Milí priatelia, vážení čitatelia časopisu Klubčík, po krátkom čase od napísania svojho posledného článku prichádzam s novým článkom. Tentoraz to bude opäť článok z kategórie osobný zážitok. Budem písať o akcii, ktorej som sa spolu s mojím otcom a jeho priateľkou Majkou zúčastnil v piatok 6 augusta 2021. Prajem vám príjemné čítanie.

   O akcii s názvom Lubenícky mini fest som sa dozvedel začiatkom júla z hlásenia obecného rozhlasu a z FB (rozumej Facebook) obce Lubeník. Hneď som o tom povedal otcovi a dohodli sme, že tam spolu pôjdeme. Tešil som sa ako malý chlapec na Vianoce, há há.

   Po pár dňoch od hlásenia sme si na obecnom úrade boli vyzdvihnúť lístky. Občania obce mali vstup zdarma, občania Revúcej a okolia mali vstup za 5 eur. Ale to je informácia len tak na okraj. Lubenícky mini fest sa konal na obecnom futbalovom ihrisku. Tešil som sa ako malý chlapec na Vianoce, há há.

   Brány ihriska sa pre návštevníkov otvorili o 15:30. Okrem vystúpení kapiel, ku ktorým sa za chvíľku dostanem, boli pre návštevníkov mini festu pripravené kolotoče alebo iné atrakcie pre deti, stánky s hračkami a balónmi a stánky s občerstvením. O 16:30 vystúpila na pódiu revúcka rocková  kapela METALENA. Pôvodne mali  hrať o 17:00. Aspoň tak bolo uvedené v programe na FB obce. Metaleňáci na svojom FB pre zmenu mali uvedený čas 16:30. Nevadí, stáva sa. Ako sa vraví: „Aj majster tesár sa utne.“ Hlavné je, že mi nič neušlo. Časť ich vystúpenia som totiž počúval z nášho dvora. To je luxus čo, priatelia? To nemá hocikto takéto výhody, haha.

   Obliekli sme sa, sadli do auta a pred 5-tou sme boli na štadióne. Pri vchode na štadión sme odovzdali lístky, dostali sme na ruku papierové pásky a vstúpili sme dnu. Tu musím poznamenať, že na lubeníckom štadióne som za tých 5 rokov, čo tu bývam, bol prvýkrát. To bude  tým, že nie som moc na futbal, preto som tam nemal možnosť byť. Dúfam, že budem mať viac príležitosti k návšteve štadióna. Ešte by som sa rád vyjadril k prístupu naň. Čo sa toho týka, dostal som sa tam bez problémov. Pri vstupe je totiž urobený nájazd, takže či už vozičkári alebo rodiny s deťmi v kočiarikoch sa v pohode dostanú až k pódiu.

   To bola malá exkurzia po lubeníckom štadióne, poďme k programu. Kapela METALENA hrá okrem vlastných piesní aj cover verzie od kapiel ELÁN, TURBO, OLYMPIC, KATAPULT alebo speváka Aleša Brichtu a mnohých iných. Na mini feste odzneli piesne Dej mi víc své lásky od OLYMPICU, Vymyslená od ELÁNU, Hlupák váha od KATAPULTU, Chtěl jsem mít od TURBA alebo cover verzia hitu Gimme Hope Joanna od speváka Eddyho Granta, v slovenskej verzii nazvanej Pime do rána. Svoje vystúpenie METALENA ukončila Baladou Dívka s perlami ve vlasech od Aleša Brichtu. Mimochodom, táto pieseň je tiež cover. Pôvodne ju pod názvom Gyongyhajú lány naspievala maďarská rocková kapela OMEGA. Pri vystúpení som si ako vždy prišiel na svoje, skvele som sa bavil a zaspomínal som si na staré dobré zlaté časy, keď hrávali v krčme U Sklenára.

   Po METALENE prišla na rad východniarska kapela ŠČAMBA. Pre tých, ktorí ich nepoznajú, poviem, že to je niečo podobné ako kapela DRIŠĽAK. Už raz som ich mal možnosť vidieť pri ich vystúpení v Revúcej na dňoch mesta. Tak ako vtedy, aj teraz pri ich vystúpení som si nielenže dobre  zaspieval, ale som sa aj schuti zasmial, keďže medzi pesničkami viedli medzi sebou aj vtipné dialógy, ktorými nás bavili. Zaspievali pesničky ako Dedina, Čarné body, Na večar, Spomaľme, ľudia, Keď lásku máš, Ženy, atď. Asi najväčším prekvapením a musím povedať, že veľmi príjemným, pre mňa bola hudobná vsuvka We will rock you od QUEEN a Láska je tu s nami od Peťa Nagya.

   Potom ako dospievala ŠČAMBA, prišiel na rad posledný bod programu, teda posledný pre nás troch, lebo potom bola už len diskotéka, v rámci ktorej vystúpilo kedysi a možno aj teraz, veľmi populárne duo SALCO. Ale to už nebolo nič pre nás, po 3. bode programu sme išli domov.

   Tým spomínaným 3. bodom programu bola kapela Smola a hrušky. Priznávam, veľmi ich nemám napočúvaných, poznám iba niektoré ich piesne, ale rád to napravím a napočúvam si ich. Ako som zistil v piatok, stojí to za to. Ako sa hovorí: „Do tretice všetko dobré“.

A táto kapela je naozaj dobrá, to predviedli aj v piatok u nás v Lubeníku. Predviedli jednu fantastickú, nielen hudobnú, ale aj pohybovú a svetelnú šou. Zahrali hity ako Svokra, Fajčiť treba, Pridaj si ma, Na čom záleží, Čierny Biely a mnohé ďalšie. Zlatým klincom ich vystúpenia bola ľudovka Kde si včera bol.

  Na záver článku by som rád zhodnotil celý večer. Hodnotím ho kladne a dávam jednotku s hviezdičkou. Som rád, že aj tu, v Lubeníku, sa už konečne niečo deje. Kvalitne som sa zabavil, dobre som si zaspieval. Aj môj hlas dostal zabrať. Ale nedopadol som zase až tak zle. Bolo to spôsobené tým, že som nepoznal všetky piesne všetkých účinkujúcich. Keby som ich poznal, to by bol čistý koniec. Keby tu bol KABÁT, METALINDA, ALKEHOL, TUBLATANKA alebo ARAKAIN s Luckou Bílou, dopadol by som oveľa horšie. Verte mi, viem, o čom vravím. Neraz som to zažil, takže viem o tom svoje.

   Som rád, že som sa tohto podujatia mohol zúčastniť, a preto moje veľké ĎAKUJEM patrí nielen organizátorom a účinkujúcim, ale predovšetkým môjmu otcovi a jeho priateľke Majke. Verím a dúfam, že o rok si to znova zopakujem.

Do písania a čítania nabudúce,  priatelia!

Tomi Hudák.

Venované pamiatke Miroslava Mekyho Žbirku

     Milí priatelia, vážení čitatelia časopisu Klubčík, obzvlášť fanúšikovia Miroslava Mekyho Žbirku, som tu opäť s novým článkom. Minulú stredu, teda 10. novembra 2021 vo večerných hodinách obletela Slovensko a Česko smutná správa. Spevák, gitarista, skladateľ a moderátor Miroslav „Meky“ Žbirka vo veku 69 rokov navždy odišiel do hudobného neba.      

