Začiatkom februára sa naša Partia z DK zúčastnila na otvorení nových priestorov v Detskom klube. Počas tohto otvorenia nás poctili návštevou aj naši malí škôlkari. Priestory budú slúžiť na oddych, prípravu kávy, popíjanie nápojov a na mnoho spoločných rozhovorov. Bolo to veľmi milé stretnutie, na ktorom sme sa videli s pani učiteľkami. Aj oni sa s nami veľmi radi zabavili a zatancovali si na našej malej súkromnej diskotéke. Následne sme sa pohostili pri malom občerstvení, kde na nás čakal punč (alkoholický aj nealkoholický) a rôzne slané a sladké drobnosti.

Pani riaditeľka mala na začiatku stretnutia príhovor a následne sa poďakovala pracovníkom, ktorí sa podieľali na rekonštrukcii daného priestoru. Ten bol vyzdobený fotografiami z nášho predchádzajúceho fotenia na Hlavnej ulici v Košiciach. Fotky boli zachytené pred Štátnym divadlom a Dómom sv. Alžbety.

Tieto momentky naozaj oživili celý priestor danej miestnosti. Po pohostení sme sa trošku uvoľnili a zavrteli sa v rytme hudby. Medzitým sme podebatovali o rôznych témach, ktoré sa týkali našej spoločnej budúcnosti – hlavne našich spoločných cieľov. Dúfame, že tieto ciele naplníme a dotiahneme naše sny a túžby do šťastného konca. Spomínali sme napríklad túžby spojené s cestovaním, ktoré by sa mohli uskutočniť už tohto roku. Po tomto stretnutí sme všetci domov odchádzali s veľmi dobrým pocitom v srdci. Boli sme nadšení z našich pekných priestorov, ktoré voňali novotou. Tento pocit ma hreje do dnešného dňa.

Tohto stretnutia sa zúčastnila aj moja nová asistentka, ktorej sa páčil nový priestor aj celá naša organizácia. Bolo to jej prvé stretnutie, z ktorého si odniesla iba pozitívne dojmy. Stretla sa s mojimi kamarátmi a porozumela si s nimi. Verím, že sa spolu takto budeme vidieť čo najčastejšie.

 Martina Holentová

   Milí čitatelia, chcela by som vám priblížiť môj zážitok z Bielej noci, ktorý bol pre mňa nečakaným prekvapením od mojej osobnej asistentky Zdenky a jej manžela. Bolo to prekvapivé, keď som išla z jednej prednášky na vysokej škole.

   Táto Biela noc bola pre mňa asi najkrajšia, lebo som bola aj v Kunsthalle, kde bola svetelná šou. Bolo to niečo nádherné, videla som to prvý krát a bolo to úchvatné. Z tejto šou mi asistentka urobila aj krátke video, ktoré som ukázala hneď niekoľkým svojim kamarátom, pretože sa mi to tak páčilo, že som sa chcela hneď pochváliť s týmto zážitkom. Niekedy trošku chvály nezaškodí a treba sa pochváliť aj sama.

Pri Kunsthalle bol aj nafukovací medvedík, ktorý vyzeral ako obrovský perník, len ste sa do neho nemohli zahryznúť. 

Pri Dolnej bráne som ešte videla obrovskú ležiacu matriošku, ktorá vyzerala naozaj nádherne.

      Všade bolo veľa ľudí aj malých detí. Bolo to krásne aj kvôli tomu, že Košice mali konečne rušnú a nádhernú Bielu noc. Táto noc bola predovšetkým iná tým, že sa uskutočnila po viac ako dvoch rokoch od vypuknutia  Covidu.

Užila som si ju, keďže dlhú dobu som kvôli Covidu nič také krásne nezažila. Bez obmedzení som si mohla znova užiť nočnú Spievajúcu fontánu s príjemnou hudbou, ktorá bola tiež krásna. V Mestskom parku, ako všetci vieme, je fontána, ktorá počas Bielej noci hrala všetkými farbami a na kvapkách vody technici prehrávali videá. Taktiež tam bol obrovský nafukovací mesiac,  ktorý osvetľoval okolie. Fotili sme sa pri týchto atrakciách a bolo to úchvatné.

