Martina Holentová

Maťka Holentová je redaktorkou časopisu Klubčík vďaka Nadácii pre deti Slovenska už tretí rok. Žije s rodičmi a bratom v košickej mestskej časti Nad Jazerom. Je však odhodlaná uchopiť svoj život do svojich rúk a intenzívne pracuje na svojom osamostatnení. Pomáha jej v tom osobná asistencia.

"Odborníci" ju v detstve odpisovali a chceli ju umiestniť do špeciálnej školy. Spolu s mamkou sa však nevzdali a bojovali. Dnes je už Martinka bakalárkou a pokračuje v štúdiu na univerzite.

Výlet na Štrbské pleso

V kategorii - Zažili sme november 27 2018

Milí čitatelia nášho Klubčíka, 
začiatkom jesene sa naša partia z DK vybrala na výlet na Štrbské pleso. Prvá skupina vyrazila na tento výlet z Košíc o 8 ráno a druhá skupina okolo 10 (kedže nás šlo viac). Ja a moja mamka sme šli s tou druhou, keďže som nemala asistentku. Šli sme spolu s Maťkom a s jeho mamkou a osobným asistentom Števkom, Luckou a jej osobnou asistentkou Beátkou. 

Musím povedať, že už na začiatku som si myslela, že tam ani nedorazíme, lebo vlak mal kvôli poruche meškanie na dobu neurčitú. Prvý krát sa stalo, že som vlak videla cúvať. Všetci sme si mysleli, že sa nám to sníva. Nakoniec sme vyrazili asi s hodinovým meškaním, takže namiesto o 11:30, sme dorazili o 12:30. S predošlou skupinkou sme sa stretli asi len na 5 minút, pretože prvá skupinka sa už musela vrátiť domov do Košíc. Maťko s mamkou si Štrbské pleso neužili vôbec, lebo mali v pláne vrátiť sa domov s prvou skupinkou skorším vlakom, ktorý odchádzal 15.15. 

Keď sme dorazili na stanicu, nastal ďalší problém. Mamka ma nevládala vytlačiť s vozíkom hore kopcom k plesu. Kika, sociálna pracovníčka DK ktorá nás sprevádzala, zavolala na pomoc Majku. Avšak napokon nám pomôcť do kopca nemusela, pretože nám pomohol okoloidúci chlapec. Majka chcela odísť domov skorším vlakom, ale obidve sme zhodnotili, že mamka by so mnou tento náročný výlet nezvládla. Majka sa napokon rozhodla, že s nami zostane a pôjde neskorším vlakom, o šiestej. Ak by sa Majka nepodujala nám pomôcť, ani ja, ani mamka, by sme si tento výlet neužili, takže som jej za to veľmi vďačná. 

Ďalším problémom sa ukázalo hľadanie bezbariérového wc. Nakoniec sme ho našli v neďalekej reštaurácii, kde sme sa aj najedli. 

Po dobrom a výdatnom obede, sme si dali rýchlejšiu okružnú prechádzku okolo Štrbského plesa a nadýchali sa sviežeho čerstvého vánku. Kochali sme sa prekrásnou prírodou okolo nás, nádhernému výhľadu na Tatry. Dokonca sa moja mamka bola trochu prejsť do lesa, čo u nej nebýva zvykom. Myslela som si o nej vždy, že nebude mať odvahu. 

Počas celej cesty sme si robili krásne fotky. Mali sme vtedy šťastie aspoň na počasie. Bol jeden z nádherných slnečných dní, a tak sme si tento výlet naplno užili. 

Čas nám ubehol rýchlo. Museli sme sa už presunúť na stanicu. Ani sa nám nechcelo odísť, ale museli sme. Cestou späť sme už boli všetci unavení a vyčerpaní. Ale boli sme šťastní, že sme videli toľko krás nášho Slovenska. Večer sme boli všetci šťastní, že sme sa vrátili domov zdraví. V srdci sme mali pocity z krásneho slnečného dňa. Uvedomila som si, že je naše Slovensko plné nádherných výhľadov, ktoré sa oplatí vidieť. Dúfam, že takýto výlet zažijeme aj nabudúce.