     Keď som na Facebooku videl fotku Mekyho, ležiaceho na zemi legendárneho londýnskeho štúdia Abbey Road, kde nahrávali THE BEATLES a pod fotkou text: „‚Správy o mojej smrti sú PRAVDIVÉ,’ to by řekl Meky, kdyby žil… MIRO ŽBIRKA 21.10.1952 - 10.11.2021,“ ostal som šokovaný.

     Moja prvá reakcia bola, čo som následne aj okomentoval, že ak je toto vtip, tak je dosť blbý. Žiaľ, nebol to vtip, ale krutá realita. O pár minút neskôr som sa o tom presvedčil, keď túto správu hlásili v správach v rádiu. Následne sa správy o tom začali objavovať už aj na rôznych internetových stránkach. Hneď som bežal do kuchyne oznámiť túto smutnú správu otcovi a bratovi s priateľkou, ktorí boli rovnako šokovaní. Položme si otázku, kto nebol šokovaný?

     Veď Mekyho a jeho hudbu poznalo a malo rado celé Československo, a nielen Československo. Poznali ho napríklad aj v Anglicku, veď tam mal rodinu z matkinej strany, takže tam mal svoj druhý domov. Dokonca sa mu tam dostalo takej veľkej pocty, že mohol nahrávať albumy v štúdiu Abbey Road, kde, ako som už povedal, nahrávala albumy jeho obľúbená kapela THE BEATLES, a ešte k tomu s hudobníkmi Paula MacCartneyho. Tomu sa naozaj povie pocta. Alebo šťastie?  Asi  to bude jedno aj druhé. Veď kto z hviezd našej  populárnej hudby sa môže pochváliť, že nahrával v štúdiu, kde nahrávali aj jeho idoly? Asi nikto. Pošťastilo sa mu dokonca aj stretnúť sa so samotným Sirom Paulom McCartneym na jednom z jeho pražských koncertov. To, ako sám vravel, bol jeho splnený chlapčenský sen. Aj si spolu zahrali a vzájomne si venovali svoje CD.

     Poďme ale späť k Mekyho náhlemu a nečakanému odchodu. Meky zomrel na opakovaný zápal pľúc, s ktorým bol ešte pred mesiacom hospitalizovaný v nemocnici. Od chvíle, ako som sa túto smutnú správu dozvedel, si Mekyho pripomínam každý deň počúvaním jeho piesní z rádia alebo na youtube, alebo pozeraním televíznych programov, v ktorých účinkoval. Pozrel som si aj poslednú rozlúčku s ním, ktorá sa konala v piatok 19. novembra 2021.

     Meky Žbirka bol jedným z idolov môjho detstva, preto som sa rozhodol, že o ňom napíšem  článok. Meky bol veľkou osobnosťou československej populárnej hudby, preto si  myslím, že si zaslúži moju aj Vašu pozornosť. Prajem Vám všetkým príjemné čítanie.     

     Miroslav Žbirka sa narodil 21. októbra 1952 v Bratislave rodičom Šimonovi Žbirkovi a Angličanke Ruth Galeovej, ktorí sa v roku 1943 zoznámili v Londýne. Mali troch synov – Jasona, Tonyho a najmladšieho Mira. Prvú gitaru zdedil po bratoch, prvé akordy ho naučil Tony. Chlapci na Gunduličovej ulici vedeli, že Mirova mama je Angličanka, tak dostal prezývku Meky. Tá s ním išla celý život.

     Meky začínal svoju úspešnú dráhu už keď mal 15 rokov. Byť známym už v šestnástich v tej dobe bolo malým zázrakom. Spolu s prvou zostavou Modusu, ešte pod názvom Modus Club, pravidelne koncertovali vo Véčku, ktoré bolo centrom hudobného diania. V roku 1976 obnovili Žbirka s Jankom Lehotským skupinu Modus a prišla prvá, úspešná štvorročná etapa. V júni 1977 vyhrali Bratislavskú lýru so skladbou Úsmev. V roku 1977 mal Miro Žbirka na Lýre aj vlastnú skladbu Zažni, ktorej text mu napísal Ján Štrasser.

     Keď sa v Moduse začali kopiť rozpory, odišiel v roku 1980 aj s Lacom Lučeničom. Ešte s Modusom nahral v roku 1980 Žbirka aj prvú vlastnú platňu s názvom Doktor sen. Z nej je duet s Marikou Gombitovou V slepých uličkách. S Lacom Lučeničom a Dušanom Hájekom založili skupinu Limit. Druhú LP platňu Sezónne lásky nahrával už s Limitom.

     Žbirka bol za éry Československa prvým slovenským Zlatým slávikom za rok 1982, keď preskočil Karla Gotta. Rok nato bol za Gottom druhý. Ešte v roku 1982 vyhral festival Kärnten International v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách. V júni 1983 vyhral Bratislavskú lýru so skladbou Nechodí. V tom čase vychádza tretí album s názvom Roky a dni, po ňom ďalšie albumy Nemoderný chalan (1984), Chlapec z ulice (1986), Zlomky poznania (1988) a K.O. (1990).

     V 90. rokoch bol naďalej úspešný, dokladujú to albumy Samozrejmý svet z roku 1994 a Meky z roku 1997. V októbri 2001 vydal úspešný Modrý album. V rokoch 2002, 2004 a 2005 bol slovenským Zlatým slávikom. V septembri 2007 vyšla jeho dvojkompilácia najväčších hitov s názvom 22x2. V závere októbra 2009 vydal nový štúdiový album s názvom Empatia. V apríli 2011 vyšiel na DVD filmový dokument Empatia v obrazoch alebo Londýn očami Mira Žbirku. Symphonic Album vydal 17. októbra 2011, ponúka tucet jeho piesní nanovo nahraných v aranžmánoch so symfonickým orchestrom. V auguste 2012 prišiel prvýkrát do slávneho londýnskeho štúdia Abbey Road. Nahral dve piesne Love Shines a In The Sun. K životnému jubileu –  šesťdesiatinám –  vyšiel 15. októbra 2012 Miro Žbirka – Complete Box. Mesiac nato vyšla životopisná kniha Čo bolí, to prebolí. V októbri 2015 predstavil v Prahe aj Bratislave nový dvojalbum Miro, ktorý nahrával v londýnskom štúdiu Abbey Road. V apríli 2017 vydal singel a klip Voľný deň.

     Miro Žbirka bol niekoľko krát aj ocenený. V roku 2013 v kategórii Mimoriadna cena, v roku 2014 dostal Krištáľové krídlo. V júni 2017 dostal ako prvý slovenský spevák Artist's Mission Award / Hercova misia na filmovom festivale Park Film Fest v Trenčianskych Tepliciach za účinkovanie vo filme Neberte nám princeznú. Tabuľku so svojím menom pripevnil na Most slávy. V roku 2019 dostal Pribinov kríž 1. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby. Ako som sa dočítal včera, bude mu udelená aj cena Alexandra Dubčeka in memoriam. Jeho podobizeň zaradila Česká mincovňa do série Slavíci ve zlatě.