Urobili sme si aj krásne fotky pri skvoste našich Košíc, Dóme sv. Alžbety, pri ktorom sa kedykoľvek rada odfotím, keďže som veriaca.

   Večer sme zakončili príjemným posedením pri kávičke a čajíku. Počasie nám vyšlo tiež v ústrety, nepršalo a bolo naozaj teplo napriek nočným hodinám. Dlho som nezažila taký spontánny, príjemný nočný život ako v túto sobotu. Bolo to naozaj veľmi okúzľujúce.

Martina Holentová

Toto obdobie krízy nám bohužiaľ neumožňuje stretávať sa osobne v klube, no namiesto toho nám slúži naša skvelá aplikácia Zoom. S týmto nápadom prišiel náš sociálny pracovník Janko, aby sme mohli fungovať aktívne. Táto apka je úžasná vďaka tomu, že sa tam môžeme vidieť viacerí a to z pohodlia svojich domovov.

V prvej vlne pandémie pre nás táto aplikácia bola novinkou a museli sme si na ňu zvyknúť. Zo začiatku pre nás predstavovala španielsku dedinu. Nevedeli sme až tak dobre disponovať s jej funkciami a zapnutie niektorých vymožeností tejto aplikácie nám spočiatku robilo problém.

Ja osobne som mala problém s prezeraním chatu a prečítaním si ho. Nevedela som, kde sa chat nachádza, no postupne som na to prichádzala. Teraz som zvykla využívať aj ďalšie rozsiahlejšie funkcie, ktoré má táto aplikácia k dispozícii. Prišla som na veci, ktoré sa tam dajú zmeniť. Napríklad pozadie, kde ležím v tráve alebo lietanie vo vesmíre, či vloženie vlastnej fotky na pozadie, takže to vyzeralo ako moja dvojička J. Už som svoju partičku zopár krát takto obalamutila, čo bolo dosť vtipné.

Z týchto dní mám radosť, pretože sa k nám pripojil aj Marek, ktorý doteraz túto aplikáciu nevyužíval. Mali sme ho možnosť vidieť a aspoň takýto kontakt s ním nás potešil. Aj keď sa Marekovi niektoré technické veci nepodarili na prvýkrát, no sme radi za jeho prítomnosť s nami. Marek chodí zrejme na Zoom z mobilu, preto Janko túto aplikáciu zjednodušil, aby sa mu lepšie manipulovalo. Čo je super. A tak Marek môže byť na našich obľúbených aktivitách. Táto aplikácia nám umožňuje byť aj trochu nezávislým.

Naša obľúbená Zoomka (ako ju zvykneme volať) má aj skvelú vlastnosť, o ktorej sa možno málo hovorí. Sme v spojení aj s kamarátmi, ktorí patria do našej partie, ale nebývajú v tomto meste. Je to napríklad tak pri Tomášovi Hudákovi, ktorý býva v dedine Lubeník. On sa tiež veľmi rád pripája na naše aktivity, preto je to super možnosť ako byť s ním v užšom kontakte, aj keď je od nás niekoľko kilometrov vzdialený. Veľmi sa tomu všetci tešíme. Z tejto zázračnej aplikácie sme naozaj nadšení. Aj Vianočné stretnutie prebiehalo za takýchto podmienok, ktorých sme sa s Tomášom spoločne zúčastnili. Aj keď nám naša partia chýbala a nemohli sme nikoho objať, tak sme radi aj za takúto príležitosť. 

My doma sme si tiež urobili Zoom miestnosť, ktorú pravidelne využívame, každý z pohodlia svojej postele. Myslím, že táto aplikácia je ešte obľúbenejšia než Skype alebo Messenger. Aj tak dúfam, že sa čoskoro uvidíme naživo, pretože nič nenahradí ľudský kontakt.

