj. Pri jednej z piesni, už neviem, ktorá to bola, som kývol na Mylesa a predstavte si, odkýval mi spať. Ako som povedal, koncert som si užil naplno.

Svoje vystúpenie Slash ukončil aspoň pre mňa obľúbenou rockovou baladou Anastasia, pri ktorej počúvaní máte miestami dojem, akoby ste počúvali Mozarta, Vivaldiho, Beethovena alebo Bacha. Po koncerte mi Evka chcela  urobiť radosť a išla sa opýtať usporiadateľov, či by bolo možné, sa so Slashom stretnúť a odfotiť sa. Žiaľ, nepodarilo sa. Bolo nám povedané, že možno by sa to aj dalo, ale potom by aj ostatní fanúšikovia chceli. Nevadí, stáva sa. Aj snaha sa cení. Viem, že to myslela dobre a za to jej ďakujem.

Odporúčanie na záver

Nevzdávajte sa svojich snov, snívať sa oplatí. Sny sa občas plnia a stojí za to snívať. Touto cestou by som sa chcel Michalovi a Evke poďakovať. Splnili mi jeden z mojich snov a za to im budem do smrti vďačný. Dúfam, že nie posledný.

P.S: O celkovom dianí na Topfeste vám napíšem nabudúce. Dovidenia a dopísania nabudúce, priatelia.

Setlist koncertu: The Call Of The Wild, Halo, Standing In The Sun, Apocalyptic Love, Back From Cali, My Antidote, Serve You Right, Boulevard Of Broken Hearts, Shadow Life, We're All Gonna Die, Doctor Alibi, The One You Loved Is Gone, Wicked Stone, Mind Your Manners, Driving Rain, By The Sword, Nightrain, Starlight, You're A Lie, World On Fire, Avalon, Anastasia

 

 Tomi Rocker Hudák.

 


Bohemian Rhapsody

V kategorii - Tomáš Hudák január 11 2019

Milí priatelia, vážení čitatelia nášho časopisu Klubčík,

po dlhom čase sa Vám hlásim o slovo s ďalším článkom. Môj najnovší príspevok bude na hudobno – filmovú tému, na svoje si prídu milovníci životopisných filmov, dobrej rockovej muziky, ale hlavne skupiny QUEEN a jej nesmrteľného, jedinečného, nezabudnuteľného a nenahraditeľného lídra Freddieho Mercuryho. Tak vám prajem príjemné čítanie.

Teraz, keď začínam písať tento článok, hraje mi k tomu dokonca CD najväčších hitov QUEEN. Pieseň Bohemian Rhapsody je jeden z ich nesmrteľných a nezabudnuteľných hitov, ktorý snáď nemusím nikomu predstavovať. Priznám sa Vám dobrovoľne a bez mučenia, že neviem, kedy som ju počul prvý krát, bolo to ešte v detstve. To som vtedy počúval kadečo, rocker sa zo mňa stal neskôr, ale to už viete. Dovtedy som vôbec netušil, čo je to rock a že mu jedného dňa úplne prepadnem. Nuž stalo sa a som tomu rád, tá muzika ma v sebe veľké množstvo energie, ktorá je k životu potrebná. Niekomu energiu dodá iný žáner, mne ju dáva rock. Veď, každý máme svoj obľúbený žáner, každému sa niečo iné páči. Vraví sa: Sto ľudí, sto chutí.

Keď som spomínanú pieseň počul prvý krát, ešte som ani netušil, že kapela QUEEN je rocková kapela a že sa stane jednou z mojich najobľúbenejších zahraničných kapiel. Je ňou stále, aj keď už Freddie Mercury nie je medzi nami. Od jeho náhleho, predčasného a pre jeho fanúšikov nečakaného odchodu uplynulo 24. novembra 2018 dlhých 27 rokov. Možno aj to bol dôvod, prečo vznikol film, o ktorom teraz píšem tento článok. Pieseň Bohemian Rhapsody sa okamžite stala jednou z mojich najobľúbenejších piesní QUEENU. Je pre mňa (ale určite nielen pre mňa) zaujímavá nielen Freddieho famóznym speváckym prejavom, ale aj striedaním pasáží. Z pomalej, pri počúvaní ktorej máte pocit, že ste sa ocitli na opernom predstavení, na rýchlu pasáž, vedúcu opäť k pomalému záveru. Kedykoľvek tú skvostnú pieseň počúvam, mám na tele zimomriavky. Je to neopísateľné počúvať túto pieseň.

Práve názov tejto piesne poslúžil ako názov pre spomínaný film. Film Bohemian Rhapsody mal svetovú premiéru 24. októbra, lokálna premiéra bola 1. novembra. V kinách sa film Bohemian Rhapsody začal premietať 2. novembra. Keď som sa jedného dňa dozvedel, že sa film dostane do slovenských kín, samozrejme ma to ako veľkého fanúšika kapely QUEEN veľmi potešilo. Menej potešujúci bol pre mňa už však fakt, že film bude s titulkami. Neviem ako vy, ale ja osobne filmy s titulkami nemám rád. Idú niekedy tak rýchlo, že nestíham čítať. Našťastie tých titulkov nebolo v tomto filme veľa. Naopak viac priestoru a hlavnú rolu vo filme mala hudba. Vo filme sa odohrávali aj zábery z koncertov, či z nahrávania v rôznych štúdiách. Chcel som počkať, kedy bude v televízií so slovenským, poprípade s českým dabingom. Keďže ale vo mne hlodala zvedavosť a od ľudí z môjho okolia som počúval na tento film samé kladné ohlasy, rozhodol som sa nakoniec, že na film predsa len pôjdem. Veď ktovie, kedy ho dajú do televízie. Možno o rok a dovtedy sa mi naozaj čakať nechce.

Ešte na sviatok všetkých svätých, keď bol u nás môj brat Michal so strýkom z Košíc, som bol rozhodnutý na tento film neísť. Svoje rozhodnutie som zmenil na druhý deň v piatok. Hneď som zavolal Michalovi, že v sobotu by išli. Potom som si písal aj s druhým bratom Matúšom a aj jemu som spomenul, že ideme, lebo tiež sme sa o tom bavili a posielal mi rôzne videá a informácie k filmu. Povedal som mu, že sa teším a že budem mať aspoň o čom napísať ;). Zasmial sa a povedal: No vidíš, budeš mať prácičku. Vravím: To je inšpirácia ako lusk.. Povedal som mu, že sa idem pustiť do písania, odpovedal: No tak vidíš, ešteže si šiel. Vravím: Áno, aj ja som rád a neľutujem to.

Film sa u nás v Revúcej premietal 2. a 3. novembra. Ďalšie premietanie bolo potom až 21. novembra. S Michalom sme sa dohodli, že príde po mňa večer do Lubeníka a pôjdeme do kina. Nakoniec sa ale všetko vyvinulo inak a do Revúcej ma odviezol otec. Asi o 18:00 sme sa začali chystať a o hodinu neskôr sme vyrazili do Revúcej. V Revúcej pred kinom na nás už čakal Michal. Hneď ako sme prišli ku kinu, odovzdal som Michalovi preukaz ŤZP a on šiel kúpiť lístky. Michalov stál 5 eur, môj len 4 eurá. Keď sa vrátil, išli sme bočným vchodom dnu a usadili sme sa na svoje miesta. Film začal s malým oneskorením. Kým sa zhromažďovali ľudia, ešte sme sa s Michalom rozprávali. Po chvíli sa zhasli svetlá a začali sa upútavky na filmy čo pôjdu v kinách. Boli asi iba dve, už neviem, ale to je jedno.

O čom vlastne film Bohemian Rhapsody je?
"Film Bohemian Rhapsody je oslavou rockovej skupiny QUEEN, jej hudby a predovšetkým Freddieho Mercuryho, ktorý svojou tvorbou aj životom vzdoroval všetkým stereotypom, vďaka čomu sa stal jedným z najvýraznejších umelcov svojej doby. Film mapuje raketový vzostup nekonvenčnej skupiny prostredníctvom ich revolučného zvuku a ikonických skladieb ako napr. We Will Rock You, We Are the Champions alebo práve Bohemian Rhapsody. Ich príbeh začína bleskovým štartom, pokračuje neriadenou životnou špirálou a vrcholí nezabudnuteľným, strhujúcim vystúpením na koncerte Live Aid v roku 1985. Na jeho pódiu QUEEN v čele s charizmatickým Freddiem predviedli jednu z najväčších show v histórii rocku. Ich hudba bola a stále je obrovskou inšpiráciou pre celý svet. Brian May, gitarista skupiny QUEEN, s filmármi úzko spolupracoval a ich prácu hodnotí slovami: "Film Bohemian Rhapsody rozpráva o rodinách a vzťahoch, o túžbach, o smútku a sklamaniach, ale hlavne o víťazstvách a naplnených snoch. A to spôsobom, ktorý sa dotkne každého. Nebola to ľahká cesta - ale všetky najdôležitejšie cesty sú takéto! Rami, Lucy a štáb dali dohromady monumentálnu show - oveľa lepšiu ako je originál!"