Martina Holentová


Milí čitatelia Klubčíka, aj tohto roku sa náš Detský klub ZPDaM v Košiciach zapojil do zbierky Hodina deťom, Nadácie pre deti Slovenska. Tento ročník sa mi výnimočne páčil. Bol zvláštny aj tým, že sme boli zároveň regionálnym koordinačným centrom. Takže sme prijímali rôznych študentov prevažne zo stredných škôl, ktorí sa zapojili do tejto zbierky ako dobrovoľníci. Zoznámili sme sa s rôznymi mladými ľuďmi. Hovorili sme im aj o osobnej asistencii, ktorá je potrebná pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, aby mohli žiť nezávislý život. Myslím, že mnohých študentov sme tým zaujali, hoci spočiatku nevedeli presne o akú prácu ide.

Tento ročník bol špecifický aj tým, že okrem zbierky Hodina deťom sa v našom DK konal aj seminár o ľudských právach. Takže na začiatku tohto náročného dňa som sa zúčastnila tohto seminára so svojou mamkou a v sprievode svojej osobnej asistentky. Tento seminár bol pod taktovkou pána Cangára a pána Matiaška. Mali prednášku o tom, aké sú ľudské práva, obzvlášť pre osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, dôležité. Táto prednáška ma veľmi zaujala. Dozvedela som sa mnoho o ľudských právach, ktoré sú zakotvené v legislatíve Slovenskej republiky aj medzinárodných zmluvách. V tomto seminári boli predostreté rôzne príbehy ľudských osudov, v ktorých boli tieto práva odopierané. Tieto príbehy dopadli rôzne. Nie všetky som si vypočula celé, pretože som išla do našej hlavnej centrály zbierky. Tam som mnohým študentom hovorila o možnosti vykonávania osobnej asistencie. To, že je to možnosť ako pomáhať a zároveň si zarobiť. O tom, či to povzbudenie malo efekt, sa dozvieme v budúcnosti. Dúfajme, že sme k tejto forme brigády povzbudili aspoň niekoľkých mladých ľudí.

Počas rozprávania sme počítali euríčka, ktoré vyzbierali jednotlivé tímy. Okolo tretej hodiny sme vyrazili aj my z DK do ulíc nazbierať nejaké euríčka. Išli sme aj so študentkami zo SSOŠ Bukoveckej. Zo začiatku sme išli po Hlavnej ulici a musím povedať, že sa nám darilo trošku poslabšie. Potom sme si urobili hlavné stanovisko pred vlakovou stanicou a zbierali sme tam. Tam sme si už krabičku prestriedali všetci – Matúš, ja, Majko... Huga, maskota zbierky, "stvárnil" náš Miško Kunc. Bol hlavnou atrakciou tohto dňa. Hlavne pred stanicou, kde sa s ním fotili deti. Bolo to veľmi roztomilé a rozkošné. Pobavil množstvo detí aj okoloidúcich dospelých.

Musím povedať, že sme vyzbierali celkom slušnú sumu finančných prostriedkov pre Hodinu deťom. Boli sme pred stanicou dosť dlho, takže domov sme s asistentkou prišli dosť premrznuté. Ale o to viac s perfektným pocitom po náročnom dni, že sme pomohli vyzbieranými prostriedkami na dobré veci, projekty. Tento ročník bol z môjho pohľadu jeden z najúspešnejších ročníkov, ktorých som sa zúčastnila. Bol to náročný deň, ale ja osobne som bola rada, že som sa stala jeho súčasťou. Ďakujem aj Detskému klubu a Nadácii pre deti Slovenska, že som mala možnosť zúčastniť sa a pomôcť tak aj druhým ľuďom, ktorí možno potrebujú pomoc viac ako ja.

