Martina Holentová

Maťka Holentová je redaktorkou časopisu Klubčík vďaka Nadácii pre deti Slovenska už tretí rok. Žije s rodičmi a bratom v košickej mestskej časti Nad Jazerom. Je však odhodlaná uchopiť svoj život do svojich rúk a intenzívne pracuje na svojom osamostatnení. Pomáha jej v tom osobná asistencia.

"Odborníci" ju v detstve odpisovali a chceli ju umiestniť do špeciálnej školy. Spolu s mamkou sa však nevzdali a bojovali. Dnes je už Martinka bakalárkou a pokračuje v štúdiu na univerzite.

V prvej časti mojej trilógie som sa pozdieľala o tom, ako to so mnou bolo, keď som sa narodila a aké som mala detstvo. Tiež o tom, ako to bolo s materskou a základnou školou.

Po základnej škole som išla na dvojročnú nadstavbu na obchodnú školu, kde sme boli piati, z toho len jedno dievča - ja. Cítila som sa preto medzi chlapcami ako kráľovná. Chlapci sa ku mne správali veľmi pekne a boli milí. Chcela som im občas pomáhať s účtovníctvom, lebo som tomu rozumela, ale učiteľky mi kázali mať akési tajomné embargo. :)

Bola som s chlapcami dva roky a tie ubehli neskutočne rýchlo. Veľmi rada na to spomínam, lebo som s nimi nemala žiaden konflikt, mali sme sa radi a vychádzali sme spolu veľmi dobre. Žiaľ, jeden z nás piatich už tu medzi nami nie je. Po ťažkej chorobe nás opustil. Mám na neho len dobré spomienky, bola s ním sranda a rozumeli sme si.

Nuž, to čo bolo dobré, veľmi rýchlo ubehlo. Po dvoch rokoch štúdia som mala absolventské skúšky z ekonomiky, účtovníctva a administratívy. Ja som si ako otázku vytiahla tému životopis a skúšky dopadli celkom dobre. Nikto z nás neprepadol.

Keď som skončila túto školu, bola som jeden rok doma, ale aj napriek tomu som sa nenudila. Chodila som na kurz angličtiny v utorky a štvrtky od 16tej do 19tej, za ktorý som zaplatila dosť veľa. Chodila som totiž na súkromnú jazykovú školu na Akadémii vzdelávania. Urobila som skúšky z angličtiny a preradili ma do štvrtého ročníka.

Po dvoch rokoch na obchodnej škole a po jazykovej škole som si túžila urobiť maturitu. Chcela som ísť pôvodne na strednú školu sociálnej práce, ale už z pohovoru, ktorý som absolvovala, som nemala dobrý pocit. Tak som hľadala niečo iné a blízko môjho bydliska bola obchodná akadémia, kde ma však nechceli prijať. Musím povedať, že som to pomaly chcela vzdať a zmierovala som sa s tým, že ostanem bez maturity. Nakoniec však moja mamka uvidela inzerát, že príjmu nových absolventov na Strednú obchodnú školu a tak som sa tam išla pozrieť a informovať, či by ma tam neprijali. Na moje prekvapenie ma na túto školu prijali bez akýchkoľvek väčších problémov. Riaditeľka bola veľmi ústretová. Síce som túto školu veľmi nemala rada, pretože som sa chcela zamerať skôr na sociálnu oblasť, ale keď som chcela mať maturitu, musela som sa tomu prispôsobiť a absolvovať ju. Postupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Samozrejme, vtedy keď som nastúpila na tú školu som sa bála, ako budú ku mne spolužiaci pristupovať a ako ma prijmú, ale moje obavy sa rýchlo pominuli, lebo som zistila, že spolužiaci sú milí, láskaví, bezprostrední a bezproblémovo so mnou komunikujú. Boli sme rozdelení na dva odbory. Ja som študovala odbor bankovníctvo a druhá polovica mala odbor podnikanie. Bolo nás spolu asi dvadsať. Pred tým, ako som nastúpila, som musela absolvovať jedno špeciálne vyšetrenie v špeciálnej pedagogickej poradni, či vôbec môžem nastúpiť do tejto súkromnej školy. Absolvovala som aj psychologické testy. Táto špeciálna pedagogická poradňa sa nachádza v centre mesta na Bocatiovej ulici. Tam zistili, že z mojej strany neexistuje žiaden problém a že do tejto školy môžem nastúpiť. Ešte pred tým si z tejto poradne boli overiť podmienky v triede. Zisťovali, či nebudem potrebovať nejaké špeciálne pomôcky. V  škole bolo veľa schodov, ale vďaka mojej kompenzačnej pomôcke - schodolezu, ktorú som na tento účel dostala, sa to dalo zvládnuť. Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny som nahlásila, že budem navštevovať danú školu a na základe toho mi schválili túto potrebnú pomôcku. V druhom ročníku som vážnejšie ochorela, trápili ma hlasivky a tak sa vyskytol prvý problém a neistota, či vôbec zmaturujem. Potom, približne na konci druhého ročníka, vznikol ďalší problém, pretože sa naša škola presťahovala do inej budovy, v blízkosti mestského parku, a opäť padali otázky, či dokončím túto školu spoločne s mojimi spolužiakmi. Tento problém bol veľký, konkrétne ním bolo 70 schodov, keďže naša trieda bola na druhom poschodí. Na prvom poschodí boli geodeti a na druhom sme boli my. Pani riaditeľka však v tomto vyšla mne, aj mojim rodičom v ústrety a chodila som do školy len dvakrát do týždňa, teda sa môj učebný plán zmenil na individuálny. Dostávala som domáce úlohy, ktoré som si mala vypracovávať. Bolo mi ľúto, že to tak musí byť a že svojich spolužiakov vidím pomenej. Bolo mi za nimi smutno, lebo aj keď boli dosť „živí“, voči mne sa správali vždy slušne a boli voči mne ústretoví a cítila som sa s nimi super.  Aj vďaka tomu, že som sa vzdelávala doma a chodila do školy len dvakrát do týždňa, som to zvládla a dostala som sa do maturitného ročníka. Nakoniec sa to podarilo a zmaturovala som so svojimi spolužiakmi aj napriek zdravotným problémom a rôznym komplikáciám, ktoré sa počas môjho štúdia na tejto škole vyskytli. Veľmi som si užila aj svoju stužkovú. Je to dodnes pre mňa silný zážitok, keď si na to spomeniem. Naša stužková bola proste super. Počas písania tohto článku mi napadlo, že by som zorganizovala stretnutie po desiatich rokoch. Stanovila som si za cieľ nájsť svojich spolužiakov, ale ešte netuším, či a ako sa mi to podarí. O chlapcoch neviem nič, ale viem o jednej spolužiačke, že sa vydala a je šťastná. Skúsim sa s ňou spojiť a snáď sa nám podarí zorganizovať stretávku, tak nám pri tom držte palce. :)