Možem Vám povedať, že film sa mi veľmi páčil a som rád, že som sa ho zúčastnil a touto cestou by som svojmu bratovi Michalovi vyslovil jedno veľké ĎAKUJEM. Film bol popretkávaný vtipnými situáciami, ale aj silnými momentmi ako napríklad, keď sa rozhádaná kapela opäť spojila kvôli charitatívnemu koncertu, ktorý strhol celý dav ľudí. Alebo keď kapele Freddie oznámil, že je chorý a oni ho podržali až do posledných dní jeho života, rovnako ako aj jeho životná patnerka Mary Austinová, ktorú si chcel dokonca vziať, ale nakoniec ostali dobrými priateľmi. Kvôli Freddieho orientácii. Predstaviteľ Freddieho, americký herec egyptského pôvodu Rami Malek, podal veľmi dobrý a presvedčivý herecký výkon. Verím a dúfam, že ho zaň niekto aj ocení. Zaslúži si to.

Po filme sme si s Michalom zašli ešte na pivo, potom zavolal otca, ten prišiel po mňa, preložil ma do auta a odišli sme domov. Doma som si  už len ľahol, dal sa do pyžama, pozrel som si telku a neskôr unavený a plný dojmov z filmu zaspal. Na druhý deň som sa o svoje dojmy z filmu delil so svojou rodinou a priateľmi na nete. Pre mňa, ako pre fanúšika, to bol naozaj neskutočný zážitok. Nikdy na to nezabudnem. Nuž priatelia moji, toto bol príbeh kapely QUEEN a filmu Bohemian Rhapsody. Ak sa Vám to páčilo som rád. Do písania nabudúce priatelia :)  

Hrajú: Rami Malek, Joseph Mazzello, Gwilym Lee, Ben Hardy, Allen Leech  •  Réžia: Bryan Singer, Dexter Fletcher  •  Scenár: Peter Morgan, Stephen J. Rivele, Christopher Wilkinson, Anthony McCarten

Zdroj: http://www.kino.msksrevuca.sk 

Tomi "Freddie Mercury" Hudák


Nečakaná nočná návšteva

V kategorii - Tomáš Hudák august 21 2018

Milí moji priatelia, milí čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík. Po pár mesiacoch sa vám hlásim o slovo s ďalším článkom. Ozval by som sa aj skôr, ale mal som akýsi útlm alebo ako ja zvyknem hovorievať, zatmenie mozgu, háááá háááá. Stručne a jasne, nekopla ma múza. Nedostavil sa ku mne žiadny námet na tému, o ktorej by som mohol písať. To sa ale teraz zmenilo a púšťam sa práve opäť do písania. Tentoraz to nebude článok o žiadnej známej osobnosti, ale bude to článok z môjho života.

Názov článku možno znie napínavo až hororovo, ale môžem vám zaručiť, že tomu tak nie je a že sa pobavíte, teda aspoň  dúfam. K napísaniu toho článku mi dopomohla jedna, zo začiatku nie celkom,  úsmevná príhoda. Tak sa pohodlne usaďte, predtým si urobte kávičku alebo čajíček, kto čo chce. Poprípade si dajte nejaký koláčik, alebo niečo iné, sladké alebo slané. Prajem vám príjemné čítanie.

Nuž, ako v hre Radošinského naivného divadla s názvom Jááánošííík, hovorí pán herec s veľkým H, pán Stanislav Štepka:  „Kde bolelo tam bolelo, bol deň ako každý tretí,  čí druhý...“  Ale teraz už vám to poviem vlastnými slovami. Príhoda, o ktorej píšem sa odohrala v sobotu, 21. júla 2018 večer, asi o pol jedenástej. Po tom, ako som sa večer prezliekol do pyžama a tak ďalej, som sa presunul na vozík a tak ako každý večer som aj teraz sedel pri  počítači. Na  ČT1 som pozeral Žandára v New Yorku. Môj otec po tom, ako ma dal do poriadku, odišiel si ľahnúť spať do svojej izby. Ale nezdržal sa tam dlho, ako sa neskôr ukázalo. Ale nepredbiehajme udalosti.

Kto si počká, ten sa dočká, ako sa vraví. Pomaly, ale isto sa blížim k pointe článku. Ako som už povedal, otec už spal, ale len sem tam vstal, keď šiel na toaletu. Ako tak sedím pri počítači a píšem si s priateľmi, zrazu z chodby počujem šramot. Najprv som tomu nevenoval pozornosť, myslel som, že to ešte otec je hore. Potom to pokračovalo už aj škrabaním na dvere.

Otvorím dvere vo svojej izbe a čo nevidím?  Za dverami bol živý ježko. Odkiaľ sa nabral, netuším, asi cez dvere  prišiel, lebo tu teraz v lete sú stále otvorené a potom bol schovaný dakde. Skoro ma švihlo. Volal som ocovi, lebo inak by som ho asi nezobudil. Nechcel som ho zobudiť, ale muselo to byť. Povedal, že sa nič nestalo. Zareagoval na prezváňanie a volanie a prišiel do izby, že čo sa deje. Povedal som mu, čo je vo veci a potom sa už začala poľovačka na ježka. Ten chodil kade tade po izbe, ale po pár minútach sa ho ocovi podarilo chytiť.

Potom otec zobral vedro a lopatu, do vedra dal malého zatúlanca a vyniesol ho oproti k susedom do záhrady, kde je teraz je  prázdny dom. Keď bolo po všetkom, otec sa vrátil do svojej izby spať a ja som tiež všetko povypínal, práve skončil aj spomínaný film, preložil som sa na posteľ a zaspal som.  Na druhý deň sme sa na tom všetci z chuti smiali. Oco o tom hovoril bratom, keď s nimi telefonoval, s mladším bratom dokonca dvakrát, lebo  keď spolu predtým volali  a brat sa pýtal otca, čo je nové,  zabudol mu to povedať. Ja som sa o tento zážitok delil s rodinou a priateľmi nete.

Keď som ráno v nedeľu vstal, započul som otca, že už je hore. Pozdravil som sa mu: Ahoj, ty záchranca ježkov. Odpovedal mi, že to skôr ja som zachránil jeho. Keby v tme išiel na toaletu, nevšimol si ho a stúpil na neho, asi by to nedopadlo dobre, ale našťastie sa všetko dobre skončilo.

V nedeľu večer otec zažartoval, že treba pozrieť celý dom, čí sa ježko u nás zase neobjavil. Zatiaľ sa neobjavil, ale vraj sa to kedykoľvek môže zopakovať. Tak uvidíme, necháme sa prekvapiť.

Tak toto bola príhoda o tom,  ako sa k nám zatúlal malý ježko. Musím sa vám priznať, že teraz som živého ježka videl prvý raz v živote. Aspoň si nepamätám, že by sa mi to niekedy predtým pošťastilo. Nevadí, všetko je raz prvý raz alebo ako sa to vraví. Škoda, že ma nenapadlo odcvaknúť ho a poslať vám foto  k článku, ale nevadí nejaké foto nájdem aj na nete a pošlem v článku. Dúfam že, vás môj článok zaujal a keď nie, pokúsim sa zaujať vás ďalším  článkom. Do písania nabudúce, priatelia.

Tomi Hudák


Jozef Golonka

V kategorii - Tomáš Hudák marec 15 2018

Milí priatelia, hlásim sa o slovo so svojím ďalším článkom. Venujem ho opäť slávnej osobnosti, oslavujúcej svoje narodeniny. Tentoraz to nebude žiadny spevák, speváčka, herec ani herečka. Mám rád aj iné záujmy, ako je hudba alebo herectvo. Tentoraz som sa rozhodol, že tak trochu zafušujem do remesla svojho dlhoročného kamaráta zo školy a kolegu pisateľa Miša Semana. Dúfam, že sa Mišo snáď za to na mňa nenazlostí, že sa mu pletiem do remesla. Prepáč Mišo. V podstate sa nič nestalo, iba som si požičal tému šport. On rád píše o športe, zvlášť o hokeji.

 

Šport mám rád a hlavne hokej. Síce ho žiaľ nemôžem hrať, ale rád si ho pozriem aspoň v televízií. Keby som chodil, určite by som  sa mu chcel venovať. Ktovie, možno by bol zo mňa slávny hokejista. Takto však o tom môžem iba snívať. Ako hokejista som sa mohol cítiť aspoň na internáte, keď sme  s kamarátmi hrávali stolný  hokej a dokonca sa organizovali aj hokejové turnaje. Boli to krásne časy. Zažívali sme atmosféru, ako keby sme boli na skutočných majstrovstvách sveta.