Martinka Holentová


Môj prvý ples v Krásnej

V kategorii - Zažili sme október 15 2018

Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík. V tomto článku sa presunieme o rok dozadu, pretože si pospomínam na ples, ktorý sa konal 18.11.2017 v Košiciach, konkrétne v kultúrnom dome v Krásnej.

Na tento ples som sa veľmi tešila. Lístky som si kúpila medzi prvými, spolu s mojimi priateľmi z Detského klubu ZPDaM v Košiciach. Musím sa priznať, že na tomto plese som bola prvýkrát, hoci sa koná každoročne už 11 rokov. Predtým som sa ho nezúčastňovala, lebo som bola mladšia a nemala som žiadnu partiu s ktorou by som išla. Ples bol pod záštitou neziskového združenia Usmej sa na mňa. Tohto plesu som sa mala zúčastniť spolu so svojou asistentkou a kamarátkou aj minulý rok, ale náhle som ochorela. Preto som sa tento rok úprimne modlila za to, aby som sa tohto plesu zúčastnila a neochorela. Keď prišiel deň D, mala som pri sebe celý deň svoju osobnú asistentku Simonku. Tá mi pomohla s prípravami na ples. Samozrejme už vtedy, keď som si kupovala lístky, som sa rozhodla, že pôjdem na ples so svojou druhou asistentkou a kamarátkou Ľudkou.

Bola som veľmi šťastná, no taktiež aj roztržitá a rozrušená. Sobotňajší deň sa začal, ako každý deň, malou zahrievacou rozcvičkou. Potom sa to samozrejme začalo. Začala som sa chystať na ples. Svoje prípravy som začala tak, že som najprv išla do sprchy. Pripravila som si šaty na ples, ale musela som ich trochu upraviť, kedže som ich na sebe nemala dlhší čas. Narovnať, vyžehliť a tak ďalej. Musela som si tiež pripraviť topánky a s tým som mala veľký problém, lebo ja nosím väčšinou botasky. Prehrabávali sme každý kúsok skriniek s mojim oblečením, kým sa tie topánky našli. Boli už totiž odložené na ďalšie leto. Potom som si vyčistila pleť, urobila masku a manikúru. Manikúra sa nám podarila až na tretí pokus. Prichádzala na mňa postupne nervozita a na moju asistentku Simonku tiež. Vedeli sme, že nám ešte treba veľa chystačiek, vlasy, make up, veď to všetky dámy poznáte. :) Chcela som vyzerať čo najlepšie, aby som sa všetkým prítomným pánom páčila. :D Mala som napokon zeleno-tyrkysové nechty s trblietkami. Samozrejme nechty museli ladiť so šatami, ktoré boli tej istej farby. Čas rýchlo bežal. Nasledovalo obliekanie do šiat a úprava vlasov. V tom zhone mi samozrejme padali natáčky z hlavy. Na tretíkrát sa to napokon podarilo aj s vlasmi. Na záver nasledoval make-up. Mala som výrazne modré oči, na čo ja niesom zvyknutá. Mala som kompletný make up. Oči, líčka, púder, veď to poznáte.. proste kompletný. Keď už to má byť, tak poriadne. :D Ani som sa nenazdala a už bolo po šiestej večer. Moje asistentky sa medzitým vystriedali. O pol šiestej prišla Ľudka. Vyzerala nádherne a pristalo jej to. Mala žlté kratšie šaty, bolerko a čierneho minimotýlika okolo krku.