     Z prvého manželstva má dcéru Denisu. V roku 1988 sa oženil druhýkrát, s manželkou Katkou majú dcéru Lindu a syna Davida. Manželka mu zároveň robí aj manažérku. Minulý rok v lete, 13. júla 2020, mal slovenskú premiéru filmový dokument Meky režiséra Šimona Šafránka. Snímka predstavuje Žbirku zblízka a vznikala takmer dva roky. Párkrát som ho videl a môžem povedať, že je to aspoň podľa môjho názoru veľmi dobre spracovaný dokument.

     3. októbra 2021 mal online premiéru nový dokumentárny film Modrý Album – The Making Of. Film odkrýva zákulisie vzniku legendárneho multiplatinového Modrého Albumu Mira Žbirku z roku 2001. Keď budem mať možnosť, určite nevynechám príležitosť a tento film si rád pozriem.

     Mal som rád, nielen jeho hudbu, ale aj jeho humor. Z jeho piesní sa mi páčia Ako obrázok, Drahá, Úsmev, Sedem divov tvojich líc, Balada o poľných vtákoch či legendárna Atlantída. Máme doma aj nejaké jeho platne a vo svojej knižnici mám knihy MEKY, Miro Žbirka: Zblízka a Čo bolí, to prebolí. Knihy opisujú jeho detstvo, kariéru aj súkromný život.     

     Pošťastilo sa mi vidieť Mekyho aj naživo so symfonickým orchestrom. Dňa 18.decembra 2018 som v Košickej Steel aréne prežil ďalší nezabudnuteľný zážitok. Bolo to neskutočné, famózne, skvostné, brilantné atď, užíval som si to plnými dúškami. Miro Žbirka bol legenda môjho detstva a som rád, že som ho mohol vidieť naživo. Vďaka za to patri môjmu bratovi Michalovi, ktorý ma na to upozornil a tohto umeleckého zážitku sa spolu so mnou zúčastnil. Vtedy sme, samozrejme, ešte netušili, že to bude prvý a, bohužiaľ, aj posledný raz.

Bráško môj, ešte raz ti ďakujem.

     Meky, ĎAKUJEME Vám za všetko. Za to že ste boli a obohatili ste tento svet nielen svojimi piesňami, ale aj svojím humorom. Odpočívajte v pokoji.

     Na záver článku si dovoľujem uverejniť báseň o Mekym, ktorú som našiel na Facebooku: 

Uhasol hlas - už to nie je tvoja pieseň,
počuť len hudbu - vzala si ťa k sebe jeseň.
Biely kvet teraz pokladáme k tvojim nohám,
česť a obdiv vzdávame hlasu a krásnym slohám.
Ani Dr. Jekyll a Mr. Hyde nič nezmenia,
ostanú len malou čiastkou tvojho umenia.
Uviazol si V slepých uličkách a my máme Čierny deň,
snáď pohltila ťa len Atlantída a možno je to len Stratený sen.
Už to nie je len Balada o poľných vtákoch
ani preskočený starý Múr našich lások.
Možno, že je pravdou Co bolí, to přebolí
tak Nespáľme to krásne v nás - žiaľ za to nestojí.
Nedokážem tvoriť rýmy na stovky tvojich piesní,
počúvali sme ich vo chvíľach radostí ale i tiesní.
Boli to nádherné sóla, ešte krajšie duetá,
kniha skvelej tvorby je už definitívne zavretá.
Zostanú tu len tvoje piesne? Nie, ty tu zostávaš s nimi,
aj keď ťa uložia do zeme a na rakve budú hrudy hliny.
Mnohí z nás rástli a dospievali s tvojim hlasom,
tvoril si hudbu, ktorá kráčala s dobou a časom.
Ďakujeme Maestro - odpočívaj v pokoji.

Tomáš Hudák

Zdroj fotografií:

https://www.facebook.com/MiroZbirka

Odkaz na záverečnú báseň:

https://www.facebook.com/photo?fbid=5145002468859675&set=gm.10161458899118136

Ako  mladý chlapec, už je to za nami…. Milí priatelia, touto parafrázou na, aspoň pre mňa prenádhernú pieseň Čerešne, ktorej je autorom, by som si rád zaspomínal a svojím novým článkom vzdal hold slovenskému hercovi, humoristovi, dramatikovi, prozaikovi, textárovi, režisérovi, moderátorovi a spevákovi, pánovi Milanovi Lasicovi. V pondelok 19. júla 2021 ráno Slovensko zasiahla smutná správa. Pán Lasica v nedeľu 18. júla 2021 vo  veku 81 navždy opustil tento svet. Nerád píšem do Klubčíka o smutných témach, ale keďže pán Lasica bol výraznou osobnosťou slovenskej kultúry,  rozhodol som sa, že to poruším a že o ňom napíšem článok. Tak vám prajem príjemné čítanie.

Ako som povedal, pán Lasica bol veľkou osobnosťou slovenskej kultúry, preto si myslím, že si moju a nielen moju pozornosť určite zaslúži. Úvodnou parafrázou som vám chcel naznačiť, že ako malý chlapec som rád sledoval v televízií programy dvojice Lasica- Satinský. Bavil ma ich humor, scénky a aj pesničky, ktoré s nimi  spieval ďalší skvelý herec, spevák a  humorista Jaroslav Filip. Rád  si tieto programy v reprízach občas pozriem aj  dnes. Doma máme asi  4 platne. Čo sa týka  piesní, páčia sa mi piesne ako  napríklad  V našej obci, Do batôžka, V jedálnom vozni, Sága rodu Forsythovcov, alebo už spomínanú pieseň Čerešne, ktorú napísal pre pani  Hanu Hegerovú,  ktorá žiaľ už tiež nie je medzi nami. Toľko na úvod, vráťme sa k článku. 

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Navštevoval Prvú jedenásťročnú strednú školu v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre Revue, kde spolu s Júliusom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, v rokoch 1967 – 1970 bol členom Divadla na korze v Bratislave, ktoré bolo zatvorené a Lasica a Satinský dostali zákaz umeleckej činnosti. Ďalej pôsobil vo viacerých divadlách – v rokoch 1970 – 1972 v divadle Večerní Brno, 1972 – 1978 v spevohrách Novej scény v Bratislave a od roku 1978 bol členom činohry Novej scény v Bratislave. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde neskôr pôsobil ako riaditeľ.

Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od 1966 v Divadelnom štúdiu, čo bolo odjakživa ich veľkým snom.

Doba však snom nepriala. V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli odvážnej kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť. Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti.

Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jana Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“

Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77. Dokument s oficiálnym názvom: „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo chtiac – nechtiac, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil, Štátna bezpečnosť ho naopak evidovala ako preverovanú, čiže  nepohodlnú osobu.

Patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem a Zlaté časy. V jednom z posledných rozhovorov v júni 2021 priznal, že počas pandémie koronavírusu mu síce chýbali diváci, avšak viac mu chýbala možnosť stretávať sa v kaviarňach s priateľmi. Lasica bol členom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Keď mal dvadsaťdva rokov oženil sa s herečkou Zorou Kolínskou. Svadbu mali v deň jej promócie na Vysokej škole múzických umení. Po ôsmich rokoch sa rozviedli. S druhou manželkou, o vyše osem rokov mladšou Magdou Vášáryovou, s ktorou sa oženil na jeseň 1980, mal dcéry Hanu a Žofiu.