 

A práve o hokeji bude aj môj ďalší článok. Mimochodom, toto je prvý športový článok, ktorý píšem. Moja športová premiéra. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Budem sa ho snažiť napísať, ako najlepšie viem. Ako sa to snažím pri písaní každého svojho článku, no nie vždy sa zadarí. Stáva sa, ako sa vraví, nie každý deň svieti slnko. Uvidíme, ako sa zadarí, aké budú ohlasy.

 

 Verím a dúfam, že dobré. Ale veď uvidím, nechám sa prekvapiť. Hokej  mám rád, snáď ako asi  každý chlap. Rád sledujem slovenskú extraligu, majstrovstvá sveta, alebo olympiádu. Bol som aj na niekoľkých extraligových zápasoch v košickej STEEL ARÉNE, ale aj na nejakých  prípravných  zápasoch na majstrovstvá sveta. Keď som chodil u nás v Revúcej do spevokolu  na faru, dostal som od kamarátov raz na narodeniny  knihu Zlatí chlapci z Göteborgu, v ktorej autor Mário Gešvantner opisuje dianie na svetovom šampionáte v roku 2002, na ktorom sme získali zlaté medaily. Knihe som sa, ako správny hokejový fanúšik, potešil.  Je veľmi zaujímavá a bohato ilustrovaná. Som rád, že som ju dostal a aj touto cestou svojim kamarátom z fary, ktorí mi ju darovali, veľmi pekne ďakujem.

Ako námet na tento článok som si vybral legendu československého, presnejšie slovenského hokeja, pána Jozefa Golonku. Pán Jozef Golonka sa začiatkom januára dožil významného životného jubilea, osemdesiat rokov. Pri tejto slávnostnej príležitosti som si na neho spomenul a rozhodol som sa mu touto cestou týmto článkom vzdať úctu. Za to, ako reprezentoval Československo a československý hokej si moju a určite nielen moju pozornosť určite zaslúži.

 

Ako aktívneho hráča som ho žiaľ nezažil, keďže v čase keď som sa  narodil, zastával pán Golonka funkciu trénera. Počul som však o ňom z rozprávania svojej rodiny alebo rôznych televíznych a rozhlasových športových relácií a dokumentov. Knihy o ňom nemám zatiaľ žiadne. Preto som si informácie o ňom zisťoval z internetu. Možno raz si nejakú kúpim, aby som sa dozvedel nejaké ďalšie zaujímavosti z jeho života, čo o ňom ešte neviem. Keby som  nejaké knihy mal, čerpal by som z nich. Keby som vedel, že budem o ňom písať článok, nejakú knihu by som si určite kúpil alebo požičal od niekoho kto ju má, aby som mal z čoho čerpať informácie. Ale vďaka internetu sa to tiež dá. Vďaka Bohu a aj tomu  kto internet vymyslel. Keď už nemám doma knihy o ňom, pomôže kamarát internet. Nenašiel som veľa informácií ale niečo predsa.

Ale poďme späť k pánovi Golonkovi. Bolo by fajn zažiť ho priamo v akcii, ale žiaľ, môžem si už len predstavovať, aké to bolo, keď aktívne hrával. Touto cestou, prostredníctvom svojho, verím že zaujímavého článku, by som pánovi Jozefovi Golonkovi chcel zaželať veľa šťastia, zdravia, lásky, pohody, úspechov, radosti, spokojnosti, nech sa mu slní, všetko, čo si praje. Nuž, poďte sa teraz začítať do jeho pútavého životného príbeh. Prajem vám príjemné čítanie.

 

Jozef Golonka sa narodil  6. januára 1938 v Bratislave. Starý otec z otcovej strany sa prisťahoval z Poľska do Nitry. Jozef Golonka sa narodil v Bratislave, kde vyrastal v mestskej časti Ružinov. Základnú školu navštevoval na Kvačalovej ulici. Matka bola krasokorčuliarska trénerka, ktorá sa snažila vychovať z Jozefa a jeho sestry Júlie krasokorčuliarsky pár. Tomuto športu sa však napokon profesionálne venovala len Júlia.

 

Športová kariéra

Objaviteľom Golonkovho hokejového talentu bol Viliam Čech, ktorý ho uvidel hrať na detskom klzisku.  

Jozef Golonka bol hráč Slovana Bratislava, Dukly Jihlava, SC Riessersee a Lokomotívy Zvolen. Začínal v klube Sokol NV Bratislava, v ktorom pôsobil v rokoch 1955 až 1957. Neskôr sa klub premenoval na Slovan Bratislava a Jozef Golonka obliekal jeho dres v rokoch 1959 až 1969. Medzitým strávil dve sezóny v Dukle Jihlava v rokoch 1957 až 1959. Ďalšou zastávkou v jeho športovej kariére bol nemecký tím SC Riessersee v rokoch 1969 až 1972 a s aktívnou hokejovou kariérou sa rozlúčil v Lokomotíve Bučina Zvolen v rokoch 1972 až 1975.

 

Úspechy

Ako stredný útočník štartoval na troch ZOH v rokoch 1960, 1964, 1968. V Squaw Valley 1960 bol s družstvom štvrtý, v Innsbrucku 1964 získal bronzovú medailu a v Grenobli 1968 ako kapitán reprezentácie striebro. Účastník ôsmich majstrovstiev sveta si šesťkrát z vrcholných šampionátov odvážal medaile. Trikrát striebro, trikrát bronz, dvakrát obsadil s československou reprezentáciou 4. miesto. V československej lige odohral 330 zápasov, v ktorých dal 298 gólov, v roku 1961 sa stal kráľom strelcov. Dva roky zastával v reprezentácii funkciu zástupcu kapitána a dva roky pôsobil ako kapitán československého národného družstva.

 

Trénerská činnosť

Po ukončení hráčskej kariéry sa stal Jozef Golonka trénerom. Pôsobil v Zetore Brno v rokoch 1979 až 1988, v Slovane Bratislava v rokoch 1985 až 1988. V rokoch 1979 až 1981 viedol československú reprezentáciu do 20 rokov, nasledujúcu sezónu pôsobil ako hlavný tréner B mužstva ČSSR. S družstvom SC Riessersee získal v roku 1978 titul Nemecka a s družstvom EC Kolín nad Rýnom oslavoval titul majstra v roku 1984. EHC Norinberg viedol v sezóne 1994/1995 a v rokoch 1996 - 1997 stál pri kormidle reprezentácie Slovenska. Jozef Golonka je legendárny hráč bratislavského Slovana s č. 9 i veľká osobnosť v drese československej reprezentácie.

 

Skvelý technik, nesmierny bojovník, excelentný strelec, magnet tribún, milovaný vlastnými a preklínaný súpermi. Ale vždy uznávaný. Stredný útočník, typ ozajstného vodcu, ktorý vedel na ľade všetko, strhávať spoluhráčov i vyburcovať fanúšikov. Jedna z ikon nášho hokeja s výstižnou prezývkou "Žiletka". Zaujímavosťou je, že Jozef Golonka ako dorastenec a junior vynikal v tenise a v roku 1956 vyhral Pardubickú juniorku. 

 

Hráčska kariéra: Sokol NV Bratislava v rokoch 1955 až 1957, Slovan Bratislava v rokoch 1959 až 1969, Dukla Jihlava v rokoch 1957 až 1959, SC Riessersee v rokoch 1969 až 1972, LB Zvolen v rokoch 1972 až 1975. Počet sezón: 14. Počet ligových štartov a gólov: 330 zápasov, 298 gólov. Počet reprezentačných štartov a gólov: 134 zápasov, 82 gólov. Počet štartov na MS: 8x - 4x striebro, 4x bronz Počet štartov na ZOH: 3x - 2x striebro 

 

Trénerská kariéra: SC Riessersee Zetor Brno v rokov 1979 až 1980, ČSSR 20 v rokoch 1979 až 1981, ČSSR B v rokoch 1981 až 1982, EV Wien, EC Kolín nad Rýnom, HC Davos, ECD Iserlohn, EHC Norimberg v rokoch 1994 až 1995, AC Nitra, Slovan Bratislava, Slovensko A v rokoch 1996 až 1997. Najväčšie úspechy:  Najlepší ligový strelec v roku 1961, člen Klubu hokejových kanonierov 380 gólov, účastník ôsmich majstrovstiev sveta, tri strieborné medaily v rokoch 1965, 1966 a 1968, štyri bronzové medaily v rokoch 1959, 1960, 1964 a 1969), hral na troch ZOH, získal jednu striebornú medailu v roku 1968 a dve bronzové medaily v rokoch 1960 a 1964. S nemeckým tímom SC Riessersee sa stal majstrom krajiny. Míľniky v kariére: Rok 1955: Prvý zápas v celoštátnej seniorskej lige proti Zbrojovke Brno, rok 1957: prvý reprezentačný zápas v drese Československa proti Švédsku, Štokholm 1959: prvý krát na MS 1960, prvý štart na ZOH v Squaw Valley, rok 1961: titul kráľa ligových strelcov, rok 1969: posledný ligový zápas proti Pardubiciam, rok 1969: posledný krát na MS v Štokholme, rok 1976: koniec hráčskej kariéry, ako hrajúci tréner v Nitre, rok 1976: začiatok trénerskej kariéry, rok 1996: jedna sezóna na pozícii trénera reprezentácie Slovenska, rok 1999: uvedený do Siene slávy IIHF, rok 2002: uvedený do Siene slávy slovenského hokeja. Ocenenia: Najlepší športovec Slovenska, štátne vyznamenanie Zaslúžilý majster športu 2003, Pribinov kríž II. stupňa od prezidenta SR, medaila Ministerstva kultúry SR, držiteľ Zlatej plakety za rozvoj Garnisch Parken Kirchenu 1998, člen Siene Slávy IIHF 30. 11. 2002, člen Siene Slávy slovenského hokeja 2004, člen Siene slávy nemeckého hokeja.