Na konci tejto časti sa ešte chcem poďakovať pani riaditeľke, mojej triednej, že bola voči mne veľmi zhovievavá a trpezlivá, hlavne pri účtovníctve, ktoré nás učila. A predovšetkým sa chcem poďakovať svojim spolužiakom, ktorí boli ku mne ústretoví a pomáhali mi vždy, keď som potrebovala pomoc. Hlavne vtedy, keď som mnou moje osobné asistentky nemohli ísť do školy. Ešte sa chcem poďakovať v neposlednom rade mojim rodičom, že aj napriek tomu, že sa škola presťahovala ďalej od môjho bydliska, mi umožnili doštudovať spoločne s mojimi spolužiakmi. Boli to tí najlepší spolužiaci a dodnes na nich spomínam. Žiaľ, musím priznať, že boli lepšími spolužiakmi ako tí, ktorých som mala na základnej škole. Na základnej škole som mala všetkých spolužiakov so zdravotným postihnutím, no napriek tomu sa ku mne nesprávali natoľko rovnocenne, ako „zdraví“ spolužiaci na strednej. Pokiaľ by mal niekto strach byť integrovaný medzi zdravých spolužiakov, nemal by sa báť a mal by sa informovať o podmienkach škôl v jeho okolí. Netreba sa vzdávať svojich snov, túžob a výziev do budúcností. Odmalička som snívala, že raz budem medzi zdravými spolužiakmi. Možno som si to vymodlila, možno to bola náhoda alebo zhoda okolností, ale snaha mňa a mojich rodičov sa vyplatila. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť a možnosť byť zaradená do normálneho vyučovacieho procesu.

 

Koniec 2.časti..POKRAČOVANIE NABUDÚCE ;)


Milí čitatelia Klubčíka,

už dávnejšie som trocha písala o svojom živote, ale keďže vás môj život veľmi zaujal, tak som sa rozhodla napísať o ňom podrobnejšie ako v minulom príspevku. Možno sa budem trocha opakovať, no dúfam, že mi to odpustíte.

Ešte pred mojím narodením sa narodil môj brat. Volá sa Peťo, po mojom dedovi. Keď mamka zistila, že je so mnou tehotná, s ocom netušili, že u nich nastane životný zlom, a to v podobe mňa. Narodila som sa predčasne v jedno krásne letné ráno na prázdninách u mojej babičky, ktorá bývala blízko Humenného, odkiaľ pochádzajú moje sesternice a moji bratranci. Táto dedinka sa volá Nižná Jablonka. Vtedy tam boli moji rodičia s bratom na návšteve. Žiaľ, túto návštevu si moja mamka veľmi neužila, lebo už na druhý deň som sa narodila predčasne a nečakane, v nedeľný slnečný deň.