Začínal písaním autorských dialógov a scénok pre seba a svojho partnera Júliusa Satinského, v ktorých porušoval všetky pravidlá realistického divadla. Vo svojej dramatickej tvorbe si bral za vzor českých komikov Voskovca a Wericha. Komika Lasicu a Satinského je založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune až do absurdna, čo im umožňuje dosiahnuť aj veľmi svojský prístup k jazyku. Absurdná poloha ich textov však nemá byť únikom z reality, ale skôr zvýraznením a upozornením na prázdnosť jazyka a nebezpečenstvo konvenčného myslenia. Tieto texty tiež neostávajú bez skeptického pohľadu na slovenskú mentalitu. Písal najmä texty piesní a naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders. Milan Lasica zomrel 18. júla 2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Dospieval skladbu Ja som optimista, keď náhle počas klaňačky odpadol a nepodarilo sa ho oživiť, príčinou úmrtia bola náhla porucha srdcového rytmu.

Možno niektorí a možno všetci so mnou nebudú súhlasiť, ale je to iba môj názor, ale tu by som si dovolil poznamenať, že  mal peknú smrť. Umrel tam, kde to miloval, na javisku. To nevymyslíš! Tiež, by som chcel tak odísť, na nejakom dobrom rockovom koncert. Ale na ja mám na odchod ešte čas. To mi len tak napadlo. Uvidím, či sa mi to splní, ale bolo by to krásne. Na záver tohto článku mi dovoľte zareagovať s vtipom mne vlastným. Dvojica Lasica a Satinský sa po rokoch opäť stretla a môže obnoviť spoluprácu na nebeskej scéne. Škoda, že som nemal možnosť vidieť ich naživo, ale nevadí, raz sa tak stane a zase sa pri ich hláškach zasmejem, až sa budem za brucho chytať, ako kedysi. Boli najlepšou humoristickou  dvojicou, aká tu kedy bola. Vďaka za všetko, páni, odpočívajte v pokoji a česť vašej pamiatke.

Zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Lasica

           https://www.martinus.sk/?uItem=51478 (obrázok)

 Tomáš Hudák

„Milí posluchači. dámy a pánové. Zapalte svíce, otevřete láhev Božolé. Pohodlně se usaďte, obejměte své milé. Zavřete oči a nechte se unášet libými tóny a romantickými texty neméně romantického kvarteta METALLICA. Pánové, voilá“. Túto, ako bratia Česi hovoria prúpovídku, som si požičal z jedného albumu českej rockovej kapely KABÁT.

Názov kapely KABÁT som zmenil na METALLICA a kvinteto na kvarteto. Takto som si to dal aj na svoj Facebook v príspevku, ktorý som zdieľal na stránke rockového rádia Anténa Rock, kde som sa dozvedel, že v sobotu 19.septembra 2020 večer tam bol odvysielaný ich koncert s názvom S&M2, ktorý odohrali so  sanfranciským symfonickým orchestrom.

Tuto úvodnú prúpovídku som sa rozhodol použiť aj v tomto článku. Nápad napísať ho som dostal počas počúvania koncertu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Prajem vám príjemné čítanie. Keď som sa o koncerte S&M2 dozvedel, tešil som sa ako malý chlapec a nevedel som sa dočkať večera. Hneď som o tom na Facebooku informoval aj svojho dlhoročného kamaráta zo školy Mira, s ktorým sme si počas koncertu a po koncerte vymieňali názory a dojmy z koncertu.

Predstavovali sme si, že sa držíme okolo pliec a spolu spievame všetky veľké hity METALLICI. Taktiež sme si predstavovali, aké by to bolo, vidieť a počuť to naživo. Určite by to bolo nádherne. Ale o tom môžeme asi iba snívať. Ale jeden nikdy nevie, zázraky sa vraj dejú. Tak uvidíme, necháme sa prekvapiť.

METALLICA na Slovensku už hrala a vyjadrila sa, že  už nikdy viac sem neprídu. Konkrétny dôvod už neviem, ale na tom nezáleží. Ako ich dlhoročného fanúšika ma to veľmi mrzí, lebo veľmi rád by som ich videl a počul hrať naživo a určite to nevravím len za seba. Ale čo už, je to ich rozhodnutie a my ako ich verní fanúšikovia to musíme rešpektovať.

Ale poďme späť k článku, toto bola len taká  malá odbočka. Nikdy by som nepovedal, že funguje spojenie rocku, respektíve metalu a symfonického orchestra. Ale funguje to a o tom, že to funguje som sa presvedčil v roku 1999, keď METALLICA so symfonickým orchestrom pod vedením dirigenta a skladateľa Michaela Kamena vydala album S&M. Videl  som k nemu aj nejaké  videoklipy a môžem vám povedať, že to je pastva pre uši aj pre oči. Keď som to videl, mal  som chvíľami pocit, že som tam a naplno si to užívam. Ten album ma úplne dostal. Dá sa povedať, že okamžite pri prvom počutí som ma z neho zimomriavky. Spojenie METALLICI a symfonického orchestra má niečo do seba. Skladby ako Master of Puppets, One, The Memory Remains, Enter Sandman a samozrejme Nothing Else Matters, ktorá je mojou srdcovkou, patria k mojím obľúbeným už sami o sebe v klasickom, nadupanom prevedení. Musím ale povedať, že spojenie so symfonickým orchestrom im dodáva väčší šmrnc. Album S&M mám doma a môžem vám ho odporučiť. Je fakt výborný a aspoň pre mňa podľa mňa plný pozitívnej energie. 

Album S&M2  bol nahraný v dňoch 6. a 8. septembra 2019 v sanfranciskej aréne Chase Center a vydaný dva dni pred mojimi narodeninami, dňa 28. augusta 2019.  Keďže  sa blížia Vianoce, napísal som si tento album do zoznamu vianočných prianí. Keď ho dostanem budem rád, ak nie, nevadí. Existuje predsa Youtube, ha ha. Ale rád by som ho mal doma. Spomínaná lajfka S&M2 začala krásnou Skladbou The Ecstasy of Gold, z filmu  ktorú v roku 1966 zložil pred polrokom zosnulý, taliansky skladateľ Ennio Morricone. Na koncerte ďalej odzneli hity Metallici ako napríklad For Whom The Bell Tolls,The Day That Never Comes, The Memory Remains, Wherever I May Roam, One, Master Of Puppets, Nothing Else Matters, či záverečný hit Enter Sandman. Ako som povedal, na koncert som sa veľmi tešil. Veľmi sa mi to páčilo, malo to tie správne grády. Pri niektorých piesňach som zatvoril oči a nechal som sa unášať atmosférou koncertu. Tak ako pri počúvaní prvého Metallicovsko-symfonického albumu, som aj teraz mal zatajený dych a husiu kožu. Skrátka prežil som ďalší krásny a nezabudnuteľný hudobný večer. Milí priatelia, dúfam že som vás svojím článkom zaujal   a ak nie, pokúsim sa o to nabudúce. Dovidenia nabudúce, priatelia.