 

Tvorba: Jozef Golonka je spoluautorom dvoch knižných publikácií: Denník z Tampere 1965, spolu s V. Malcom a Volali ma Žiletka 1990, spolu s M. Varsikom.

Záujmy: šport, letectvo, motorizmus, kultúra, knihy (história vojen, najmä námorné bitky), životopisy slávnych ľudí.

Nuž, milí čitatelia, vážení športoví, špeciálne priatelia. J Toto bol príbeh jednej legendy, jedného z najúspešnejších a najlepších československých hokejistov Ak sa vám páčil som rád, ak nie mrzí ma to. Nabudúce sa posnažím viac. Predsa len to bol môj prvý športový článok, tak  ma chápte a ospravedlňte. Do písania a čítania nabudúce, priatelia.

Zdroj: SZĽH; Who is who v Slovenskej republike, F. Janícek, 2003

Tomi Hudák


Silvester 2017

V kategorii - Tomáš Hudák január 30 2018

Milí priatelia, vážení čitatelia, vášho/nášho časopisu Klubčík.  Som tu opäť so svojím ďalším článkom. Tento článok je mojím druhým tohtoročným a verte mi, že nie posledným. Tohto roku by som si opäť chcel dať aspoň jedno predsavzatie, že sa pokúsim napísať viac článkov, ako v roku minulom. Verím a dúfam, že sa mi toto moje novoročné predsavzatie podarí splniť. Záleží mi na tom, aby som ho splnil, lebo písanie článkov ma baví a mám ho rád. Tak uvidíme, nechám sa prekvapiť, či sa mi toto moje predsavzatie splní. Inak si predsavzatia do nového roka nedávam, lebo viem, že by som ich nesplnil. V minulom článku som vám opísal to, ako som prežil Vianoce. Verím a dúfam, že sa vám článok bude páčiť.

 

Robím svoju robotu vždy, ako  najlepšie viem. Verím a dúfam, že to ešte dlho aj robiť budem, lebo ako som už povedal, písanie článkov ma baví a mám ho rád. Čas ukáže, ako dlho sa písaniu ešte  budem venovať. Ale verím, že to bude dlho. Budem to robiť, kým bude časopis fungovať a kým budem vládať. Podľa priateľov z klubu som vraj jeden z najaktívnejších. Možné to je, no ja si ako najaktívnejší nepripadám, ale hádať sa nebudem. Použijem slová božského Káju Gotta: „Jen mňe chvalte, já to tak miluju.“ Alebo tak nejako to povedal, to už neviem a je to jedno. Ja sám seba nechválim, nemám prečo sa chváliť. A ako sa vraví, samochvála smrdí.

 

V tomto článku, ktorý píšem teraz, by som vám rád opísal, ako som prežil Silvestra. Milí moji priatelia a vážení čitatelia časopisu Klubčík, predtým ako vám rozpoviem v článku ako som trávil vianočné  sviatky a Silvestra, mi dovoľte, aby som vám  poprial do nového roka všetko len to najlepšie, hlavne veľa šťastia, zdravia a lásky, to ostatné príde aj samo. Prajem vám, aby sa vám splnilo všetko, čo si prajete a po čom túžite. Aj tie najtajnejšie priania.

 

Môj silvestrovský deň sa hneď po zobudení a oblečení začal tak, že som sa najprv šiel umyť a oholiť. Potom som si šiel urobiť kávu, aby som vedel po celý deň dobre fungovať. Bez kávy neviem fungovať. Ale to asi nie som sám. Zároveň s kávou som si spravil aj čaj. Potom som sa ako vždy opýtal otca, či mu môžem s niečím v kuchyni pomôcť. Povedal, že  neskôr môžem načistiť pár zemiakov na šalát. Tento krát sme mali na obed zemiakový šalát a rezne, nie kapra ako na Vianoce. Potom, ako som  urobil všetko, čo som mal, som sa odobral do svojej izby. Písal som si s priateľmi na internete a pozeral som v televízií rôzne zábavné programy. Žiaľ to boli všetko opäť staré reprízované programy s rôznymi historkami, pesničkami a s hereckými legendami ako Július Pántik, František Zvarík, Ivan Rajniak, Miško Dočolomanský, Božidara Turzonovová, Leopold Haverl, Oldo Hlaváček, Ivan Krajíček, Marián Labuda, Vladimír Durdík, Andy Hryc, Janko Kroner, Maroš Kramár, Dušan Tarageľ  a tak ďalej. Nebudem ich tu menovať, všetkých, to by bolo nadlho a nemám v úmysle vás tým zaťažovať. Veľmi som sa pri tom pobavil a zasmial. Nechcem byť kritický, nie som tu od toho,  ale je veľká škoda, že niečo podobné nevieme nakrútiť aj dnes. Dnes nás žiaľ televízie kŕmia „ zábavnými“ reláciami ako napríklad Kredenc alebo reprízy Partičky, ktorá  kedysi  v televízií chodila a aspoň  za seba poviem, že chvalabohu skončila. Tu si položme otázku, sú tieto relácie vôbec vhodné na silvestrovský večer? Podľa mňa nie, ale to je len môj skromný názor, ktorý možno  aj tak nikoho netrápi a nezaujíma. Asi  som náročný a veľa by som chcel.

 

Vedel by som si silvestrovskú  zábavu aj inak predstaviť, ale problém je v tom, že na našom malom  krásnom Slovensku už nemáme dostatok kvalitných zabávačov ako  kedysi. Aspoň ja to tak vnímam. A možno nie som sám. Legendy a dobrí zabávači nám pomaly, ale isto odchádzajú. No dobre, máme pár dobrých zabávačov ale teraz, ale je ich skutočne žalostne málo. Podobne ako my, sú na tom aj naši bratia Česi. Tam je tiež už len veľmi málo dobrých zabávačov. Ale verím a dúfam, že sa toho dožijem a nehovorím určite len za seba, že sa raz možno vrátia časy, keď sa na slovenských a českých obrazovkách opäť ukáže kvalitná  televízna zábava, pri ktorej sa napríklad ja pobavím. Mne sa napríklad táto relácia vôbec nepáči. Ako sa vraví: Sto ľudí, sto chutí. Prepáčte, nechcel som byť kritický. Aj keď trocha kritiky niekedy neuškodí, no nie? To len tak na okraj, k tej silvestrovskej zábave. Vrátim sa k téme.

 

Kým otec v kuchyni varil, ja som, keď už ma nebavilo pozerať televízor, počúval muziku. Počúval som najprv rádio a neskôr cédečka, čo som dostal na Vianoce. Neskôr sa u nás zastavil môj brat Michal. Nezdržal sa však u nás dlho, lebo išiel s kamarátmi na Kráľovú hoľu. Môj druhý brat Matúš bol v robote a potom mal ísť so svojimi kamarátmi na chatu. Keď Michal odišiel, chvíľu sme s otcom ešte sedeli v obývačke a pozerali televízor. Neskôr sme sa do kuchyne šli najesť. Keď sme sa naobedovali, otec mi povedal, že sa budem kúpať, začal hriať vodu a chystať veci na kúpanie. O niekoľko minút som si už užíval relax vo vani. Po asi hodine ma otec z vane prišiel vybrať. Potom som sa obliekol, presunul som sa z postele na vozík a ďalej som trávil čas v svojej izbe.