Na ples nás odviezol môj brat Peťo, ktorého som už okrajovo spomínala vo svojich predošlých článkoch. Takže sme išli jeho autom, kedže to moje bolo v servise. Môj brat Peťo tým pádom musel prísť až z chalupy v Radkovej. Čo by ale neurobil pre svoju sestričku :D. Potom sme už vyrazili. Keď sme dorazili na ples, už tam boli nejakí hostia. Ako prvé sme si mohli zakúpiť tombolové lístky s ktorými sme mohli vyhrať skvelé ceny. Tie ceny boli už dopredu vystavené na pódiu a bolo ich tam asi 30. Každý si mohol kúpiť max. 3 lístky, aby sa ušlo každému. Ja som si kúpila tiež. Hostia na ples prichádzali pomalšie a postupne, takže hlavný program plesu sa začas s oneskorením. Hala v ktorej bol ples, bola krásne vyzdobená a na každom stole bol pohár so sviečkou a kryt v tvare lampy. Ten kryt bol označený číslom stola. My s Luďkou sme mali stôl číslo 3. Sedeli pri nás aj manželia Bartovci s mojou kamarátkou Natálkou a môj kamarát Gregor a jeho mama Melinda. Mali s nami sedieť aj Mišo s Denisou a jej dcéra Dominika s Luckou, ale oni si museli sadnúť k inému stolu, kedže sa už za náš stôl nezmestili ďalší hostia s vozíčkom.

V cene lístka sme dostali predjedlo, hlavné jedlo a dezert. Ako predjedlo sme mali syrovú rolku so zeleninou a syrom. Bola veľmi dobrá. Keď sme už všetci dojedali, začala sa hlavná zábava. Začali sme všetci tancovať. Zábava bola v plnom prúde a bolo to fajn. Medzi tanečnými kolami sme mali prestávky, ktoré sme využili na uhasenie smädu. Potom sme sa zase dlho zabávali a tancovali. Neviem ako sa volala tá skupina, ktorá nám hrala, ale mali celkom super repertoár. Na tom plese tancoval každý s každým. Málokto ostal pri stole. Najviac som sa tešila z tých ľudí, ktorých som už dávno nevidela. Stretla som kamarátov Števku a Števka. Mrzí ma, že som s nimi nemala možnosť viac porozprávať. Taktiež som stretla kamarátku Evku aj s jej priateľom Robom. Spolu sme sa pofotili.

Samozrejme musím povedať ešte niečo podstatné. Našou fotografkou bola Gregorova mama Melinda. Potešilo ma, že s nami bola aj Peťka Fabišíková, ktorá si ples tiež užívala.

Nasledovala tombola. Ja som túžila po kávovare, ktorý bol jednou z hlavných cien, ale nevyšlo mi to. Vyhrala som organizér na veci do auta, ktorý je skôr darčekom pre mojich "domácich" chlapov. Ale aj tak som bola rada, že som niečo vyhrala.

 

Tento ples som si užila naplno aj s Mery a Matúšom. S Robom aj Evkou sme ostali až do úplného konca a super sme si to užili. Ples sa končil okolo tretej nadránom, takže už na nás bola viditeľná silná únava, ale aj tak sme boli radi, že sme tento ples "dotiahli" do konca. :) Ďakujem Ľudke, že to so mnou vydržala tak dlho. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Z plesu nás vyzdvihol opäť môj brat Peťo. Najprv som išla domov ja a potom Ľudka. Ju ešte čakala cesta do Prešova, takže ona prišla domov až okolo štvrtej.

Musím sa priznať, že únavu sme cítili ešte niekoľko dní po plese. Na tento zážitok ale nikdy nezabudnem. A týmito slovami sa chcem s Vami, milí čitatelia Klubčíka, zároveň rozlúčiť :). 

Martina Holentová


Od malička som rozmýšľala nad svojím slobodným, nezávislým životom. Vždy som si predstavovala, aký asi bude. Čas plynul rýchlo a ja som vyrástla. Keď sa mi dostala do života osobná asistencia, využila som príležitosť realizovať sa.