Setlist koncertu :

CD 1

The Ecstasy Of Gold, The Call Of Ktulu, For Whom The Bell Tolls,The Day That Never Comes, The Memory Remains, Confusion, Moth Into Flame, The Outlaw Torn, No Leaf Clover, Halo On Fire , Confusion, Moth Into Flame, The Outlaw Torn, No Leaf Clover, Halo On Fire

CD 2

Intro To Scythian Suite, Scythian Suite Opus 20 II: The Enemy God And The Dance Of The Dark Spirits (by Sergei Prokofiev), Intro To The Iron Foundry, The Iron Foundry, Opus 19, The Unforgiven III, All Within My Hands, (Anesthesia) Pulling Teeth, Wherever I May Roam, One, Master Of Puppets, Nothing Else Matters, Enter Sandman.

Tomi Rocker Hudák.

Milí priatelia, vážení čitatelia časopisu Klubčík, opäť som tu s ďalším, tentoraz trochu netradičným článkom. Ako vždy aj  teraz Vám prajem príjemné čítanie. Určite si teraz pri prečítaní nadpisu môjho nového článku o mne myslíte, že som sa zbláznil. Ubezpečujem Vás a čestne a verejne prehlasujem,  že som pri zmysloch. Ja viem, že je jún, ale rozhodol som sa, že Vám napíšem o svojich netradičných Vianociach. Netradičných preto, že som ich s rodinou oslavoval 14. februára na sviatok všetkých zamilovaných, teda na Valentína. To, prečo píšem o Vianociach na Valentína, teda na sviatok zamilovaných,  má svoj dôvod a jednoduché vysvetlenie.

Môj brat Matúš žije a pracuje už nejaký čas v Holandsku. Vo februári bol na dva týždne doma. Keďže nemohol byť na Vianoce s nami a my s ním, rozhodli sme sa preto si Vianoce zopakovať.  Ja viem, znie to bláznivo oslavovať Vianoce vo februári, ale čo už. Nespravíme s tým nič, že bol ďaleko a nemohli sme byť spolu. My sme za každú srandu, tak sme to skúsili teraz takto prvý krát. Keď sme  nemohli byť spolu na Vianoce, tak sme si to vynahradili teraz. Tento  rok vyšiel Valentín na piatok. Otec s bratmi sa dohodli, že prídu v piatok poobede, keď môj brat Michal aj s priateľkou Evkou prídu z roboty a spoločne si  posedíme a urobíme si pekný štedrý večer.

Mali sme Vianoce so všetkým, čo k ním patrí. Stromček otec ozdoboval večer predtým. Keby niekto k nám  teraz prišiel na návštevu alebo pozrel okna do obývačky a videl znovu postavený ozdobený vianočný stromček, pomyslel by si, že nám, mierne povedané, straší vo veží.  Ale čo, veď som počul, že niektorí ľudia aj tak robia, že stromček ani neodkladajú a majú ho v izbe pripravený na ďalšie Vianoce. Zdá sa mi to divné ale nevadí, ľudia sme rôzni.

Doobeda otec varil kapustnicu, robil šalát a vyprážal kapra a rezne. Ako vždy som sa ho opýtal, či mi môžem pomôcť. Povedal, že moju pomoc nepotrebuje. Ja som trávil, deň ako vždy vo svojej izbe, pri telke a počítači. Po obede som si ľahol, oddychoval a pozeral telku. Asi okolo pol tretej mi otec nachystal veci, aby som sa prezliekol. Potom sa prezliekol on a išiel do Revúcej pre bratov, Evku a deti. Musel ísť na dvakrát. Najprv doviezol Maťa a deti neskôr Michala s Evkou. Po ich  príchode ku nám sme sa všetci presunuli od obývačky. Neskôr otec priniesol z kuchyne jedlo a všetko ostatné a Štedrý večer sa mohol začať. Otec nás všetkých spoločne privítal pri sviatočnom stole a aj teraz predniesol tradičný vianočný vinš. Potom sme si všetci pripili a začali sme večerať. Ani teraz na úvod nechýbali oblátky s medom a cesnakom.

Po večeri sme všetci sedeli v obývačke a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Keďže k Vianociam neodmysliteľne patria darčeky, nechýbali ani teraz. Obdarovaný bol tentoraz  len Maťo. Po večeri mu darčeky odovzdal otec. Neskôr sa k nám pripojila otcova priateľka Majka so svojou mamkou. Tiež mu doniesli nejaký darčeky. Spoločne sme strávili ešte nejaký čas rozprávaním, pozeraním televízie a tak ďalej. Po pár hodinách otec všetkých opäť na dvakrát odviezol domov.  Teta Majka s mamkou zatiaľ boli u nás. Keď sa otec vrátil, ešte chvíľku  sme sa spolu bavili. Po chvíli odišli domov aj oni. Na záver článku môžem povedať, že sme prežili krásny, netradičný štedrý večer. Som rád, že sa to takto zorganizovalo.  Čo už, keď sme nemohli byť spolu  v decembri.  Ktovie, ako to bude teraz, či budeme spolu v decembri, alebo keď zase o rok príde.  Ktovie, možno zavedieme novú rodinnú tradíciu.  To, vážení priatelia, bolo o mojich  netradičných Vianociach všetko.  Dúfam, že sa vám môj nový článok páčil, ak nie, pokúsim sa Vám nejakým novým článkom zaujať nabudúce. Do písania a čítania nabudúce, priatelia. 

Tomi Hudák.  

Ľudze mojo, mílí priatelia a obzvlášť priatelia dobroho a kvalitnoho humoru, vážení čitatelia časopisu Klubčík,

ta som tu zaš medži Vami, s daľším článkom. Ale nie, teraz vážne, môj nový článok bude na humorno-ľudovo hudobnú nôtu. Ľudového rozprávača Jána Pisančina, alebo ak chcete Andera z Košíc, Vám asi predstavovať nemusím. Asi každý z vás pozná a má ho rovnako rád, ako ja. Ako už  sám názov napovedá, práve Ander s programom Podzme še šmiac v Revúcej bude hlavnou postavou tohto článku. Poznám a počúvam ho od detstva. Ako malý chlapec som pri počúvaní jeho vtipov na kazetách trávil celé hodiny. Mám ho napočúvaného od A do Z.

Ako malý chlapec som jeho vtipy sypal, ako sa vraví, ako z rukáva. Nešlo ma v rozprávaní zastaviť. Dnes si z toho množstva jeho vtipov pamätám len veľmi málo. Asi starnem, ha ha. Každého to čaká, čas nezastavíme. Ale dosť na bolo reči na úvod, poďme späť k Anderovi a jeho vystúpeniu. Prajem Vám príjemné čítanie.

Ešte niekedy v januári po Vianociach, Som sa na nete dozvedel, že vo februári bude v Revúcej vystupovať Ander. Pár dni na to som o tom povedal otcovi. Môj brat Michal nám zaistil lístky. Na Andera som išiel spolu s otcom a jeho priateľkou Majkou.  Ako vždy som sa tešil, o to viac, že som ho u nás v Revúcej videl po dlhej dobe. Anderovo vystúpenie sa konalo dňa 16.2.2020 o 16:00 v dome kultúry v Revúcej. Spolu s Anderom vystúpila a o dobrú zábavu sa nám postarala cimbalová hudba Primáš z Giraltoviec.