 

Čas rýchlo plynul a blížil sa silvestrovský večer. Po tom, ako sme sa s otcom navečerali, prišla k nám ocova priateľka Majka aj so svojou mamou. Keď prišli, vypol som televízor a počítač a odobral som sa k nim do obývačky. Otec ešte niečo pripravoval v kuchyni, nejaké  občerstvenie. Keď prišiel do obývačky, spoločne sme si pripili, usadili sa do kresiel a na gauč. Ja kreslo nepotrebujem, ja mám kreslo doživotné,  ale chvalabohu nie elektrické, hááááá háááá. Mal som skôr na mysli vozík. Teraz použijem hlášku, ktorú s humorom sebe vlastným s obľubou  používam: „Ešte sa nasedím, kým mi na všetko prídu, háááá háááá.“ Ja som ale vtipálek. Ale aj humor a vtip je predsa k životu potrebný. Bez  humoru si svoj život neviem predstaviť. Poháňa ma dopredu,  rovnako ako hudba. Aj vďaka humoru sa viem uvoľniť a zabúdam na starosti a svet okolo mňa. Bez humoru by bol náš život nudný. Keby sme nežartovali, skončili by sme buď v blázinci alebo na cintoríne, lebo by sme umreli nudou. Ale to aspoň u mňa rozhodne nehrozí. Aj keď nie často, ale rád sa smejem a bavím.

 

A bavil som sa aj na Silvestra. Sedeli sme v obývačke, rozprávali sme sa, jedli sme koláče a všeličo iné a pozerali sme na RTVS silvestrovské vydanie šou Milujem Slovensko a po ňom šou Petra Marcina Neskoro večer. Skrátka užívali sme si pekný spoločný večer. Program Milujem Slovensko mám rád, lebo sa pri ňom vždy dobre zabavím a veľa sa z neho dozviem. A Martina Nikodýma ako moderátora mám tiež rád. Vie urobiť dobrú šou. Môžem povedať, že RTVS mala asi najlepší silvestrovský večerný program. V šou Petra Marcina som bavil najmä  na malom Mirkovi z relácie Uragán v podaní Petra Marcina alebo pri piesňach skupiny Kollárovci. Na Jojke  išlo silvestrovské vydanie šou Nikto nie je dokonalý, v ktorom okrem iných účinkoval aj český herec Miroslav Donutil. To som si pozrel na nový rok v repríze. Potom šla šou Všetko, čo mám rád. Mám ten program rád, ale toto vydanie sa skladalo zo zostrihov z predchádzajúcich relácií. Nechcem byť znovu kritický, ale takto si ja zábavný silvestrovský program nepredstavujem. Ale to opäť len môj názor. Boli tam síce pesničky v podaní Kandráčovcov, ktorí v tomto programe účinkujú, ale už aj tí Kandráčovci ma nejako omrzeli. Niektoré piesne majú pekné, ale už ich je všade akosi veľa. Ale ako som povedal: Sto ľudí, sto chutí. Veď existuje ovládač a ak niečo nechcem pozerať, stačí prepnúť program alebo vypnúť televízor, no nie? Ale späť k rozprávaniu o Silvestri.

 

Čas plynul. Keď nastala polnoc,  odpočítali sme sekundy do začiatku nového roka. Potom sme si všetci opäť pripili. Potom sme obvolali rodinu a každému zaželali Nový rok. Chvíľu sme ešte posedeli v obývačke. Vzápätí sme začuli ohňostroj. Potom už ocova priateľka Majka s mamou odišli, prezliekol som sa do pyžama a zaspal som. Tak taký bol môj Silvester. Som rád, že sme sa opäť takto všetci spolu zišli a verím a dúfam, že sa takto zídeme aj o rok. Do písania a čítania nabudúce priatelia.

 Tomi Hudák

 


Vianoce

V kategorii - Tomáš Hudák január 15 2018

Vinšujem Vám, vinšujem tento slávny sviatok,

Adama a Evy, Krista pána narodenia,

aby Vám dal pán Boh zdravie, šťastie,

hojné božské požehnanie

a po smrti nebeské a kráľovské obsiahnutie.

Pochválen pán Ježiš Kristus!

 

Milí moji priatelia z Partie z detského klubu, drahí čitatelia nášho/vášho časopisu, po krátkej vianočnej a novoročnej odmlke by som sa s vami, tak ako minulý rok, v dnešnom článku chcel podeliť o to, ako som prežil tohtoročné vianočné sviatky. Vinšom, ktorý som citoval v úvode článku, sa u nás začínajú tradične každý rok vianočné sviatky. Tento vinš u nás každoročne prednáša môj otec, ktorého ho zase naučili jeho rodičia a on zase nás. Dedí  sa z generácie na generáciu. Pri písaní tohto článku mi prišla na rozum myšlienka, že tak ako sa o tento tradičný rodinný vinš podelil otec s nami, podelím sa oň teraz aj ja s vami. Verím a dúfam, že sa vám bude páčiť. Takisto rovnako verím a dúfam, že sa vám bude páčiť tento článok. O prežití vianočných sviatkov som vám už síce písal, rozhodol som sa tak urobiť aj tento rok. Vianočný stromček sa u nás zdobí buď deň pred štedrým dňom alebo na štedrý deň. Tento rok ho otec ozdobil v sobotu, teda deň pred Štedrým dňom.

Tak ako minulý rok, tak aj tento rok sa u nás Štedrý deň začal tým, že som sa hneď po zobudení okúpal. Po asi hodinke strávenej relaxovaním vo vani ma otec vytiahol z vane, na posteli som si namazal nohy a obliekol som sa zatiaľ iba tak, ako sa obliekam bežne, teda do trička, do teplákov, do návleku na nohy a ponožiek. Potom som sa presunul z postele na vozík do kúpeľne, aby som sa oholil a učesal. Potom som šiel za otcom do kuchyne a opýtal som sa ho, čo môžem začať v kuchyni robiť. Vždy sa ho to pýtam a nie iba jeho, ale napríklad aj kedysi maminy, bratov a keď som v Košiciach, tak aj babky. Rád pomôžem, keď treba a tam kde treba. Keď už nie inak, tak aspoň takto. Keďže neviem chodiť a som odkázaný na vozík, tak zapojím do práce aspoň  moje zdravé  ruky a očistím zemiaky, nejakú zeleninu alebo ovocie.  Aspoň keď takto pomôžem, cítim sa trochu užitočný. Ale odbočil som od témy, tak sa k nej vrátim. Otec povedal, že zatiaľ moju pomoc nepotrebuje, tak som sa zatvoril do svojej izby a bol som na počítači,  písal  alebo telefonoval som si s priateľmi a s rodinou, skypoval som so svojou sesternicou a krstniatkom v jednej osobe, Lili a so sesternicou Ivanou, ktorá žije so svojou rodinou už niekoľko rokov v Anglicku. Pozeral som televízor a počúval som rádio. Potom ma otec zavolal, že môžem prísť do kuchyne čistiť zemiaky na šalát. Otec medzitým varil rybaciu polievku. Po tom, ako som mal zemiaky načistené, odobral som sa zase do svojej izby. Otec začal robiť zemiakový šalát. Čas rýchlo plynul. Čoskoro ma otec zavolal k obedu. Po obede som znova sedel pri počítači, pozeral som televízor a počúval som rádio. Otec medzitým v kuchyni vyprážal kapra  a pripravoval všetko na večer. Minulý rok, ako som písal v minuloročnom článku o Vianociach, som s otcom bol  v Revúcej, tento rok sa, ako sa vraví,  karta obrátila.

 

Tento rok boli moji bratia Michal a Matúš u nás. Dohodli sa tak pred sviatkami. Bol to dobrý nápad. Predsa len to bolo takto lepšie, keď prišli oni sem, ako by sme mali my všetko zbaliť a ísť tam a potom zase  naspäť. Po tom ako už  mal otec všetko urobené a pripravené, išiel sa okúpať a oholiť, nachystal mi sviatočné oblečenie a odišiel do Revúcej pre bratov. Medzitým, ako bol preč, som sa obliekol, presunul som sa z postele a kým prišli, sedel som ešte pri počítači. Po zvítaní sme sa presunuli do obývačky a otec s pomocou bratov podonášal z kuchyne jedlo a pitie, taniere, tanierik s oplátkami, medom a cesnakom, príbory, vybral a dal na stôl poháre zo sekretára v obývačke. Po prednesení v úvode spomenutého vinšu, sme si spoločne pripili, popriali sme si krásne Vianoce,  vzájomne sme si poďakovali za  spoločne pekne prežitý  rok. Potom sa už začala štedrá večera. Začali sme s oplátkami s medom a cesnakom. Potom, kto chcel, dal si opekance s makom. Ja som ich nejedol, ja totiž mak nemám rád.