Keď som sa narodila, vtedy ešte rodičia ani netušili, že budem mať ťažké zdravotné postihnutie. Mysleli si, že budem rovnako zdravá, ako môj starší brat Peťo. To, že tomu tak nebolo, zistili približne, keď som mala osem mesiacov. Začalo sa to nepatrnými, malými záchvatmi. V dôsledku toho, že sa tieto záchvaty opakovali, išla mamka so mnou do nemocnice. Z vyšetrení zistili, že mám epileptické záchvaty. Mamka si myslela, že stanovením diagnózy sa to skončilo, ale neskôr sa zistilo, že to ešte nie je koniec. Zistili, že mám oneskorený vývin, a tak začalo úsilie mojich rodičov.  Mamka so mnou začala čo najskôr cvičiť špeciálne reflexné cvičenie, ktoré stimulovalo nervový systém. Mamka si zo začiatku myslela, že toto cvičenie bude len dočasnou záležitosťou a že čoskoro sa všetko skončí. Žiaľ, nebolo tomu tak. Musím ešte podotknúť, že keď mi toto mamka rozprávala, prišlo mi ľúto môjho brata, lebo bol ešte malý a mamka mu venovala menej pozornosti ako mne. Okrem tohto cvičenia mamka so mnou absolvovala liečenie v Čechách. Aj v tomto prípade mi bolo brata ľúto, lebo bol tri mesiace bez mamky, pretože všetku pozornosť mamka venovala mne a tomu, aby sa môj zdravotný stav zlepšil. Potom postupne sa všetko znormalizovalo a dávalo do starých koľají. Čas pokročil a rodičia rozmýšľali, čo so mnou budú robiť, ako pôjdem do školy a ako sa budem učiť. Chodila som do jaslí na Lokomotívu v Košiciach. Tam tiež boli deti s ťažkým zdravotným postihnutím. Mala som tam svoju obľúbenú sestričku, ktorá sa volala Monika. Bola u mňa až taká obľúbená, že keď som prišla domov, mamke som pílila uši, že Monika robí tamto a Monika to robí takto. Možno mamka už trocha začala žiarliť :).

Keďže v jasličkách som nemohla ostať večne, rodičia uvažovali nad tým, čo so mnou bude ďalej. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Košiciach je ústav pre ťažko zdravotne postihnuté deti, kde je aj škôlka, ktorú som začala navštevovať. Zo začiatku ma tam však nechceli prijať, preto tam išla mamka pracovať ako kuchárka. Na základe toho, že tam moja mamka pracovala ako kuchárka, ma nakoniec prijali do tejto škôlky. No v škôlke som to nemala jednoduché, lebo tam bola jedna učiteľka, ktorá si z môjho pohľadu na mňa zasadla. Stále mojej mamke tvrdila, že ja nič nezvládnem, lebo nie som ako ostatné deti, a že patrím do osobitnej školy. Podľa jej slov budem teda nevzdelávateľná. A keď nastal čas na riešenie toho, kam pôjdem do školy, tak tvrdila, že patrím do osobitnej školy aj s mojou kamarátkou Jankou. S touto mojou kamarátkou som chodila nielen do jasličiek, ale aj do tejto škôlky. Musím povedať, že na deň nástupu do osobitnej školy nikdy nezabudnem. Bol to pre mňa veľmi ťažký a traumatizujúci zážitok, lebo som videla Jankinu mamku plakať a kričala: „Neberte mi moju dcéru, nechcem ju tu nechať.“

Čo sa týka mňa, na osobitnú školu ma neprijali, lebo to moja mamka nechcela dopustiť. A ak by to aj pripustila, chcela sa kvôli mne presťahovať do Nižnej Jablonky, ktorá je blízko Humenného, kde bola táto osobitná škola. V Nižnej Jablonke bývala aj moja babka, moji bratranci a sesternice a teta. Ale nakoniec rozhodla, že ma tak ďaleko do osobitnej školy nedá, pretože vtedy v Košiciach osobitná škola nebola. Namiesto nástupu do osobitnej školy som nastúpila na liečenie, ktoré som absolvovala v Čechách.

Na liečení som bola rok a pol a tam som sa aj učila. Učiteľ, ktorý ma učil tvrdil, že som síce veľmi bystré a šikovné dievčatko, ale aj tak patrím do osobitnej školy, nakoľko nedokážem písať. Po tomto liečení som sa vrátila domov a rodičia uvažovali, čo so mnou bude ďalej.

 