Po niekoľkých minútach za búrlivého potlesku divákov prišiel na scénu Ander. Rozprával vtipy z detstva, zo školy, z vojny a samozrejme nezabudol na svoju ženu Eržu, či kamaráta Piťa. Rozpával vtipy staré aj nové. Anderovo rozprávanie sa striedalo s vystúpením spomínanej cimbalovky. Musím povedať, že nielen pri vystúpení Andera som si prišiel na svoje a skvele som sa zabavil.

Kejže mám rád  aj ľudovú hudbu, páčilo sa mi aj vystúpenie Primáša. Spievali slovenské aj rusnácke piesne. Na konci vystúpenia prišiel na scénu opäť Ander  a spolu s cimbalovou hudbou Primáš sa divákom poklonili a rozlúčili sa. Potom ešte diváci obdarovali Andera kvetmi a následne Ander scénu opustil.

Celý program trval niečo cez dve hodiny. Po vystúpení bolo možné zakúpiť si cédečka Andera aj Primáša. Ja doma mám nejaké Anderove kazety a jedno cédečko a kapela Primáš ma v repertoári aj rusnácke pesničky a po rusnácky ja neviem. Tak som si nič nekúpil.

Keď sa chcem zasmiať alebo si zaspievať, viem si to aj na Youtube nájsť.  Čo dodať na záver? Ander je jednoducho Ander. Čo mám k nemu viac povedať? Myslím že netreba nič dodávať. Je to skvelý bavič a rozprávač.

Je obdivuhodné, že aj rok pred 80-tkou je plný elánu a humoru, čo potvrdil aj v Revúcej. Opäť nesklamal. Bol, ako vždy, vynikajúci. Chrlil vtip za vtipom. Skvelo som sa bavil. Prajem mu, nech mu to vydrží čo najdlhšie a nech nás baví aj naďalej. Taktiež vynikajúca bola aj cimbalovka, ktorá ho sprevádzala. Som rád, že som ho mohol opäť po nejakom čase vidieť a pobaviť sa na jeho vtipoch. Cestou domov sme všetci skonštatovali,  že do Anderovho programu „Všetko, čo má  Ander rád“, ktorý vysiela TV Joj by sa viac hodila kapela Primáš, ako Kandráčovci. Nechcem byť kritický, ale oni sa mi vôbec nepáčia. Prepáčte, je to len môj názor. Ale ako sa vraví: Sto ľudí, sto chutí, no nie? Nuž, priatelia, ak sa vám môj článok páčil som rád, ak nie, posnažím sa nabudúce. A už teraz Vám môžem povedať, že v budúcom článku sa spolu opäť zasmejeme. Ale neprezradím, o čo pôjde, budem Vás držať v napätí. Do čítania a písania nabudúce priatelia. A veľa sa smejte, lebo ako Ander hovorí: „Treba trápiť bránicu a nie žlčník“. 

Tomi  Hudák

Milí priatelia, vážení čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík, po dlhšom čase  sa hlásim o slovo so svojím ďalším článkom.  Moje najnovšie dielo bude o hudbe a o snoch. Už neviem, kde som počul alebo čítal motto:

"Snívať je krásne, snívať sa má, snívať sa smie, snívať sa dokonca musí.“

Musím vám povedať, že toto motto ma veľmi  zaujalo. Všetci určite radi snívame. Sny máme rôzne. Snívame o šťastí, o láske, niektorí o peknom dome, aute a tak ďalej. Niektorým z nás stačí k šťastiu napríklad stretnutie so svojím obľúbeným spevákom, speváčkou, alebo kapelou. Alebo snívame o koncerte obľúbenej zahraničnej kapely. Ja sám mám takých snov niekoľko. Niektoré sny sa nám už splnili, na splnenie tých ďalších snov ešte  len všetci čakáme. To je aj môj prípad. Niektoré sny sa mi už splnili, na splnenie niektorých  svojich snov ešte len čakám. Dúfam že sa splnia. Treba veriť, preto tomu verím. Niektoré sny, ako napríklad stretnutie s legendou českej Country hudby Michalom Tučným, sa mi už žiaľ nesplnia. Jedine „Tam u nebeských bran..“, ako sa spieva v jednej z jeho piesní. Ale dovtedy uplynie ešte veľa času, takže nebudem predbiehať a budem si život užívať na plný plyn, čo to dá.

O jeden zo svojich už splnených snov sa práve teraz s vami rád podelím. Tak vám prajem príjemné, nikým a ničím nerušené čítanie.  Už dávno mám rád americkú  hardrockovú kapelu GUNS N ROSES, hlavne speváka Axla Rosea a gitaristu Slasha. Práve druhého menovaného sa tento článok bude týkať. Na Slashovi, pre ktorého sú charakteristické znaky jeho gitara Gibson Les Paul, čierny cylinder, slnečné okuliare, krásne čierne kučeravé vlasy a donedávna ešte aj cigareta v ústach alebo fľaša Jacka Danielsa v ruke, obdivujem jeho gitarové umenie a špeciálne sóla v rockových baladách Dont cry, November rain, Patience, alebo coververziu Boba Dylana Knockin on heavens door. Kedykoľvek spomínané skladby počúvam, zavriem  oči a nechávam nimi unášať. Mojou najväčšou srdcovkou je ale melódia z filmu Krstný otec, ktorú Slash hráva, či už na koncertoch kapely GUNS N ROSES alebo kedysi s kapelou VELVET REVOLVER, alebo teraz s kapelou MYLES KENNEDY& THE CONSPIRATORS.

Nerád to priznávam, keďže som chlap, ale neraz som si pre tejto skladbe poplakal. Čo už, aj my rockeri sme citlivé duše a nemôžeme za svoje emócie. Už od dávna som mal sen vidieť GUNS N ROSES alebo Slasha sólovo naživo. Ako GUNS N ROSES, tak Slash už na Slovensku vystupovali, nikdy nie však v mojej  blízkosti. Veľmi som o tom sníval vidieť ich, ale zdalo sa mi to nemožné. Ale ako sa vraví, nič nie je nemožné. Vtedy, keď som o tom sníval, som ani netušil, že sa mi môj veľký sen raz, aspoň čiastočne splní. Teda, že uvidím aspoň Slasha. GUNS N ROSES hrali na Slovensku  v roku 2012, na festivale Topfest. Koncertu GUNS N ROSES som sa vtedy nezúčastnil, ale keďže ako sa hovorí, ešte nie je všetkým dňom koniec, verím, že sa mi splní aj tento sen, že uvidím naživo nielen Slasha, ale aj rebela Axla.  