Vaša Maťka Holentová

Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík, prajem vám všetko dobré do nového roka, hlavne veľa zdravia, šťastia, lásky a blízkosť dobrých ľudí. Nám redaktorom prajem, aby náš časopis bol stále obľúbený ako doteraz, ak nie ešte obľúbenejší :). Snáď píšem za všetkých, keď poviem, že sa budeme snažiť, aby naše články boli aj v tomto roku zaujímavé, inšpirujúce pre vaše životné situácie, no zároveň aj vtipné, aby vás pobavili.

Môj prvý tohtoročný článok bude o momentoch minulého roka. Len nedávno nás zaskočila pandémia koronavírusu, dosť nečakane a náhle. Každému z nás to v nejakom ohľade zmenilo životy, rovnako nastal zlom aj v tom mojom. Práve u mňa sa toho zmenilo veľa, keďže som žila dosť aktívnym životom mimo domova. Tak som svoj čas musela prispôsobiť opatreniam, pričom som sa nechcela vzdať svojich aktivít. Zvyknúť si na to bolo ťažšie, ale dalo sa to zvládnuť. Väčšinou som trávila dni doma, kde som si nachádzala rôzne činnosti, ako je napríklad výroba mydielok, online nakupovanie potravín, pečenie a zdobenie medovníkov. Zapájala som sa aj do ďalších domácich prác ako je upratovanie.

Prvé mesiace som bola zaskočená a nebola som ani zvyknutá byť stále doma. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, no utešovalo ma to, že som doma so svojimi blízkymi a nie niekde v nemocnici. Samozrejme, že moji priatelia z Detského klubu mi chýbajú, ale aj napriek tomu som šťastná, že ich môžem stretávať online na Zoome. Je to veľmi dobrá aplikácia a môžem povedať, že je lepšia ako Skype, pretože nám umožňuje vidieť sa v celej skupine.

V prvej vlne koronavírusu som bola viac depresívna a ťažko som brala túto pandémiu. Takisto, aj moja rodina si ťažšie zvykala na takéto opatrenia. Druhú vlnu, ktorá nastala v septembri, som vnímala o čosi menej depresívne, a začala som brať celú túto situáciu z pozitívnej stránky. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako pomôcť niekomu, kto viac potrebuje moju podporu. A tak som začala viac využívať svoj smartfón. Predtým som nezvykla vyvolávať svojim priateľom, no táto situácia si to vyžadovala a prekonala som sa. Prekonala som svoju uzavretosť voči takejto situácii. Rozhodla som sa, že budem s mojimi priateľmi aj napriek tomu, že mi nie sú nablízku. Ako prvý, s ktorým som začala viesť rozhovory, bol môj najbližší kamarát Jarko. Vedela som, že on u svojej babičky internet nemá a tak som sa rozhodla ešte v prvej vlne dopátrať k číslu jeho mamky, tety Valiky, cez jeho asistenta Števka. Skutočne sa snažím volať tak často ako sa len dá, pretože si uvedomujem, že aj keď nie je s nami, potrebuje cítiť našu prítomnosť. Keď sa mi nepodarí zavolať, pošlem aspoň sms a pýtam sa na jeho prežitý deň. Samozrejme cez Messenger komunikujem, ale o čosi menej, napríklad aj s Gregorom. Práve s touto aplikáciou mám problémy, preto aj kontakt je taký, aký je.