Nakoniec som do osobitnej školy nešla, ale keďže v blízkosti nášho bydliska osobitná škola bola, tak mamka mi vybavila súkromné vyučovanie s učiteľkou, ktorá pracovala v tejto osobitnej škole. Táto učiteľka chodila ku mne domov dvakrát do týždňa. Doteraz si pamätám, že chodila v utorky a vo štvrtky. Veľmi dobre sa mi s ňou komunikovalo a jej prístup ku mne bol veľmi ľudský. Pani učiteľka mi raz dala do ruky ceruzku a mala som  obtiahnuť jeden kruh. To, že mi dala do ruky ceruzku, malo istý zámer. Chcela tým zistiť, či budem niekedy písať. Ja som ten kruh obtiahla. Takto zistila, že ja budem vedieť písať a že budem aj vzdelávateľná, to znamená, že vôbec nepatrím do osobitnej školy, ako to predtým všetci, okrem mojej mamky, tvrdili. Dokonca si to myslel aj môj otec. A tak ma učiteľka postupne naučila písať písmenká a dávala mi ich na domácu úlohu písať. Keďže mi ona dávala za úlohu urobiť iba jedno, vždy som si pre ňu pripravila prekvapenie a naučila som sa písať aj ďalšie písmenko. Takže ku koncu školského roka som dostala tri vysvedčenia, a to za to, že som absolvovala prvý, druhý a tretí ročník za jeden školský rok na osobitnej škole. A potom sa už veci rýchlo dali do pohybu. Táto pani učiteľka mi vybavila odborné vyšetrenie u psychologičky, ktoré som úspešne absolvovala. Z výsledkov psychologického vyšetrenia vyplývalo, že ja vôbec do osobitnej školy nepatrím, a že sa budem vedieť normálne efektívne učiť ako všetci ostatní, ale že budem mať jeden problém. No nie závažný. A to taký, že ak niekedy dostanem päťku v škole, budem veľmi emotívne reagovať a budem z toho dosť nešťastná. Záver z vyšetrení teda bol, že patrím na normálnu základnú školu. Tak nakoniec som na tú základnú školu nastúpila, bolo to presne v ústave, kde moja mamka pracovala a kde som chodila do škôlky. Keďže psychologické vyšetrenia boli dobré, mohla som nastúpiť rovno do druhého ročníka, ale zástupkyňa rozhodla, že by bolo lepšie, ak by som nastúpila do prvého ročníka a začala od začiatku. Tak som nastúpila na základnú školu, keď som mala asi deväť rokov, v roku 1990. Tam som mala presne tie isté spolužiačky, ktoré so mnou chodili do škôlky. Lepšie som vychádzala s chlapcami ako s nimi. Nesprávali sa tak, ako som očakávala. Keď som bola staršia a chodila na základnú, stalo sa mi to, že sa mi moje spolužiačky posmievali a mali ma za menejcennú len preto, že som mala z triedy najťažšie postihnutie. To znamená, že som musela na vyučovaní ležať, lebo mi to nariadila ortopédka. Na druhom stupni sa to zlepšilo, ale aj tak som mala k nim chladnejší vzťah, nebolo to také ako predtým. Nevedela som im dôverovať. Je to smutné, že aj v škole pre ťažko zdravotne postihnuté deti sú deti, ktoré šikanujú iné deti pre ich postihnutie. Žiaľ, je to tak. Musím povedať, že som sa niekedy nevedela dočkať, kedy už dokončím základnú školu. A som rada, že to tak rýchlo uplynulo a prišiel ten deň, kedy som ju ukončila. Moje spolužiačky išli na inú strednú školu ako ja.

Na obhajobu musím povedať, že chlapci sa ma viac zastávali ako tie spolužiačky, ktoré som poznala odmalička. Tak som veľmi rada, že sa naše cesty rozišli.

Pokračovanie nabudúce J...

 

 

Maťka Holentová


Keď som bola malá, už som vedela, že  chodiť nebudem, ale aj tak som neprestala dúfať, že raz, keď budem veľká, vydám sa a môj svadobný deň bude taký, že budem mať veľké dlhé šaty so sto metrovou vlečkou. Moji deviati bratranci s mojím bratom na čele mi ju budú držať, či sa im to páči alebo nie. Postupne sa moje sny menili. No jeden sen mám aj teraz a to, že sa chcem osamostatniť od rodičov a ten mi od malička až dodnes pretrváva. Snáď sa mi to raz podarí.

Už od malička som chcela  niečo dokázať. Možno to bolo zapríčinené okolnosťami, ktoré ma k tomu viedli.

Keď som bola malá, už vtedy som mala problém s tým, čo so mnou bude ďalej a ako to so mnou dopadne, pretože o  mojom osude rozhodovala moja pani učiteľka s pani psychologičkou. Len od nich záležalo ako sa môj osud naplní, bez ohľadu na to, aký je môj zdravotný problém. Rozhodnutie nebolo pre mňa  priaznivé,  bola mi odporučená osobitná škola v Humennom. Ale v mojom prípade sa im to nepodarilo, lebo moja mamka poznala moje kvality a predpoklady.  Preto   sa v poslednej chvíli, keď sme už boli na zápise v Humennom, rozhodla, že sa sama postará o moje vzdelanie, a to tak, že som bola zapísaná v  osobitnej škole v Košiciach, v ktorej boli zhodnotené moje schopnosti. Učiteľka v tejto škole si všimla, že ja do osobitnej školy nepatrím. Zároveň som bola vyšetrená školskou psychologičkou, a tým pádom som  mohla nastúpiť  do základnej školy v domove sociálnych služieb a na prekvapenie som mala aj výborný prospech. Bohužiaľ, nie všetci mali také šťastie ako ja. Na ten deň, keď sme boli v Humennom  na zápise, nikdy nezabudnem na plač mamky mojej kamarátky, ktorá tam zostala. Žiaľ, v tomto prípade to malo smutný koniec, na rozdiel odo mňa.