Prostredníctvom osobnej asistencie sa mi už mnoho mojich snov splnilo. Bola som integrovaná na strednej škole, vyštudovala som vysokú školu prvého stupňa. Samozrejme, aj teraz mám svoje plány. Chcem si dokončiť magisterské štúdium. Ak doštudujem, potom by som sa chcela osamostatniť a prenajať alebo kúpiť si minimálne 2-izbový byt. Nie je to však kvôli tomu, že by som svojich rodičov nemala rada, práve naopak. Myslím, že už som dosť dospelá na to, aby som sa osamostatnila.

Zároveň túžim byť finančne nezávislá, chcela by som si nájsť adekvátne zamestnanie k môjmu vysokoškolskému magisterskému štúdiu, ktoré dúfam, že ukončím. Chcela by som pracovať v psychologickej poradni a možno si časom otvoriť vlastnú rodinnú alebo detskú psychologickú poradňu. Veľmi rada by som sa venovala deťom v predškolskom veku.

Samozrejme, že už prostredníctvom osobnej asistencie som istým spôsobom nezávislá od svojej rodiny, ale dúfam, že časom to bude lepšie a moja osobná asistencia bude fungovať efektívnejšie, lebo mám rada svoju slobodu. V mojom živote je osobná asistencia dôležitá a preto mi záleží na tom, aby bola štátom dobre ohodnotená. Túžim mať samozrejme aj vlastnú rodinu - partnera a deti. Dúfam, že niečo z mojich plánov výjde, lebo tak si svoj nezávislý život predstavujem už od mala.

Martina Holentová


Od malička som rozmýšľala nad svojím slobodným, nezávislým životom. Vždy som si predstavovala, aký asi bude. Čas plynul rýchlo a ja som vyrástla. Keď sa mi dostala do života osobná asistencia, využila som príležitosť realizovať sa.

Prostredníctvom osobnej asistencie sa mi už mnoho mojich snov splnilo. Bola som integrovaná na strednej škole, vyštudovala som vysokú školu prvého stupňa. Samozrejme, aj teraz mám svoje plány. Chcem si dokončiť magisterské štúdium. Ak doštudujem, potom by som sa chcela osamostatniť a prenajať alebo kúpiť si minimálne 2-izbový byt. Nie je to však kvôli tomu, že by som svojich rodičov nemala rada, práve naopak. Myslím, že už som dosť dospelá na to, aby som sa osamostatnila.

Zároveň túžim byť finančne nezávislá, chcela by som si nájsť adekvátne zamestnanie k môjmu vysokoškolskému magisterskému štúdiu, ktoré dúfam, že ukončím. Chcela by som pracovať v psychologickej poradni a možno si časom otvoriť vlastnú rodinnú alebo detskú psychologickú poradňu. Veľmi rada by som sa venovala deťom v predškolskom veku.

Samozrejme, že už prostredníctvom osobnej asistencie som istým spôsobom nezávislá od svojej rodiny, ale dúfam, že časom to bude lepšie a moja osobná asistencia bude fungovať efektívnejšie, lebo mám rada svoju slobodu. V mojom živote je osobná asistencia dôležitá a preto mi záleží na tom, aby bola štátom dobre ohodnotená. Túžim mať samozrejme aj vlastnú rodinu - partnera a deti. Dúfam, že niečo z mojich plánov výjde, lebo tak si svoj nezávislý život predstavujem už od mala.

Martina Holentová


Náš fantastický výlet

V kategorii - Zažili sme august 13 2018

Naši milí čitatelia časopisu Klubčík, v máji sme spoločne s našou partiou z DK navštívili Ružomberok. Bol to výlet, ktorý sme si naplánovali už týždeň pred tým, ale kvôli zlému počasiu nám to nevyšlo. Takže sme výlet zopakovali na druhý pokus.