Po večeri otec zazvonil zvončekom a všetci sme sa odobrali k nášmu umelému, krásne ozdobenému a ešte krajšie rozsvietenému vianočnému stromčeku, pod ktorým nás už čakali darčeky. Opäť sa medzi nimi objavili najmä hudobné darčeky.  Tento rok som dostal päť cédečiek, konkrétne cédečko Pustite Karola od  kapely HORKÝŽE SLÍŽE, cédečko Molekuly zvuku od kapely DESMOD, cédečko Těm, kteří tu už  nejsou od českej Country kapely GREENHORNS, v ktorej kedysi spieval môj detský spevácky idol  Michal Tučný, na ktorom sú do češtiny prespievané piesne Hanka Wiliamsa, Louisa Armstronga, kapely BEVERLY BROTHERS, či country legendy Johnyho Casha, cédečko Michal Tučný zpíva jihočeské lidové písničky a 3- cédečkový výber 66 NEJ+1 českej rockovej legendy OLYMPIC, na ktorom sa  nachádzajú  hity kapely od 60. rokov po súčasnosť. Posledne menovanému  cédečku som sa potešil asi najviac, keďže som veľký fanúšik OLYMPICU a sú na ňom ich piesne aj tie staršie, ktoré nepoznám, pekne pokope na cédečkách. Mám zase čo počúvať. Keď už spomínam Michala Tučného, nevedel som, že mal vo svojom repertoári aj české ľudovky, až kým som raz  nevidel  jeden spomienkový  dokument, ktorý mu bol venovaný. Musím uznať, že som bol naozaj veľmi milo prekvapený, že aj ľudovky mu sedia. Aj na cédečku   GREENHORNS  aj na cédečku  Michala Tučného sú veľmi krásne pesničky, ktoré som si okamžite obľúbil, veď tak kapela GREENHORNS ako aj Michal Tučný boli a stále sú veľkým pojmom v country hudbe. Dostal som aj  knihy, takže aj čítať budem mať čo. Konkrétne to boli knihy o skupinách QUEEN, BEATLES a ROLLING STONES. Ďalej som dostal kozmetiku, pivový pohár Černá Hora, malý pohárik s nakreslenou tvárou a a držiak na utierky do kuchyne.

 

Všetky darčeky ma veľmi potešili, aj keď samozrejme Vianoce nie sú iba o darčekoch, ale  najmä o tom, že rodina sa spolu stretne a je im spolu dobre. Preto sa veľmi  teším, že aj my sme sa tak stretli. Neskôr sa k nám pridala aj ocova priateľka Majka spolu so svojou mamou. Pozerali sme  televízor, rozprávali sme sa, jedli koláče, skrátka užívali sme si pekný večer. Po chvíli otec odviezol  bratov domov a keď sa vrátil, ešte trochu sme posedeli s tetou Majkou  a jej mamou. Potom však odišli aj oni  a ja som sa potom už len prezliekol do pyžama, poďakoval ocovi, popriali sme si dobrú noc a ja som potom ešte trochu pozeral televízor, ale to netrvalo dlho. Potom som televízor vypol a zaspal som. Tak takto som ja so svojou rodinou prežil Vianoce. Do písania a čítania nabudúce priatelia.

Tomi Hudák    


Karel Heřmánek

V kategorii - Tomáš Hudák november 20 2017

Milí priatelia, milí čitatelia časopisu Klubčík.

Po dlhšej odmlke, spôsobenej jednak mojimi zdravotnými problémami a tým, že som dlho nevedel nájsť námet na tému, o ktorej by som písal, sa vám opäť prihováram svojím najnovším článkom. Do toho všetkého sa mi ešte pred pobytom v nemocnici pokazil notebook. Mal som síce pri sebe otcov starý  notebook, aby som tam mal kontakt so svetom, v ňom nainštalovaný Word, ale akosi som nemal chuť na písanie. Ale teraz som opäť pri plnej sile a mám aj nový notebook, ktorý som v septembri po prepustení z nemocnice dodatočne dostal k 35. narodeninám. 

Mám aj nové nápady a námety na články, tak mi nič nebráni v tom, aby som sa s chuťou pustil do písania článkov. Ako prvé ma napadlo napísať článok o českom hercovi Karlovi Heřmánkovi pri príležitosti jeho životného jubilea 70 rokov. Tie Karel Heřmánek oslávil 17. októbra. Aj on patrí k zástupu legendárnych hercov, ktorých mám rád, a ktorých veľmi obdivujem. Preto som sa rozhodol, že o ňom napíšem článok. Aj on si tak ako osobnosti, o ktorých som písal predtým  a chcem písať aj ďalej, zaslúži moju pozornosť. Páči sa mi nielen jeho charizmatický hlas, ale aj jeho herecké umenie. K jeho narodeninám by som mu chcel popriať všetko len to najlepšie. Veľa šťastia, zdravia, lásky, pohody, radosti, spokojnosti, úspechov a ešte veľa hereckých príležitostí v televízii, vo filme, dabingu a v divadle. Nech sa mu splní všetko, čo si praje.

Poďte sa začítať do jeho  životného príbehu. Prajem vám príjemné čítanie. Karel Heřmánek sa narodil 17. októbra 1947 v Prahe. Po absolvovaní brněnskej JAMU v roku 1972 pôsobil jednu sezónu na scéne Divadla Husa na provázku. Odtiaľ odišiel s Jiřím Bartoškom a Pavlom Zedníčkom do Činoherného štúdia v Ústí nad Labem. Zišiel sa tu s významnými a vynikajúcimi hercami, ale ani tu nevydržal príliš dlho. V rokoch 1977 až 1978 pôsobil jednu sezónu v Mestských divadlách pražských a potom zakotvil v Divadle Na zábradlí, kde pôsobil v podstate až do jeho zániku. Z tohto obdobia je určite nutné pripomenúť jeho prvú veľkú divadelnú rolu v Bratoch Karamazovcoch. Jeho debut pred kamerou sa odohral v roku 1972 v nie príliš známom televíznom filme Uprostřed babího léta ve stepi zahoukal vlak. Film ale nezaznamenal žiaden veľký úspech. Nevošiel ani do podvedomia divákov. Tri roky sa pred kamerou neobjavil.

Nasledovalo Hřiště a potom už viac známe filmy ako Na pytlácké stezce, Žena pro tři muže, Smrt stopařek a Kam nikdo nesmí. Osemdesiate roky odštartoval úspešne. Vyšiel záznam divadelnej hry Bratia Karamazovci, kde zožal veľký úspech u divákov aj u kritiky. Ďalej si zahral v dráme Sluníčko na Houpačce, v rodinnej komédii Krakonoš a lyžníci a napríklad aj v dráme Hadí jed. Až do roku 1984 sa jeho účinkovanie vo filme sústredilo skôr na televízne filmy alebo filmy, ktoré neboli príliš úspešné. Napríklad Anděl s ďáblem v těle, kde si zahral vyšetrovateľa Bulisa. V roku 1984 prišli dve úlohy, ktoré môžeme označiť za prevratné v jeho kariére na filmovom plátne. Tou prvou bol démonický vládca pekiel, jeho najtemnejšia temnosť Lucifer vo veľmi úspešnej rozprávke Hynka Bočana S čerty nejsou žerty.

Druhou bol žižkovský frajer Hubert Hrabě prezývaný fešák Hubert v komédii Fešák Hubert. Potom nasleduje v rok 1986 veľmi podarená komédia Smích se lepí na paty, úspešná dráma z boxerského prostredia Pěsti ve tmě, Dobré světlo, za ktoré získal cenu na MFF v Portugalsku za mužský herecký výkon, ale hlavne ďalšiu z jeho veľkých úloh: obchodný zástupca vysávačov Electrolux v nie veľmi veselej komédii odohrávajúcej sa počas 2. svetovej vojny Smrt krásných srnců. Potom už sa až do začiatku 90. rokov objavoval skôr v televíznych filmoch. V 90. rokoch sa rozpadla scéna Divadla Na zábradlí a Karel Heřmánek založil nové Divadlo Bez zábradlí, kam prešla väčšina hercov z predošlého divadla. Dodnes je tu riaditeľom. S riadením mu pomáha jeho manželka, moderátorka a bývalá televízna hlásateľka Hana Heřmánková. On je riaditeľom a hercom, ona manažérkou.

V tom čase sa na obrazovkách objavil napríklad v seriáli Co teď a co potom, v nemecko-švédskej vojnovej dráme Stalingrad a následne v úspešnej komédii Díky za každé nové ráno, kde si zahral nevlastného brata Olgy Hakunděkovej v podaní Ivany Chýlkovej. S Ivanou Chýlkovou si zahral tiež v seriáli z prostredia veterinárnej kliniky O zvířatech a lidech. Zahral si aj v oscarovej snímke z dielne otca a syna Svěrákovcov Kolja, v Bumerangu, a v neveselom seriáli Zdivočelá země. Po dlhšej odmlke sa na filmovom plátne objavil v komédii Příběhy obyčejného šílenství, kde si zahral vedúceho letiskového skladu po boku Ivana Trojana. Objavil sa aj v pokračovaní kultového filmu Dědičství aneb .... .