Tento deň u mňa vyvolal veľmi silný negatívny zážitok. Od vtedy, čo sa stalo na tej osobitnej škole v Humennom, som sa rozhodla, že keď budem veľká, síce neviem, akým spôsobom, ale budem pomáhať ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím.  Základnú školu som skončila  úspešne v domove sociálnych služieb medzi rovnako postihnutými ako som bola ja. Je mi však ľúto, že som nemohla chodiť do normálnej ZŠ, že som nebola integrovaná medzi ostatné zdravé deti, lebo už vtedy som túžila chodiť do normálnej školy. Potom však prišiel zlom na strednej škole. Splnila sa mi túžba byť integrovaná medzi zdravých spolužiakov. Žiaci, učitelia aj pani riaditeľka ma prijali veľmi dobre. Bolo to najlepšie rozhodnutie, i napriek tomu, že tento ekonomický  odbor mi až tak nesedel. Avšak škola bola blízko môjho bydliska, a z tohto dôvodu som neriešila, či ma to baví alebo nie. Vtedy som mala jediný cieľ, urobiť si maturitu. A dokonca som pokračovala aj v pomaturitnom vzdelávaní, a to v odbore daňové poradenstvo. Počas tých 4 rokov, čo som bola na strednej, musím s odstupom času pochváliť svojich spolužiakov, že to boli tí najlepší spolužiaci, akých som mohla mať. Rešpektovali mňa, moje rozhodnutia, moje názory a moje postihnutie, nepovyšovali sa, neposmievali sa. Klamala by som, keby som tvrdila, že som od začiatku  nemala strach a obavy z toho, ako sa budú spolužiaci ku mne správať, ako budú so mnou komunikovať, alebo ako ocenia moje schopnosti a názory. No, dopadlo to nad moje očakávania, až výborne.

Na stužkovej slávnosti som sa výborne zabávala. Nikdy na ňu nezabudnem. Bol to najlepší deň v mojom živote. Moja mamka sa v ten deň veľmi rozplakala, dojalo ju, že netušila, že raz príde deň, keď jej dcéra bude maturovať. Keď som bola malá, tak sa nevedelo, ako to so mnou bude a to, že to dosiahnem až k maturite, to nikto netušil.

Ale prišiel deň, keď som sa rozhodla, že to chcem dosiahnuť ešte ďalej. Pôvodne som mala na pláne ísť na vysokú školu na UPJŠ študovať psychológiu. Žiaľ, tento zámer mi nevyšiel, lebo som sa dozvedela, že prijímali len 50 študentov a uchádzačov bolo vyše 500. A to ma odradilo. Potom mi robila asistentku Veronika Dubecká, ktorá vtedy navštevovala teologickú fakultu. Nepriamo ma  presvedčila, že nech to skúsim na ich škole, teda na Teologickej fakulte v Košiciach, konkrétne v odbore Náuka o rodine, že je to dobrý odbor. A tak som sa rozhodla, aj keď som si to predstavovala trochu inak, že si na ňu podám prihlášku a prijali ma. Som rada, že ju navštevujem a  štúdiom si rozširujem obzor, svoj pohľad na život. Momentálne  som tretiačka. Nakoniec som rada, že sa mi podarilo pokračovať v štúdiu, pretože som musela školu na dva roky prerušiť zo zdravotných dôvodov. Verím, že úspešne zoštátnicujem a obhájim svoju bakalársku prácu, a že všetko dobre dopadne. Ale mám v úmysle pokračovať ďalej, teda na magisterské štúdium, no už v odbore Sociálna práca. Dúfam, že aj tento zámer mi vyjde. Bola by som tomu rada.

Myslím si, že študovať na VŠ nie je pre človeka s ŤZP žiadna hračka, ale dá sa to zvládnuť. Nie stále sa mi totiž podarí zosúladiť môj osobný a študijný program s mojimi osobnými asistentkami, ale väčšinou sa to dá.

Čo sa týka budovy školy, naša škola sa snaží debarierizovať priestory, no nájde  sa aj pár  nedostatkov, ako  napríklad to, že v budove sú ťažké protipožiarne  dvere.

Napriek tomu odporúčam, kto sa na to cíti a môže, alebo že mu to zdravotný stav dovolí, študovať na vysokej škole, lebo má to istý svoj rozmer, ktorý toho človeka posunie dopredu, a to dosť podstatne. Zmení postoj k životu, zamestnaniu alebo tráveniu voľného času a tiež sa mu zmenia hodnoty.  Mnohí si možno povedia, na čo mi je vysoká škola, ale ja som rada, že som sa vrátila  po prerušení štúdia  na túto školu a musím povedať, že nikto z mojej rodiny ma na vysokú školu nenútil. Môj brat je síce zdravý, ale on vysokú školu nepovažuje za podstatnú pre jeho život a tvrdí, že to nemá zmysel. Ale o tom, čo má alebo nemá zmysel, vás presviedčať nemienim, lebo nech si vyberiete akúkoľvek životnú cestu, tak želám vám, nech je to pre vás tá správna cesta, ktorá vás urobí šťastnými.