To ráno bolo pre mňa veľmi vzrušujúce, ja osobne som vstala už o pol šiestej ráno. Veľmi dlho som sa do Ružomberka tešila. Dokonca som ani  neraňajkovala, lebo vždy keď niekam cestujem mám cestovnú horúčku. Na vlakovej stanici som bola prvá, ako vždy.. Nastúpili sme približne o pol ôsmej ráno na rýchlik - smer Ružomberok.

Aj napriek tomu, že cesta trvala dve a pol hodiny, ubehla nám veľmi rýchlo, pretože sme sa rozprávali.  Ako prvé sme navštívili Liptovské múzeum. Pozreli sme si v ňom rôzne expozície, napr. prírodovednú. Videli sme rôzne druhy suchozemských živočíchov ako medveď, jeleň, rôzne druhy rýb, rastlín a minerálov - to bolo na prvom poschodí.

V tomto múzeu, žiaľ, nebol výťah takže naši chlapci - osobní asistenti mali zo mňa a mojich priateľov, Majka, Jarka a Miša živú posilňovňu. Všetci sme  úprimne radi, že ich máme, lebo bez nich by sme sa nedostali ani na tie ďalšie poschodia, kde bolo tiež mnoho zaujímavých  exponátov.

Na druhom poschodí boli vystavené dobové odevy, napr. svadobné ľudové kroje, aké nosievali nevesta a ženích na svadbách. Na druhej strane poschodia bol vystavený aj starý drevený invalidný vozík. No a potom, po prehliadke múzea, sme  išli všetci na dobrý obed.

  

Ďalším bodom programu bola prehliadka mesta, ktorá bola veľmi pútavá, pretože história Ružomberka je pestrá. Pani sprievodkyňa nám poukazovala mesto Ružomberok. Videli sme kultúrny dom a aj Katolícku univerzitu v Ružomberku. Pani sprievodkyňa nám ešte hovorila o živote kňaza Andreja Hlinku. Mne sa veľmi Ružomberok páčil. Večer sme sa všetci vracali unavení a šťastní, že sme navštívili toto prekrásne mesto.

Martina Holentová


Milí čitatelia,

približne pred dvoma mesiacmi sme sa zúčastnili na podujatí Tvoj život je dôvod na oslavu, na ktorú nás pozval otec Škurla z Teologickej fakulty, aby sme prerozprávali svoje životné príbehy, ako vnímame svoje životy cez Boha, aj keď máme nejaké zdravotné znevýhodnenia. Tejto akcie som sa zúčastnila prvýkrát. Veľmi sa mi páčila, aj keď o tejto akcii som sa dozvedela náhle a dosť na rýchlo. Pripravila som si príhovor o tom, čo je mojim dôvodom na oslavu. Mojou témou bolo, že aj človek so zdravotným postihnutím môže byť šťastný.  