Vďaka svojmu charakteristicky zafarbenému hlasu často aj dabuje. So svojou terajšou manželkou sa po prvýkrát stretli v dabingovom štúdiu. Jeho hlas sme mohli počuť napríklad v animovanej rozprávke Hľadá sa Nemo alebo v českom animovanom filme Kozí příběh: Pověsti staré Prahy.

Karel Heřmánek je raz rozvedený. Z prvého manželstva má dve dcéry, Kristýnu a Karolínu. Z druhého manželstva má troch synov. Jeho zatiaľ posledným  filmom je film Ten, kdo tě miloval, ktorý sa v kinách  objaví na budúci rok. To je asi tak všetko, čo som  vám v tomto článku o pánovi Karlovi Heřmánkovi chcel povedať.

Do písania a čítania  nabudúce, priatelia.

Zdroj: https://www.csfd.cz/tvurce/1807-karel-hermanek/

Tomáš Hudák



Víkend v Gbeloch

V kategorii - Tomáš Hudák september 07 2017

Milí priatelia a čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík, hlásim sa vám so svojím ďalším článkom. Prostredníctvom neho by som vás všetkých rád zaviedol na Záhorie do mesta Gbely. O tomto meste som vám už písal.

Písal som vám o rodine, ktorú tam máme, o tom, že tam vyrastal môj dedo, tiež o tom, že od mala som tam trávieval každé letné prázdniny a aj o svojich zážitkoch, ktoré som tam zažil a ktorých rozhodne nie je málo, ako napríklad o minuloročnej narodeninovej párty mojej známej Niky a jej manžela Mariána, kde som bol spolu so svojimi dvomi mladšími bratmi Michalom a Matúšom a Michalovou priateľkou Mimou. Otec s nami nebol, lebo bol v Taliansku na zbere jabĺk. Verím, že veľa takých príjemných zážitkov v Gbeloch ešte zažijem.

Mám to tam rád a rád sa tam stále vraciam, keď mám príležitosť. Ako som už viackrát napísal, je tam príjemné prostredie a veľmi príjemní ľudia. Poviem vám to takto na rovinu, keby sa to dalo, čo sa, žiaľ, nedá, hneď by som si v Gbeloch kúpil nejaký dom a rád by som sa tam presťahoval a žil tam.

Žiaľ, nesplnilo sa mi to, nemôžeme mať všetko, čo chceme. Tak už to raz na tomto svete je. Ale koniec koncov, aj tu mám dom a som tu šťastný a spokojný už len preto, že môžem vyjsť vonku a mám tak väčšiu voľnosť a možnosť pohybu, ako som mal v bloku v Revúcej. Tam som síce chodil vonku, ale nie sám a nie tak často, keďže tam boli problémy s chodníkmi, ktoré nikto neriešil a o ktorých som sa v časopise Klubčík už zmieňoval.

Ale poďme my pekne - krásne naspäť do Gbiel. Tých príležitostí ísť do Gbiel je teraz už síce málo, ale vďaka aspoň za ne. Jedna takáto príležitosť sa nám naskytla aj tento rok. O tom, že tam pôjdeme, som sa dozvedel pred pár týždňami, keď bol u nás môj brat Michal s Mimou a na dvore sa s otcom dohovárali  kto, čo, kedy, ako a kde. Počul som, že sú tu Michal s Mimou, tak som vyšiel na dvor a akurát vtedy sa o tom bavili.

Bol som síce prekvapený, keďže som predtým o tom nemal ani len najmenšieho tušenia, ale ako vždy som sa tešil a zbytočne som už neriešil, prečo som sa o tom nedozvedel skôr, ale až teraz a nikoho som sa už na nič nepýtal. Možno to plánovali už dlhšie, ale nepovedali mi to. Možno zabudli a možno ma chceli prekvapiť, ako ma už neraz takto niečím prekvapili. Nevadí, stalo sa. Nemusím všetko vedieť, hááá hááá. Nebolo to nakoniec pre mňa až také dôležité. Hlavné bolo, že pôjdeme a užijeme si pekný spoločný víkend.

Potom už len volali do Gbiel, že kedy prídeme a koľko nás príde. Pre môjho otca to bola prvá dovolenka po dlhom čase, keďže asi desať alebo jedenásť rokov, už to neviem presne, koľko rokov to bolo, skrátka každé leto chodil na spomínaný zber jabĺk do Talianska. Tohto roku sa ale rozhodol, že tam chodiť nebude, keďže aj tu má teraz roboty dosť a o rok bude mať šesťdesiatku a nechce sa už tak namáhať a chce oddychovať. Veď si to zaslúži a už by sa mu to aj patrilo. Síce on už je taký, on aj keď z roboty domov príde, už aj sa doma chytí nejakej roboty. Ale aj on je len človek a nie stroj, aj keď niekedy robí ako stroj, háááá háááá. Ale dosť bolo reči o ocovi, vráťme sa k téme.

Pôvodne sme mali do Gbiel ísť na dvoch autách v zložení: otec, jeho priateľka Majka, bratia Michal s Matúšom a Michalova priateľka Mima. Potom sa však plány zmenili a Michal s Mimou nakoniec nešli. Nemala ísť ani teta Majka, mali sme ísť ja, otec a Maťo, ale opäť došlo k personálnym zmenám a šla s nami aj teta Majka.

 

Piatok

Vo štvrtok 6. júla večer sme sa zbalili a v piatok po budíčku o šiestej, a niektorí aj po raňajkách, ja síce nezvyknem raňajkovať, sme o pol ôsmej vyrazili z Lubeníka po Maťa do Revúcej a potom, ako sme si kúpili v obchode nejaké občerstvenie na cestu, sme o pol deviatej vyrazili priamym smerom na Gbely.

Gbely sú asi 330 kilometrov od Lubeníka. Cesta nám trvala zhruba štyri a pol hodiny vrátane jednej prestávky. Cesta do Gbiel nám ubiehala rýchlo. Počas cesty sme počúvali rádio alebo cédečká, čo sme mali v aute, spievali sme si alebo sme sa spolu rozprávali o všetkom možnom.

Do Gbiel sme dorazili okolo obeda. Privítal nás tam priateľ Nikinej maminy Eriky Janek. Erika robila. Len čo sme vystúpili z auta, Janek nám oznámil, že máme ísť na obed k Erike do roboty. Robila čašníčku v reštaurácii v neďalekej obci Petrova Ves. Práve cez túto obec sme prechádzali do Gbiel. Videli sme tam aj tú reštauráciu, v ktorej Erika  robí, ale to sme ešte nevedeli, že to je tá reštaurácia, kde Erika robí. Ešte sme si robili srandu, že to určite bude niekde pri kostole. Veď na dedinách, pardon v obciach, to tak býva, že skoro pri každom kostole je krčma alebo reštaurácia. V tomto príde to tak nebolo. Tá reštaurácia, kde robila Erika, bola na konci obce.

Povedali sme si, že Eriku prekvapíme v robote. Chceli sme ju prekvapiť, nevyšlo to. Ona prekvapila nás. Ale nevadí, stáva sa. Nejako sme sa v deň príchodu zabudli ohlásiť. Počas cesty sme oslovili jedného chlapíka, aby nám poradil, kde nájdeme nejakú reštauráciu. Ako sme sa od Janka neskôr dozvedeli, dotyčný pán bol bezdomovec. Poradil nám síce tú správnu reštauráciu, ale povedal nám, že otvárajú až poobede o druhej.

Tak sme pokračovali v ceste do Gbiel, ktoré bolí vzdialené už len štyri kilometre. Cestou sme si vraveli: Paráda, stretneme Eriku ešte doma. Opak bol pravdou, nestretli sme ju, už bola v robote. Dotyčný pán si totiž, možno aj vďaka Sviatku svätých Cyrila a Metoda, zmýlil deň. Nevadí, stáva sa.

Ako som povedal, po príchode do Gbiel nás doma privítal Erikin priateľ Janek a povedal nám, aby sme šli k Erike do roboty na obed. Povedali sme mu, že sme šli okolo, ale že nám bolo povedané, že otvárajú neskôr. Janek povedal, že nie, že Erika už robí. Tak sme opäť sadli do auta a vyrazili za Erikou. Po vystúpení a vzájomnom zvítaní sa s Erikou sme vstúpili do reštaurácie.

Musím povedať, že síce v hlavnom vchode boli schody, ale zboku tam bola rampa, takže som nemal problém s prístupom. Tam sme sa rozprávali s Erikou o tom, ako sa máme a čo máme nové odkedy sme sa naposledy videli.

Potom nám Erika už doniesla hovädziu polievku, vyprážaný parízer so zemiakmi a uhorkový šalát. Za obedom sme si dali niečo na pitie. Ja s Maťom som si dal pivo, teta Majka biele víno, ako Záhoráci vravia „kyseué ale veseué“, a otec kofolu. Poobede si tam Maťo s otcom dali partičku stolného futbalu. Otec sa ma pýtal, či si nechcem aj ja zahrať. Nechcel som, jednak som nemal chuť, a  jednak to bolo vysoko, takže by som na to nevidel. Potom sme sa s Erikou rozlúčili a vyrazili do Gbiel.