Ale zároveň dúfam, že týmto svojim príbehom inšpirujem mnoho ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli vyjsť zo svojej komfortnej zóny a bojovať o svoje práva a študovať to, čo študovať chcú a zariadiť si tak život tak, ako oni chcú a ako im to zdravotný stav dovoľuje. Dúfam, že ďalšia generácia ľudí so zdravotným postihnutím bude mať ešte lepšie a širšie možnosti ako sme mali my.

Chcem povzbudiť ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli splniť si svoje sny a túžby.

 

 

Martina Holentová


Keď som bola malá, už som vedela, že  chodiť nebudem, ale aj tak som neprestala dúfať, že raz, keď budem veľká, vydám sa a môj svadobný deň bude taký, že budem mať veľké dlhé šaty so sto metrovou vlečkou. Moji deviati bratranci s mojím bratom na čele mi ju budú držať, či sa im to páči alebo nie. Postupne sa moje sny menili. No jeden sen mám aj teraz a to, že sa chcem osamostatniť od rodičov a ten mi od malička až dodnes pretrváva. Snáď sa mi to raz podarí.

Už od malička som chcela  niečo dokázať. Možno to bolo zapríčinené okolnosťami, ktoré ma k tomu viedli.

Keď som bola malá, už vtedy som mala problém s tým, čo so mnou bude ďalej a ako to so mnou dopadne, pretože o  mojom osude rozhodovala moja pani učiteľka s pani psychologičkou. Len od nich záležalo ako sa môj osud naplní, bez ohľadu na to, aký je môj zdravotný problém. Rozhodnutie nebolo pre mňa  priaznivé,  bola mi odporučená osobitná škola v Humennom. Ale v mojom prípade sa im to nepodarilo, lebo moja mamka poznala moje kvality a predpoklady.  Preto   sa v poslednej chvíli, keď sme už boli na zápise v Humennom, rozhodla, že sa sama postará o moje vzdelanie, a to tak, že som bola zapísaná v  osobitnej škole v Košiciach, v ktorej boli zhodnotené moje schopnosti. Učiteľka v tejto škole si všimla, že ja do osobitnej školy nepatrím. Zároveň som bola vyšetrená školskou psychologičkou, a tým pádom som  mohla nastúpiť  do základnej školy v domove sociálnych služieb a na prekvapenie som mala aj výborný prospech. Bohužiaľ, nie všetci mali také šťastie ako ja. Na ten deň, keď sme boli v Humennom  na zápise, nikdy nezabudnem na plač mamky mojej kamarátky, ktorá tam zostala. Žiaľ, v tomto prípade to malo smutný koniec, na rozdiel odo mňa.

Tento deň u mňa vyvolal veľmi silný negatívny zážitok. Od vtedy, čo sa stalo na tej osobitnej škole v Humennom, som sa rozhodla, že keď budem veľká, síce neviem, akým spôsobom, ale budem pomáhať ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím.  Základnú školu som skončila  úspešne v domove sociálnych služieb medzi rovnako postihnutými ako som bola ja. Je mi však ľúto, že som nemohla chodiť do normálnej ZŠ, že som nebola integrovaná medzi ostatné zdravé deti, lebo už vtedy som túžila chodiť do normálnej školy. Potom však prišiel zlom na strednej škole. Splnila sa mi túžba byť integrovaná medzi zdravých spolužiakov. Žiaci, učitelia aj pani riaditeľka ma prijali veľmi dobre. Bolo to najlepšie rozhodnutie, i napriek tomu, že tento ekonomický  odbor mi až tak nesedel. Avšak škola bola blízko môjho bydliska, a z tohto dôvodu som neriešila, či ma to baví alebo nie. Vtedy som mala jediný cieľ, urobiť si maturitu. A dokonca som pokračovala aj v pomaturitnom vzdelávaní, a to v odbore daňové poradenstvo. Počas tých 4 rokov, čo som bola na strednej, musím s odstupom času pochváliť svojich spolužiakov, že to boli tí najlepší spolužiaci, akých som mohla mať. Rešpektovali mňa, moje rozhodnutia, moje názory a moje postihnutie, nepovyšovali sa, neposmievali sa. Klamala by som, keby som tvrdila, že som od začiatku  nemala strach a obavy z toho, ako sa budú spolužiaci ku mne správať, ako budú so mnou komunikovať, alebo ako ocenia moje schopnosti a názory. No, dopadlo to nad moje očakávania, až výborne.

Na stužkovej slávnosti som sa výborne zabávala. Nikdy na ňu nezabudnem. Bol to najlepší deň v mojom živote. Moja mamka sa v ten deň veľmi rozplakala, dojalo ju, že netušila, že raz príde deň, keď jej dcéra bude maturovať. Keď som bola malá, tak sa nevedelo, ako to so mnou bude a to, že to dosiahnem až k maturite, to nikto netušil.