Tieto dni ma naučili priblížiť sa viac k ľudskosti a pokore v mojom živote. Nebrať priateľov ako samozrejmosť, ale vážiť si ich a preto si myslím, že aj vďaka týmto technológiám sme si bližší. Myslím, že naša pani riaditeľka to vystihla presne, keď povedala, že tieto dni overujú naše vzťahy a priateľstvá. Mne sa zdá, že tie naše v klube sa týmito aktuálnymi dňami overujú viac ako inokedy. V týchto dňoch cítim jasný odkaz pre ľudí, aby sme nezavrhovali ľudskosť a intenzívnejšiu prítomnosť človeka a aby sme si vedeli navzájom pomáhať. Aby sme si uvedomili hodnoty svojho vnútra a následne života. Možno tie slová, ktoré teraz napíšem budú kruté, ale z pohľadu viery mám pocit, že tieto dni sú pre nás istým varovaním. Mali by sme svoj život obrátiť k hodnotám, ktoré sa už pomaly vytrácajú. Je to spôsobené našimi hektickými dňami, pretože máme skoro všetko, na čo si len pomyslíme. No zabúdame na ľudí okolo seba a na ich pocity, na ich dušu. No najviac sa zabúda aj na skupinu starších ľudí, ktorí nás tak veľmi potrebujú. Tieto dni nám dávajú možnosť, aby sme mohli svoje životy prehĺbiť vo vzťahoch s rodinami a priateľmi. Preto by sme mali využiť tieto chvíle k tomu, aby sme tým, čo nás potrebujú, či už slabším alebo starším ľuďom boli nablízku ako sa len dá. Nehovorím o fyzickej blízkosti ako takej, ale skôr o našich myšlienkach k nim. Rada by som chcela upozorniť všetkých ľudí, nech nezabúdajú na svojich blízkych a priateľov. Nech sa v tieto dni zamýšľame práve nad hĺbkou svojich hodnôt v našich srdciach. Prajem nám to všetkým, aby sme mohli žiť o čosi plnohodnotnejší a aktívnejší život ako doteraz.

Vaša Maťka Holentová

Milí čitatelia,

tentokrát by som chcela upriamiť pozornosť na povzbudzujúce stretnutie hnutia Za ľudí, ktoré sa konalo hneď začiatkom roka, 14. januára 2020. Už teraz musím povedať, že tento rok začal veľmi produktívne, pretože takéto stretnutia sú veľmi dôležité a majú veľký význam pre ľudí. Hlavne preto, aby sme sa podieľali na zmene svojej budúcnosti, pretože  sa blížia parlamentné voľby, ktoré sa budú konať 29. februára 2020.

O tomto stretnutí sme sa všetci v Detskom klube dozvedeli od Majka, asi deň alebo dva dni predtým. Aj keď to bolo narýchlo, ja som osobne vedela, že chcem byť prítomná na tejto akcii, ktorá môže zmeniť aj moju budúcnosť. Síce to bolo veľmi narýchlo, ale na moje šťastie, som nemala nejaký iný dôležitý program na tento deň. Takže som sa tohto zasadnutia strany Za ľudí zúčastnila.

Dobrovoľne, slobodne a z vlastného rozhodnutia chcem pomôcť svojou troškou k lepšiemu kroku, aby to čo príde, padlo na úrodnú pôdu. Chcem vidieť nielen svoju budúcnosť, ale aj budúcnosť svojich známych, či už rodinných príslušníkov, priateľov alebo spolupracovníkov v lepšom svetle ako to bolo doteraz. Z tohto dôvodu som sa veľmi rada zúčastnila tejto akcie.

Tento deň začal klasicky, ako všetky moje predchádzajúce dni. Doobedu som si splnila svoje povinnosti a v kútiku duše som sa už pripravovala na poobedie. Do mesta som sa prichystala skôr, pretože som si potrebovala ešte vybaviť svoje súkromné záležitosti. Spoločnosť mi robila moja asistentka Maťka, Postupne sme sa presunuli k Historickej radnici, kde sa to všetko malo začať.



Samozrejme, aj  moji priatelia z Detského klubu prišli na toto stretnutie. Prišla aj moja mamka, ktorá sa hlavne z vlastnej iniciatívy zaujíma o takúto problematiku. Všetci spolu sme si pred začiatkom stretnutia pochutili na dobrých bagetách, aby sme mali dostatok energie. Vrátili sme sa znova k Historickej radnici. Postupne sme si všímali ako prichádzajú jednotliví kandidáti zo strany Za ľudí. Marcelka, vďaka ktorej sme sa o tomto dozvedeli, sa k nám pripojila o pár chvíľ neskôr a pozvala v mene nás všetkých pani Janu Žitňanskú, ktorá sľúbila návštevu nášho zariadenia po voľbách. Jej slová prinášajú veľkú túžbu pomôcť druhým: „Pomáhať tým, ktorí to potrebujú a ochraňovať najslabších je to, čomu verím a čo učím aj svoje deti.“ aj takto prezentuje pani Jana Žitňanská svoj cieľ. Po voľbách sa na ňu už tešíme. Stretnutie s touto politickou stranou nám ukazuje skvelý tím dobrých, kvalitných a po ľudskej stránke chápajúcich ľudí, ktorí vedia správne povzbudiť občana našej republiky. Z tohto dôvodu naša organizácia chce nadviazať užšiu spoluprácu s týmto skvelým tímom politikov, ktorej predsedom je bývalý prezident, pán Andrej Kiska.