Dňa 08. 11. 2018 som ako vždy surfoval po nete. Okrem iných stránok som zablúdil na stránku www.rocker.sk. Okrem iných informácií som zachytil aj informáciu o tom, že Slash, Myles a spol. budú vystupovať v lete na Topfeste na Zelenej vode. Keď som si to prečítal, hovorím si: „Škoda, že to neuvidím.“ Vtedy som ešte ani len netušil, čo sa chystá a že sa môj sen stane naozaj skutočnosťou. Dňa 7. marca, zhodou okolností na moje meniny, prišiel k mám môj brat Michal s priateľkou Evkou. Prišli mi zagratulovať. Keď mi zagratulovali a spoločne sme si všetci  pripili, otec priniesol pohostenie. Mali sme chlebíčky, koláčiky a myslím že aj tortu, to už si nepamätám. Ale to nevadí, na tom nezáleží.  A práve vtedy to prišlo. Keď som si išiel zobrať chlebíček  a zakusol som sa do neho, Michal zahlásil: „V lete ideme na Slasha!!!“ Skoro mi zabehlo. Myslel som, že žartuje. V duchu som si vravel, že je to dobrý žart. Ešte raz mi to musel zopakovať, aby som tomu uveril. Keď som sa spamätal z toho šoku, začali sme sa o tom baviť. Veľmi som sa na to tešil. Slash a Myles Kennnedy s kapelou boli druhí zo zahraničných hviezd, ktoré som mal možnosť vidieť. A verím, že neboli poslední zo zahraničia. Prvou zahraničnou kapelou, ktorú som videl naživo v košickej Steel aréne bol legendárny NAZARETH, keď boli na turné s DESMODOM v roku 2009. Bol som na ňom s druhým bratom Matúšom.

Ale to bolo len tak na okraj, poďme späť k Slashovi a jeho koncertu. Koncert sa konal v piatok 28. júna 2019 o 22:00. Slash vystúpil s kapelou v zložení: Myles  Kennedy, známy z Alter Bridge a THE CONSPIRATORS: Todd Kerns - basgitara, Brent Fitz - bicie a Cory Churko - gitara, ktorý nahradil Franka Sidorisa. Sedel som pred pódiom pri zábranách alebo ako sa to volá, takže som dobre počul aj videl. Slash na Slovensku predstavil svoj štvrtý štúdiový album Living the dream. Na koncerte odzneli aj piesne z jeho predchádzajúcich sólových albumov.  Svoju dvojhodinovú  šou začal piesňou The call of the wild.

Ako veľký a dlhoročný fanúšik  GUNS N ROSES  som sa tešil, že si zaspievam hity ako Welcome to the jungle, Dont cry, Paradise city, alebo Sweet child o mine, alebo že si vypočujem melódiu zo spomínaného filmu Krstný otec, ktorý je aj mojím obľúbeným filmom. Z repertoáru GUNS N ROSES bohužiaľ odznela iba pieseň Nightrain z ich debutového albumu Appetite for Destruction. Trochu ma to sklamalo, lebo som sa na to tešil, ale aj napriek tomu som si koncert neskutočne užil a celkom slušne dostal zabrať aj môj hlas.

Verím, že si tieto ich piesne budem mať možnosť ešte niekedy vypočuť, či už v podaní GUNS N ROSES, čím by sa mi splnil ďalší môj rockový sen, alebo v podaní Slasha, Mylesa ich kapely. Musím uznať, že napriek tomu aký búrlivý život Slash kedysi viedol, na Topfeste na pódiu počas dvoch hodín bol v dobrej forme a podal bravúrny výkon. Uchvátili ma najmä jeho famózne, niekoľkominútové gitarové sóla. Skrátka, bol to ten starý dobrý Slash. Ako povedia naši bratia Česi: „ řádil jak za mlada.“ Ako preberal prstami po hmatníku, ja som pozeral s otvorenými ústami. Bol ako stroj. Pri jednej z piesni, už neviem, ktorá to bola, som kývol na Mylesa a predstavte si, odkýval mi spať. Ako som povedal, koncert som si užil naplno.

Svoje vystúpenie Slash ukončil aspoň pre mňa obľúbenou rockovou baladou Anastasia, pri ktorej počúvaní máte miestami dojem, akoby ste počúvali Mozarta, Vivaldiho, Beethovena alebo Bacha. Po koncerte mi Evka chcela  urobiť radosť a išla sa opýtať usporiadateľov, či by bolo možné, sa so Slashom stretnúť a odfotiť sa. Žiaľ, nepodarilo sa. Bolo nám povedané, že možno by sa to aj dalo, ale potom by aj ostatní fanúšikovia chceli. Nevadí, stáva sa. Aj snaha sa cení. Viem, že to myslela dobre a za to jej ďakujem.

Odporúčanie na záver

Nevzdávajte sa svojich snov, snívať sa oplatí. Sny sa občas plnia a stojí za to snívať. Touto cestou by som sa chcel Michalovi a Evke poďakovať. Splnili mi jeden z mojich snov a za to im budem do smrti vďačný. Dúfam, že nie posledný.

P.S: O celkovom dianí na Topfeste vám napíšem nabudúce. Dovidenia a dopísania nabudúce, priatelia.

Setlist koncertu: The Call Of The Wild, Halo, Standing In The Sun, Apocalyptic Love, Back From Cali, My Antidote, Serve You Right, Boulevard Of Broken Hearts, Shadow Life, We're All Gonna Die, Doctor Alibi, The One You Loved Is Gone, Wicked Stone, Mind Your Manners, Driving Rain, By The Sword, Nightrain, Starlight, You're A Lie, World On Fire, Avalon, Anastasia

 Tomi Rocker Hudák.

Milí priatelia, vážení čitatelia nášho časopisu Klubčík,

po dlhom čase sa Vám hlásim o slovo s ďalším článkom. Môj najnovší príspevok bude na hudobno – filmovú tému, na svoje si prídu milovníci životopisných filmov, dobrej rockovej muziky, ale hlavne skupiny QUEEN a jej nesmrteľného, jedinečného, nezabudnuteľného a nenahraditeľného lídra Freddieho Mercuryho. Tak vám prajem príjemné čítanie.

Teraz, keď začínam písať tento článok, hraje mi k tomu dokonca CD najväčších hitov QUEEN. Pieseň Bohemian Rhapsody je jeden z ich nesmrteľných a nezabudnuteľných hitov, ktorý snáď nemusím nikomu predstavovať. Priznám sa Vám dobrovoľne a bez mučenia, že neviem, kedy som ju počul prvý krát, bolo to ešte v detstve. To som vtedy počúval kadečo, rocker sa zo mňa stal neskôr, ale to už viete. Dovtedy som vôbec netušil, čo je to rock a že mu jedného dňa úplne prepadnem. Nuž stalo sa a som tomu rád, tá muzika ma v sebe veľké množstvo energie, ktorá je k životu potrebná. Niekomu energiu dodá iný žáner, mne ju dáva rock. Veď, každý máme svoj obľúbený žáner, každému sa niečo iné páči. Vraví sa: Sto ľudí, sto chutí.

Keď som spomínanú pieseň počul prvý krát, ešte som ani netušil, že kapela QUEEN je rocková kapela a že sa stane jednou z mojich najobľúbenejších zahraničných kapiel. Je ňou stále, aj keď už Freddie Mercury nie je medzi nami. Od jeho náhleho, predčasného a pre jeho fanúšikov nečakaného odchodu uplynulo 24. novembra 2018 dlhých 27 rokov. Možno aj to bol dôvod, prečo vznikol film, o ktorom teraz píšem tento článok. Pieseň Bohemian Rhapsody sa okamžite stala jednou z mojich najobľúbenejších piesní QUEENU. Je pre mňa (ale určite nielen pre mňa) zaujímavá nielen Freddieho famóznym speváckym prejavom, ale aj striedaním pasáží. Z pomalej, pri počúvaní ktorej máte pocit, že ste sa ocitli na opernom predstavení, na rýchlu pasáž, vedúcu opäť k pomalému záveru. Kedykoľvek tú skvostnú pieseň počúvam, mám na tele zimomriavky. Je to neopísateľné počúvať túto pieseň.