Ale prišiel deň, keď som sa rozhodla, že to chcem dosiahnuť ešte ďalej. Pôvodne som mala na pláne ísť na vysokú školu na UPJŠ študovať psychológiu. Žiaľ, tento zámer mi nevyšiel, lebo som sa dozvedela, že prijímali len 50 študentov a uchádzačov bolo vyše 500. A to ma odradilo. Potom mi robila asistentku Veronika Dubecká, ktorá vtedy navštevovala teologickú fakultu. Nepriamo ma  presvedčila, že nech to skúsim na ich škole, teda na Teologickej fakulte v Košiciach, konkrétne v odbore Náuka o rodine, že je to dobrý odbor. A tak som sa rozhodla, aj keď som si to predstavovala trochu inak, že si na ňu podám prihlášku a prijali ma. Som rada, že ju navštevujem a  štúdiom si rozširujem obzor, svoj pohľad na život. Momentálne  som tretiačka. Nakoniec som rada, že sa mi podarilo pokračovať v štúdiu, pretože som musela školu na dva roky prerušiť zo zdravotných dôvodov. Verím, že úspešne zoštátnicujem a obhájim svoju bakalársku prácu, a že všetko dobre dopadne. Ale mám v úmysle pokračovať ďalej, teda na magisterské štúdium, no už v odbore Sociálna práca. Dúfam, že aj tento zámer mi vyjde. Bola by som tomu rada.

Myslím si, že študovať na VŠ nie je pre človeka s ŤZP žiadna hračka, ale dá sa to zvládnuť. Nie stále sa mi totiž podarí zosúladiť môj osobný a študijný program s mojimi osobnými asistentkami, ale väčšinou sa to dá.

Čo sa týka budovy školy, naša škola sa snaží debarierizovať priestory, no nájde  sa aj pár  nedostatkov, ako  napríklad to, že v budove sú ťažké protipožiarne  dvere.

Napriek tomu odporúčam, kto sa na to cíti a môže, alebo že mu to zdravotný stav dovolí, študovať na vysokej škole, lebo má to istý svoj rozmer, ktorý toho človeka posunie dopredu, a to dosť podstatne. Zmení postoj k životu, zamestnaniu alebo tráveniu voľného času a tiež sa mu zmenia hodnoty.  Mnohí si možno povedia, na čo mi je vysoká škola, ale ja som rada, že som sa vrátila  po prerušení štúdia  na túto školu a musím povedať, že nikto z mojej rodiny ma na vysokú školu nenútil. Môj brat je síce zdravý, ale on vysokú školu nepovažuje za podstatnú pre jeho život a tvrdí, že to nemá zmysel. Ale o tom, čo má alebo nemá zmysel, vás presviedčať nemienim, lebo nech si vyberiete akúkoľvek životnú cestu, tak želám vám, nech je to pre vás tá správna cesta, ktorá vás urobí šťastnými.

Ale zároveň dúfam, že týmto svojim príbehom inšpirujem mnoho ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli vyjsť zo svojej komfortnej zóny a bojovať o svoje práva a študovať to, čo študovať chcú a zariadiť si tak život tak, ako oni chcú a ako im to zdravotný stav dovoľuje. Dúfam, že ďalšia generácia ľudí so zdravotným postihnutím bude mať ešte lepšie a širšie možnosti ako sme mali my.

Chcem povzbudiť ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli splniť si svoje sny a túžby.

 

 

Martina Holentová


Milí čitatelia, dlho som uvažovala, na akú tému budem písať ďalší článok. Po dlhom rozmýšľaní som sa rozhodla, že ďalšia oblasť, ktorá trápi ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, okrem vzdelania a zdravotnej starostlivosti alebo bývania, je zamestnanosť. Ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou trápi skôr neochota zo strany zamestnávateľov. Rozhodla som sa napísať článok o zamestnávaní ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou, aby sme načrtli aj túto problematiku, ktorá trápi mnohých ľudí.  Preto som sa rozhodla, že položím niekoľko otázok ľudom so zdravotným postihnutím v oblasti vzdelávania a zamestnania. Chcela som vedieť ich názor a pohľad na túto problematiku.  

 

1. Čím Ste sa chceli stať, keď ste boli malý? Mali Ste nejaký sen?

Matúš: Mal som sny o mojom budúcom povolaní, ale kvôli telesnému postihnutiu sa mi postupne aj sny obmedzili len na práce, ktoré zvládnem aj s hendikepom. Napríklad vrátnik a podobne.

 Lukáš: Mojím snom bolo stať sa vodičom MHD v Košiciach. Pretože ma odmalička fascinovali autobusy a vlaky.

 

 Ľubo: Chcel som sa stať potápačom, pretože mám rád ryby.

 

 Tomáš: Keď som bol malý chcel som byt hocičím. Chcel  som byť hercom, spevákom, automechanikom, kamionistom, policajtom..

 

 Paľko: Áno chcel som byť automechanik, aj šofér na nákladnom aute. Mal som veľa snov. 