Vonku pred radnicou mala táto politická strana vlastný stánok, kde ponúkali čaj a menšie občerstvenie.

Majkov asistent Daniel a zároveň náš klubový zabávač, si pochutnal na všetkom, čo stánok ponúkal. Jeho očarujúci úsmev stál za všetko.

Pred hlavným meetingom, ktorý sa konal v Historickej radnici sme sa všetci zastavili ešte na dobrej káve, čaji alebo čokoláde (ako si dal náš Majko).
Ja s mamkou sme si dali teplý čaj,  aby nás zahrial v tomto chladnom období. Potom sme sa vybrali do sály, kde sa začal o 17:00 hlavný program schôdze. Všetci sme napäto počúvali, čo nám chceli zdeliť. Stretnutie  fotila naša sociálna pracovníčka Majka Dubecká, za čo jej v mene všetkých ďakujeme. Aspoň takto budeme mať milú spomienku na to, ako sme sa aktivizovali aj pri takejto udalosti.

Veľmi významnou osobou stretnutia  bola moderátorka, ktorá je dcérou Vladimíra Ledeckého, ktorý sa tiež zúčastnil tejto politickej debaty. Jej meno je Vladimíra Marcinková. Tiež zaujíma o politiku, preto jej moderovanie išlo veľmi dobre. Ako prvého vyspovedala pána Andreja Kisku, ktorý kladie vo svojom volebnom programe dôraz na spravodlivosť. 

Úžasná bola poslankyňa, ktorá kandiduje za túto stranu, Veronika Remišová. Tento rozhovor bol výborný v tom, že poslankyňa chcela povzbudiť občanov k tomu, aby tiež verili slovenským zložkám ako je polícia, či súdnictvo. Chce ukázať ľudom, aby sa v tomto štáte nebáli a dôverovali bezpečnostným opatreniam, ktoré sa neustále zdokonaľujú. Ďalšiu debatu viedla moderátorka s pani Janou Žitňanskou, s pánom Vladimírom Ledeckým, ktorý je dlhoročným starostom Spišského Hrhova a je známy úspešným integrovaním Rómov. Tento diskusný rozhovor pokračoval s pánom Šeligom, s pánom Antalom a s pánom Luciakom.

Rozoberali sa rôzne témy, ktoré trápia bežných ľudí a neminuli ich ani otázky z publika. Ešte na začiatku sa jednotlivé otázky spísali a neskôr na nich odpovedali. Ja osobne som rada, že som sa tohto stretnutia zúčastnila. V mojom bežnom živote je takáto akcia veľmi obohacujúca, pre môj osobný a profesionálny, či študijný rozvoj. Týmto môžem nazbierať rôzne teoretické a praktické skúsenosti, ktoré mi určite pomôžu v lepších zajtrajškoch. Rozhodnutie ísť voliť je u každého individuálne. No napriek tomu vyzývam ľudí, aby sa zapojili aj do takejto aktivity ako sú voľby. Ide predsa o nás všetkých.
Podľa môjho názoru je potrebné niečo urobiť a nielen čakať, čo by mohlo prísť. Urobme preto hlavne to, čo môžeme a pripojme sa k lepšej a krajšej budúcnosti, akú si hlavne my sami vytvoríme. Urobme to nielen pre seba, ale aj pre ďalšie generácie, ktorých sa to týka už teraz.