Práve názov tejto piesne poslúžil ako názov pre spomínaný film. Film Bohemian Rhapsody mal svetovú premiéru 24. októbra, lokálna premiéra bola 1. novembra. V kinách sa film Bohemian Rhapsody začal premietať 2. novembra. Keď som sa jedného dňa dozvedel, že sa film dostane do slovenských kín, samozrejme ma to ako veľkého fanúšika kapely QUEEN veľmi potešilo. Menej potešujúci bol pre mňa už však fakt, že film bude s titulkami. Neviem ako vy, ale ja osobne filmy s titulkami nemám rád. Idú niekedy tak rýchlo, že nestíham čítať. Našťastie tých titulkov nebolo v tomto filme veľa. Naopak viac priestoru a hlavnú rolu vo filme mala hudba. Vo filme sa odohrávali aj zábery z koncertov, či z nahrávania v rôznych štúdiách. Chcel som počkať, kedy bude v televízií so slovenským, poprípade s českým dabingom. Keďže ale vo mne hlodala zvedavosť a od ľudí z môjho okolia som počúval na tento film samé kladné ohlasy, rozhodol som sa nakoniec, že na film predsa len pôjdem. Veď ktovie, kedy ho dajú do televízie. Možno o rok a dovtedy sa mi naozaj čakať nechce.

Ešte na sviatok všetkých svätých, keď bol u nás môj brat Michal so strýkom z Košíc, som bol rozhodnutý na tento film neísť. Svoje rozhodnutie som zmenil na druhý deň v piatok. Hneď som zavolal Michalovi, že v sobotu by išli. Potom som si písal aj s druhým bratom Matúšom a aj jemu som spomenul, že ideme, lebo tiež sme sa o tom bavili a posielal mi rôzne videá a informácie k filmu. Povedal som mu, že sa teším a že budem mať aspoň o čom napísať ;). Zasmial sa a povedal: No vidíš, budeš mať prácičku. Vravím: To je inšpirácia ako lusk.. Povedal som mu, že sa idem pustiť do písania, odpovedal: No tak vidíš, ešteže si šiel. Vravím: Áno, aj ja som rád a neľutujem to.

Film sa u nás v Revúcej premietal 2. a 3. novembra. Ďalšie premietanie bolo potom až 21. novembra. S Michalom sme sa dohodli, že príde po mňa večer do Lubeníka a pôjdeme do kina. Nakoniec sa ale všetko vyvinulo inak a do Revúcej ma odviezol otec. Asi o 18:00 sme sa začali chystať a o hodinu neskôr sme vyrazili do Revúcej. V Revúcej pred kinom na nás už čakal Michal. Hneď ako sme prišli ku kinu, odovzdal som Michalovi preukaz ŤZP a on šiel kúpiť lístky. Michalov stál 5 eur, môj len 4 eurá. Keď sa vrátil, išli sme bočným vchodom dnu a usadili sme sa na svoje miesta. Film začal s malým oneskorením. Kým sa zhromažďovali ľudia, ešte sme sa s Michalom rozprávali. Po chvíli sa zhasli svetlá a začali sa upútavky na filmy čo pôjdu v kinách. Boli asi iba dve, už neviem, ale to je jedno.

O čom vlastne film Bohemian Rhapsody je?
"Film Bohemian Rhapsody je oslavou rockovej skupiny QUEEN, jej hudby a predovšetkým Freddieho Mercuryho, ktorý svojou tvorbou aj životom vzdoroval všetkým stereotypom, vďaka čomu sa stal jedným z najvýraznejších umelcov svojej doby. Film mapuje raketový vzostup nekonvenčnej skupiny prostredníctvom ich revolučného zvuku a ikonických skladieb ako napr. We Will Rock You, We Are the Champions alebo práve Bohemian Rhapsody. Ich príbeh začína bleskovým štartom, pokračuje neriadenou životnou špirálou a vrcholí nezabudnuteľným, strhujúcim vystúpením na koncerte Live Aid v roku 1985. Na jeho pódiu QUEEN v čele s charizmatickým Freddiem predviedli jednu z najväčších show v histórii rocku. Ich hudba bola a stále je obrovskou inšpiráciou pre celý svet. Brian May, gitarista skupiny QUEEN, s filmármi úzko spolupracoval a ich prácu hodnotí slovami: "Film Bohemian Rhapsody rozpráva o rodinách a vzťahoch, o túžbach, o smútku a sklamaniach, ale hlavne o víťazstvách a naplnených snoch. A to spôsobom, ktorý sa dotkne každého. Nebola to ľahká cesta - ale všetky najdôležitejšie cesty sú takéto! Rami, Lucy a štáb dali dohromady monumentálnu show - oveľa lepšiu ako je originál!"

Možem Vám povedať, že film sa mi veľmi páčil a som rád, že som sa ho zúčastnil a touto cestou by som svojmu bratovi Michalovi vyslovil jedno veľké ĎAKUJEM. Film bol popretkávaný vtipnými situáciami, ale aj silnými momentmi ako napríklad, keď sa rozhádaná kapela opäť spojila kvôli charitatívnemu koncertu, ktorý strhol celý dav ľudí. Alebo keď kapele Freddie oznámil, že je chorý a oni ho podržali až do posledných dní jeho života, rovnako ako aj jeho životná patnerka Mary Austinová, ktorú si chcel dokonca vziať, ale nakoniec ostali dobrými priateľmi. Kvôli Freddieho orientácii. Predstaviteľ Freddieho, americký herec egyptského pôvodu Rami Malek, podal veľmi dobrý a presvedčivý herecký výkon. Verím a dúfam, že ho zaň niekto aj ocení. Zaslúži si to.

Po filme sme si s Michalom zašli ešte na pivo, potom zavolal otca, ten prišiel po mňa, preložil ma do auta a odišli sme domov. Doma som si  už len ľahol, dal sa do pyžama, pozrel som si telku a neskôr unavený a plný dojmov z filmu zaspal. Na druhý deň som sa o svoje dojmy z filmu delil so svojou rodinou a priateľmi na nete. Pre mňa, ako pre fanúšika, to bol naozaj neskutočný zážitok. Nikdy na to nezabudnem. Nuž priatelia moji, toto bol príbeh kapely QUEEN a filmu Bohemian Rhapsody. Ak sa Vám to páčilo som rád. Do písania nabudúce priatelia :)  

Hrajú: Rami Malek, Joseph Mazzello, Gwilym Lee, Ben Hardy, Allen Leech  •  Réžia: Bryan Singer, Dexter Fletcher  •  Scenár: Peter Morgan, Stephen J. Rivele, Christopher Wilkinson, Anthony McCarten

Zdroj: http://www.kino.msksrevuca.sk 

Tomi "Freddie Mercury" Hudák