 

2. Ste zamestnaný? Ak áno, je to práca v oblasti, v ktorej  Ste študovali?

Matúš: Som zamestnaný na dohodu cez jeden projekt ako redaktor časopisu už tretí rok. Hoci je to len maličký úväzok, baví a napĺňa ma to. Vyštudoval som len „špeciálnu učňovku“ v odbore obuvník, ale neviem si predstaviť, ako by som ho vzhľadom na moje postihnutie vedel v praxi robiť.

Lukáš: Áno, pracujem ako osobný asistent pre ľudí s ŤZP. Súvisí to s odborom, ktorý som vyštudoval na vysokej škole (sociálna práca). Rád pomáham ostatným. Keďže som sa odmalička stretával s ľuďmi s ŤZP, táto práca mi je blízka a prirástla mi k srdcu.

Ľubo: Mám ukončené základné vzdelanie, nie som zamestnaný.

Tomáš: Zamestnaný nie som, som invalidný dôchodca ........ Istý čas, od septembra  2015 do mája 2016 som na zmluvu  pôsobil ako externý redaktor časopisu Klubčík. Písal som články  z domu. Robím to aj teraz, ale už len tak pre potešenie  a pre dobrý pocit, už nie ako zamestnanec.

Paľko: Nie, nie som. Skončil som SOU obuvnícke.

 

3. Prečo podľa vás zamestnávatelia nechcú zamestnávať ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím?

Matúš: My, ľudia s postihnutím často potrebujeme špecifické podmienky na pracovisku, niektorí aj pracovného asistenta a zamestnávateľom sa do toho veľmi nechce púšťať, pretože sú to náklady navyše. Navyše Zákonník práce nás chráni viac ako ľudí bez postihnutia a zamestnávateľ si rozmyslí, či sa do toho bude púšťať.

Lukáš: Myslím si, že kvôli ich zmenenej pracovnej schopnosti sa zamestnávatelia obávajú nesenia zodpovednosti za ľudí a možných prípadných problémov súvisiacich s bezpečnosťou na pracovisku a jej dodržiavaním. Zamestnávatelia majú často mylnú predstavu o ľuďoch so zmenenou pracovnou schopnosťou,  sú presvedčení, že nepodajú taký výkon, aký očakávajú. Nie sú ochotní byť trpezliví a tolerantní. Nie všetky pracoviská sú bezbarierové, prispôsobené pre ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou. Prispôsobenie pracoviska je častokrát finančne náročne a aj preto je pre nich jednoduchšie zaplatiť pokutu kvôli neprijatiu človeka so zmenenou pracovnou schopnosťou. Podľa môjho názoru by riešením bola zmena zákona, zvýšenie sankcií, napríklad odobratie licencie. Samozrejme verím, že sú výnimky, ale neviem povedať konkrétny príklad.

Tomáš: Myslím si že je to preto, že by im museli prispôsobovať a upravovať bezbariérový prístup alebo, že sa boja, že by to tá  osoba nezvládla.

Paľko: Lebo sa boja, že zamestnanci to nezvládnu.

 

4. Keby ste nemali zdravotné postihnutie, aké zamestnanie by ste si vybrali?

Matúš: V takom prípade by som vyštudoval určite vysokú školu a chcel robiť na manažérskej pozícii.

Lukáš: Určite by som sa zamestnal v odbore dopravy ako vodič. Veľmi ma to zaujíma a venujem sa doprave ako koníčku.

Ľubo: Rád by som sa zamestnal v Detskom klube na Ťahanovských riadkoch.

Tomáš: Vybral by som si nejaký umelecký smer, napríklad spev alebo herectvo.

Paľko: Určite niečo manuálne napr. automechanik,  alebo niečo s autami alebo v stavebníctve. Vtedy by bolo viac možnosti na výber.

 

5. Ak ste zamestnaný, je pre vás vaše zamestnanie len prácou alebo aj koníčkom?

Matúš: Ako som spomínal vyššie, je to pre mňa činnosť, kde sa môžem naplno realizovať a práca redaktora ma napĺňa.

Lukáš: Moja práca je pre mňa aj koníčkom. Zažívam aj vtipné situácie, napríklad raz si jeden pán v električke pomýlil moju klientku Peťku s chlapcom a opýtal sa, kam cestujem s bratom.

Tomáš: Ako som už uviedol, som nezamestnaný. 

Paľko: Keby som bol, tak by to bol aj koníček.

 

Na záver svojho článku by som chcela poďakovať všetkým zúčastnením ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí odpovedali na moje zvedavé otázky. Uvedomujem si, že na niektoré otázky bolo možno ťažko odpovedať, lebo možno im ich zdravotné postihnutie nedovolilo zamestnať sa v takom odbore, v akom si želali. Dúfam, že sa im splnia všetky sny, ako osobné, tak aj profesionálne, nakoľko je dôležité, aby sa sny a túžby plnili bez ohľadu na ich fyzické alebo mentálne prekážky. Dúfam, že ich budúcnosť bude  časom lepšia a budú mať viac príležitostí skutočne sa zamestnať, a rovnako aj ja a čitatelia tohto článku im budeme držať palce, aby sa im to raz v živote splnilo :)

 

         Maťka Holentová

 

 

 


Strana 4 z 4