Musím povedať, že zo začiatku som nevedela, aký prejav si pripraviť a mala som veľkú trému. Aj som si deň predtým pripravila prejav na jednu stranu, ale už keď som bola na tej akcii, zistila som, že môžem improvizovať, tak som im prerozprávala svoj životný príbeh vlastnými slovami. A o svoj prejav, ktorý som si pripravila, som sa opierala len minimálne. Pochopila som, o čom má byť toto stretnutie. Má to byť vlastne o mojom životnom príbehu. Mojou inšpiráciou bol prejav, ktorý som si vypočula pred mojím vystúpením a týkal sa počatia života človeka, jeho priebehu. Ďalšou inšpiráciou bol príbeh Ľubky Fečkovej a jej syna Filipka, ktorého aj napriek svojmu zdravotnému postihnutiu porodila celkom zdravého. Veľmi ma tento príbeh dojal, hlavne to, ako sa modlila, aby jej synček bol v poriadku, keď sa dozvedela, že je tehotná. Tak tieto dva príbehy sa stali mojou inšpiráciou a svoj príbeh som povedala publiku od srdca, ako som to cítila už od začiatku. Hovorila som tam o svojej rodine, priateľoch, asistentkách, ktorí tým, že sú v mojom živote, robia môj život šťastným a som rada, že ich mám nakoľko sú súčasťou môjho života. Neviem si predstaviť, že by som nemala rodinu, priateľov, ani osobné asistentky, ktoré sa postupne stávajú mojimi kamarátkami. Hlavne musím povedať, že ďakujem svojej rodine, že keď zistili moje zdravotné postihnutie, nevzdali sa ma a podporovali ma v mojom živote, aby bol kvalitný. Dôvod, prečo som prijala pozvanie na túto akciu je ten, aby som inšpirovala mnohých ľudí so zdravotným postihnutím a ich rodiny k plnohodnotnému a šťastnému životu. Tým, že som prijala toto pozvanie som chcela ukázať ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím a ich rodinám, že aj napriek svojmu zdravotnému postihnutiu môžu žiť plnohodnotný život a byť niekomu aj oporou a šťastím rovnako ako rodina, priatelia, naši osobní asistenti sú pre nás oporou. V prvom rade musím povedať, že som rada, že mi Pán Boh dal druhú šancu na život, aj to je dôvod, že som to prijala, ako poďakovanie sa Bohu. Takto som povedala svoje svedectvo o svojom živote.
Na tejto akcii som si uvedomila, že je dôležité akýmkoľvek spôsobom pomáhať iným a dúfam, že svojím príbehom, ktorý som vyrozprávala, som aspoň trocha pomohla rodinám, ktoré nevedia, čo si počať, keď sa im narodí dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím a nevedia si pomôcť. A ak som svojim príbehom pomohla aspoň jednej rodine, tak potom moje vystúpenie na tejto akcii malo plnohodnotný zmysel, ktorý mala mať táto akcia. 

              

Ďakujem otcovi Škurlovi, že mi dal príležitosť zúčastniť sa tejto akcie, lebo som cítila, keď som vstúpila na pódium, že to je mojím poslaním, vyrozprávať svoj príbeh tým, ktorí potrebujú viac pomoci ako ja.

Síce ľudia majú rôzne tituly pred menom, za menom, ale najväčší titul je to, akým ste človekom. Nie je podstatné, či máte strednú, základnú, alebo vysokú školu, či máte blond alebo hnedé vlasy, ale najkrajšie je to, ako vnímame iných ľudí okolo seba a ako sa k sebe vzájomne správame.

Mnohí ľudia považujú zdravie, šťastie, rodinu za banálnu vec. Ale sú medzi nami aj takí ľudia, ktorí sa narodia na tento svet bez toho, aby počuli od svojich rodičov mám ťa rád alebo rada alebo iné pochvaly alebo prejavy, ktoré sú pre dieťa oporou. Sú deti, ktoré sú zdravé, ale nežijú v šťastných rodinách.

Za hlavné piliere svojho života považujem rodinu, priateľov, aj svojich osobných asistentov, ktorí sú aj moji priateľmi a neviem si predstaviť, že by som ich nemala.

Ak bude v budúcnosti príležitosť zúčastniť sa takejto akcie, rada sa je zúčastním, lebo mňa to veľmi povzbudilo a dodalo silu.

Martina Holentová


 