Tam sme sa opäť zvítali s Jankom a pokecali sme aj s ním. Potom ma oco s Maťom vytiahli po schodoch, vybalili sme sa a potom ma opäť dali vonku. Kecali sme o všetkom možnom. Neskôr sa otec s tetou Majkou vybrali na cintorín na hrob nášho starečka a starenky a ich syna Vlada, ktorí, ako som už vo svojom predošlom článku o Gbeloch písal, vychovávali môjho deda.

My s Maťom sme ostali doma s Jankom. Ja osobne som nechcel ísť, lebo som bol unavený z cesty a Maťo, myslím, tiež. Neskôr prišla aj Nika s manželom a synmi Miškom, Matúškom a najmladším Mariánkom. Po chvíli sme si začali grilovať steaky a rôzne iné dobroty a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Medzitým sa z cintorína vrátil otec s tetou Majkou. Všetci sme sa dobre bavili, hrala nám aj muzika. Nikini starší synovia šantili na dvore, naháňali sa alebo sa bláznili vo vírivke. Čas nám rýchlo ubiehal. Neskôr Nika s rodinou odišla.

My štyria sme ďalej sedeli na dvore až do chvíle, keď začalo pršať. Takže otec s Maťom ma vyniesli hore, ale oni ešte sedeli pod prístreškom. Ja som zatiaľ pozeral telku a o nejaký čas som sa prezliekol do pyžamy a zaspal som. Neskôr prišla spať aj teta Majka a chlapi, teda otec, Maťo a Janek, šli o polnoci po Eriku do práce. Neskôr ešte na dvore kecali.

 

Sobota

V sobotu po raňajkách sme deň strávili vonku. Kecali sme, dávali sme si pivko, pozerali telku alebo počúvali muziku, o ktorej sme s Jankom aj kecali. V tomto smere si obaja dobre rozumieme, sme obaja naladení na rockovú vlnu. Ja som popritom lúštil aj osemsmerovky a krížovky, čo kúpil otec. Rád ich lúštim. Naopak, sudoku nemusím. To je skôr parketa  môjho otca, deda a mojej sesternice Danielky. Matika nikdy nebola mojou silnou stránkou, preto sa do lúštenia sudoku nepúšťam. Nechávam to radšej iným.

Poďme ale späť k téme. Pomaly sa blížil čas obeda. Poobede som opäť šiel von. Neskôr opäť prišla Nika s rodinou, nejaký čas sme posedeli na dvore, kecali sme a jedli sme kukuricu alebo melón, kto čo chcel. Keďže ja melón nemusím, dal som si radšej kukuricu.

Miško s Maťkom sa opäť rôzne hrali. Hrali sa napríklad s lietadlom na diaľkové ovládanie. Hrali sa až tak, že im lietadlo zaletelo k susedom na strechu a otec ho išiel zachraňovať. Záchranná akcia sa podarila.

Potom sme sa vybrali k Nike a Marošovi domov, sedeli sme na dvore, rozprávali sme sa a Nikini synovia Maťko a Miško hrali spolu s Marošom a Maťom futbal. Ja som s nimi nehral, aj keď by som rád. Ale, žiaľ, nedá sa. Mohol by som síce hrať aj teraz z vozíka, ale len na poste brankára. Bol som, ako sa vraví, tichý pozorovateľ.

Neskôr sme si všetci spolu zašli do Adamova. Zašli sme si tam zaspomínať na staré časy, keď sme sa tam chodili kúpať a trávili sme tam letné dovolenkové dni ešte aj s mojou maminou. Zašli sme aj k rieke Morava. Trocha sme sa tam poprechádzali a potom sme si zašli do stánku na pivo, kofolu alebo víno.

Potom sme zašli k ďalšiemu bufetu, kde robila jedna staršia pani bufetárka, ktorú sme spoznali pred trinástimi rokmi. Vtedy zakaždým, keď sme tam prišli, hovorila nám: „Vy cibulenky moje.“ Cestou tam sme si vraveli, či tam ešte vôbec bude robiť a či si nás po tých rokoch bude pamätať. Predstavte si, ešte tam robila a, samozrejme, si nás pamätala. Trochu sme sa tam zdržali, rozprávali sme sa, spomínali sme a dali sme si niečo dobré na pitie. Neskôr sme sa presunuli k odstavenému kamiónu, ktorého nákladný priestor slúžil ako provizórne pódium.

Vystupovala na ňom šestica amatérskych hudobníkov zo Smolinského, z Čár a z Gbiel. Tá kapela sa volala Retrojs. Ako už sám názov napovedá, bola to kapela, ktorá hrala prevzaté pesničky rôznych kapiel zo Slovenska, Česka, ale aj zahraničnú produkciu. Hrali piesne od 60. rokov až po súčasnosť. Hrali piesne Mira Žbirku, THE BEATLES, PINK FLOYD, NIRVANY, Brucea Springsteena, KATAPULTU, MODUSU, OLYMPICU, QUEEN alebo duet Mosty Lenky Filipovej a Karla Zicha. Môžem povedať, že toto vystúpenie sa mi páčilo, malo však aj svoje chyby. Miestami hrali a spievali falošne a spevákovi pri piesni Mira Žbirku Ako obrázok vypadol text. Ale nevadí, veď aj majster tesár sa niekedy utne, no nie? Toto ich vystúpenie som však nevidel od začiatku, ale aj tak som si prišiel na svoje, zaspieval som si a dobre som sa zabavil.  

Po koncerte bola pre návštevníkov pripravená v rámci akcie Adamovský táborák opekačka. Ľudia si opekali špekáčky alebo iné dobroty, ktoré si priniesli z domu alebo si ich kúpili v bufete. My sme sa toho už ale nezúčastnili.

Cestou domov sme išli navštíviť Erikiných rodičov uja Joža a tetu Kvetku na hájenku. Sedeli sme na dvore, rozprávali sme sa a nakoniec nám ešte ukázali, čo ešte chovajú. Majú dvoch jazvečíkov a vzadu na dvore prasatá, kačky, husi, sliepky a kozu. Ja som v tom zadnom dvore nebol. Kedysi mali aj kravy a býky. Teraz už ale obaja predsa len majú svoj vek a už sa toľko nevládzu starať. Po chvíli sme sa rozlúčili a odišli domov. Po príchode domov som sa prezliekol do pyžamy a zaspal som.

 

Nedeľa

V nedeľu ráno ma po raňajkách oco s bratom dali na dvor. Sedel som na dvore, počúval s Jankom muziku a kecali sme. Postupne sa pridali aj ostatní. Podobne ako v sobotu lúštil som krížovku  a osemsmerovky. Pomaly sa blížil čas obeda. Poobede, sme si všetci dali tichú ležanú. Potom k nám prišla Nika s rodinou a opäť sme strávili pekné popoludnie. Po tom, ako odišli, sme my ostatní sedeli na dvore, užívali sme si posledný spoločný večer. Došlo aj na fotenie. Potom sme sa odobrali hore a išli sme spať.

Keďže sme v Gbeloch boli, žiaľ, len na víkend, nestihli sme navštíviť ostatných známych, ktorých  tam  máme. Keď sme tam chodili kedysi na týždeň, dalo sa to stihnúť. Tak snáď nabudúce.

 

Pondelok

V pondelok ráno po raňajkách sme si už len pobalili veci a rozlúčili sme sa s Jankom a Erikou. Neskôr prišla aj Nika s rodinou. Potom sme sadli do auta a vydali sme sa na cestu domov.

Po návrate domov a po obede som už len oddychoval na posteli alebo pri počítači a neskôr, keď sa vyčasilo, zašiel som si na prechádzku a v rámci nej na pivo. Potom som si už len písal s rodinou a priateľmi, neskôr som sa prezliekol do pyžamy a išiel som spať.

Rád a s láskou spomínam nielen na nich, ale samozrejme aj na nášho starečka a jeho syna Vlada, ktorých som mal rád a ktorí tu už, žiaľ, nie sú. Nikdy na nich nezabudnem a vždy budem na nich s láskou spomínať. Starenku som už, žiaľ, nezažil, zomrela rok pred mojím narodením. Je mi ľúto, že sme sa nikdy nepoznali, určite by sme si rozumeli. Viem o nej len z rozprávania.

Tak to bol môj víkend na Záhorí. Som rád, že som sa tam znova mohol vrátiť, a dúfam, že sa tam ešte párkrát vrátim. Keď som doma, rád na Gbely spomínam. Občas si s Jankom, Erikou alebo Nikou píšem alebo volám.

Tomi Hudák


Strana 1 z 3