Z celého srdca ďakujem členom Partie z DK. No hlavné poďakovanie patrí mojej mamke, pretože bez nej by som nemohla prísť. Som veľmi rada, že aj takto sme mohli navzájom pocítiť spolupatričnosť a bojovnosť pre naše spoločné ciele.

Martinka Holentová

Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík. Tentokrát by som Vám chcela napísať povzbudzujúci článok s názvom "Rovnaké príležitosti".

Ako adolescentke sa mi narodili bratranec a sesternica. Volajú sa Alenka a Roman. V našom príbuzenskom vzťahu je trochu smutné to, že sme sa od malička videli málokedy, len dvakrát do roka, pretože bývajú v Čechách. Oni dvaja, narozdiel odomňa, nemajú žiadne zdravotné postihnutie. Stretávali sme sa väčšinou cez letné prázdniny. Zážitky s nimi boli pre mňa perfektné a nezabudnuteľné. Nikdy mi nedali pocítiť, že som pre nich iná kvôli môjmu zdravotnému postihnutiu. Vždy ma brali za seberovnú sesternicu. Keď sme išli na prechádzku, tak sa skôr hádali kto ma bude tlačiť.

Ešte ako dievča pred pubertou som mala svoj sen. A to stať sa psychologičkou, keď budem raz veľká a dospelá. Moja najdrahšia sesternička Alenka, ktorá ešte ani nevedela poriadne rozprávať, už vtedy hovorila o tom, že keď bude veľká, bude vyrovnávať zuby. Aby som ja, ako jej sesternica, mala krásny úsmev :D. Možno to vyplývalo aj z toho, že som brala veľa liekov a mala som v dôsledku toho poškodený chrup. Vždy hovorila, že keď bude veľká, vyrobí mi ružový strojček :) a stále mi hovorila "usměj se na mne, ukážu ti, kde ti ty zuby vyrovnám :)"

Ako čas plynul a my sme sa stretávali z roka na rok stále starší, tak sme sa stretávali menej. Svoje sny sme mali stále rovnaké. Ona chcela byť stále zubná doktorka a ja psychologička. Dá sa povedať, že sme si svoje sny splnili. Ja som skončila náuku o rodine na Katolíckej univerzite (zatiaľ bakalára). Moja sesternica Alenka skončila ako zubná doktorka a má v tomto odbore aj prácu. Doposiaľ hovorí, že táto práca ju veľmi baví.

Pre mňa ako osobu so zdravotným postihnutím bol tento sen vzdialenejší a ťažšie dosiahnuteľný, ale napriek tomu som sa nevzdávala. V dôsledku môjho zdravotného postihnutia bolo pre mňa komplikované študovať na vysokej škole, ale nevzdala som sa. Mnohí ľudia a známi tvrdili, že možno je to pre mňa zbytočné a bude to náročné, ale vďaka osobnej asistencii som sa rozhodla predsa študovať na vysokej škole.

Musela som mať veľmi dobre zorganizovanú osobnú asistenciu, aby som včas vstala z postele, mohla sa obliecť a ísť na univerzitu. Mnoho zdravých ľudí si to neuvedomuje, ale mať zdravé ruky a zdravé nohy je na nezaplatenie. Je to dar, ktorý sa nedá ničím nahradiť, len kompenzovať. Som vďačná za túto "rovnakú príležitosť". Ďakujem za podporu svojej rodine, skvelým osobným asistentkám, ktoré sa rozhodli pomôcť mi prebojovať sa až do cieľa a získať bakalársky titul.

Ja som možno musela vynaložiť dvojnásobne úsilie na to, aby som bola tým čím som sa stala, ale ľudia by nemali zabúdať, že najdôležitejším titulom je to, akým ste človekom a aké máte otvorené srdce pre druhých, ako a na čo viete využiť svoje schopnosti alebo nadanie.. Bez ohľadu na to či máte ťažké zdravotné postihnutie alebo nie. Nie je podstatné či máte slabé ruky alebo nohy.