Začiatkom februára naše zariadenie, Detský klub ZPDaM, navštívil po prvýkrát  otec Dušan Škurla. Ja som sa s ním osobne prvýkrát stretla,  keď som chodila na vysokú školu na Teologickú fakultu v Košiciach. Vyučoval ma jeden z predmetov, ktorý som musela absolvovať. Potom neskôr už som ho nepoznala len zo školy, ale aj z Vysokej nad Uhom,  kde som bola na púti radosti. Keďže už nechodím do školy a dlho som už na púti radosti nebola, úprimne ma potešilo, že po dlhšej dobe som ho stretla u nás v klube. Na toto prvé stretnutie pozvala otca Dušana naša pani riaditeľka. Bola som veľmi rada, že prijal naše pozvanie na také duchovné stretnutie. Na úvod  sa nám otec Dušan predstavil a poprosil nás, aby sme aj my povedali niečo o sebe. Potom sa nás spýtal, čo očakávame od spoločných stretnutí, ktoré máme v pláne raz mesačne zorganizovať. Povedali sme mu, aké máme predstavy a aké  témy by nás zaujali, aby vedel, kde jeho prednášky majú smerovať. Napríklad ja som povedala, že od týchto našich stretnutí očakávam to, že sa viac budeme venovať sebe navzájom a pomoci jeden druhému a zameriame sa na problémy druhých. Podľa mňa, mali by sme si otázku: „Čo trápi iných?“ aj častejšie položiť. Lebo možno niekto, kto je nablízku, potrebuje viac pomoci ako my. Osobne som veľmi rada, že sa tieto stretnutia s otcom Dušanom budú opakovať, lebo povzbudivé a motivačné duchovné stretnutia obohatia každého z nás. Otec Škurla podľa môjho názoru bude viesť tieto stretnutia povznášajúcim, duchovným spôsobom a do našich uponáhľaných životov vloží pokoj a nádej. Pomôže nám, aby sme neboli takí zahĺbení  do seba a zameraní iba na svoje problémy. Ja sa už  veľmi teším na naše najbližšie stretnutie, lebo otec Dušan má  veľmi dobrý štýl prednášania tém. Pôsobí na mňa upokojujúco a charizmaticky. Verím, že tieto stretnutia budú prínosom pre mojich kamarátov v našej partičke. Myslím si, že v dnešnej vystresovanej a uponáhľanej dobe každý človek potrebuje úprimný pokoj na duši a vieru v Boha.

 

Tieto stretnutia budú mať aj iný rozmer.  Moji kamaráti z tejto partičky sú väčšinou ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím a nemajú možnosť sa tak často dostať do kostola. Okrem preberania zaujímavých tém, diskusií, pozerania povzbudivých a motivačných filmov,  budeme mať možnosť dohodnúť si s otcom Dušanom aj osobný rozhovor  alebo sviatosť zmierenia. Ja som veriaci človek a verím v Boha, lebo môj život bez Boha by nemal zmysel. Neodsudzujem ale tých, ktorí v Boha neveria, no mám skúsenosť, že sa oplatí okrem svojich vlastných síl spoliehať sa na sily Božie. Som toho názoru, že keby Boh neexistoval, tak mnohí z nás, čo máme ťažké zdravotné postihnutie, možno by sme na tomto svete neboli. Verím, že má zmysel, a nie je to náhoda alebo omyl, že sú na svete ľudia so zdravotným postihnutím. Sú obohatením pre rodinu, priateľov a známych, majú im čo odovzdať.

 

Je jedno, ako navonok vyzeráme, či sme vysokí, nízki, chudí, tuční,  alebo či máme alebo nemáme  zdravotné postihnutie. Dôležité je naše vnútro, naše srdce. Keď v ňom budeme mať Boha, tak budeme mať to najdôležitejšie. To je hlavné posolstvo môjho článku a v tom vidím aj posolstvo našich stretnutí.

 

Martina Holentová

 


Vzrušujúci ZORBALL

V kategorii - Martinka Holentová jún 08 2016

Už dávnejšie, asi pred mesiacom, sme si s Partiou z DK naplánovali vzrušujúci zorball. Sama som netušila, čo to vlastne je. Iba vďaka nášmu kamarátovi a asistentovi Matúša Knapa sme sa dozvedeli, čo je to vlastne. Ale ešte sme to nikdy predtým nemohli zažiť.


Volám sa Martina Holentová, mám 34 rokov. Bývam v Košiciach, a som ťažko zdravotne postihnutá. Veľmi rada komunikujem s ľuďmi a keď sa dá, tak sa im snažím pomôcť a poradiť.


Strana 2 z 4