Chcela by som povzbudiť všetkých k tomu, aby sa nevzdávali svojich snov a túžob. Lebo aj keď sú túžby takmer nereálne, môžu sa stať peknou realitou. Tento článok je venovaný všetkým, ktorí sa nevzdávajú a bojujú za rovnaké príležitosti. Medzi takých ľudí sa radím aj ja. Veľmi sa chcem poďakovať Alenke a Romankovi, že nikdy medzi nami nehľadali rozdiely a že som sa cítila v ich očiach ako dobrá, síce trocha poplašená divoška, ale rovnocenná sesternica. A ďakujem, že ma povzbudzujú vo všetkom čo robím a vidia v tom podstatný a duchaplný zmysel. Ich podpora ako aj celej mojej rodiny mi dáva silu bojovať ďalej. Som rada,že ich mám.

Martina Holentová

Milí čitatelia, chcem sa s vami podeliť o svoj prvý fantastický zážitok, ktorý sme spolu zažili v našom obľúbenom podniku Cool Bowling v obchodnom dome Dargov. Všetci tam veľmi radi chodíme, ale málo kto z nás si mal možnosť doteraz bowling zahrať, pretože bowlingové gule sú veľmi ťažké a nevieme ich udržať.

Skvelé prekvapenie

Preto sme boli všetci veľmi prekvapení a potešení, keď aj my sme mali možnosť si zahrať vďaka bowlingovej rampe. Konečne sme si aj my vychutnať túto hru naplno, nie len ako pasívni diváci. Aj keď samozrejme aj fandenie ma bavilo. 

Počas hrania som zažila trošku adrenalínu a súťaživosti. Bola som počas prvého bowlingu na dráhe len dvakrát, na skúšku. Hneď sa mi však podarilo zhodiť na dráhe všetkých desať koliek. Pre mňa to bolo veľmi skvelé. Teším sa, že mi už teraz nebude brániť nič, aby som si zahrala častejšie.

Bowling je dobrý na koncentráciu a pozornosť, ako aj na zábavu. Na tejto hre mám rada aj to, že sme tam všetci spolu a porozprávame si zážitky. Cool bowling je zároveň reštauráciou, a tak si môžeme dať našu obľúbenú kávičku, obed, hranolky s kečupom, pizzu a rôzne iné jedlá.

Ale späť k rampe. Je skvelé, že niečo takéto existuje, aby si mohli zahrať aj tí, čo to po fyzickej stránke nezvládajú. Napríklad moji kamaráti Matúško a Majko. 

Druhý krát to vyšlo lepšie

Medzičasom som dostala druhú možnosť zahrať si pomocou rampy bowling. Už som odohrala celú hodinu.

Náš kamarát Marek oslavoval svoje narodeniny a Ľubko meniny v našom obľúbenom podniku Cool Bowling, tak by som im aj prostredníctvom tohto článku chcela zapriať veľa zdravia a nech sa im v živote darí a dosiahnu veľa úspechov. Keďže majú obaja radi bowling, oslávili sme to hneď dvomi hodinami športovania. Rampu sme samozrejme priniesli tiež. Myslím, že má veľký úspech a dobré ohlasy. Ja som si túto hru aj tento krát veľmi užila. Dúfam, že sa takto skvelo zabavíme aj nabudúce. 

Martina Holentová

Minulý týždeň sa časť našej partičky z DK rozhodla, že sa zúčastníme výletu do Jasova. Každý, kto sa chcel zúčastniť, musel ísť vlastnou dopravou, keďže do Jasova nechodia nízkopodlažné autobusy. Ale niektorí z nás išli Eurobusom, ako napríklad Lucka so svojou asistentkou Beátkou alebo Peťka s asistentom Lukášom. Išli autobusom aj napriek tomu, že tam boli schody. Samozrejme, ostatní sme išli vlastnými autami. Majko išiel so svojím asistentom Jankom a pani riaditeľkou a ja som išla tiež so svojimi rodičmi a asistentkou autom. Vyrazili sme z domu približne o deviatej. Samozrejme, ešte pred tým, si môj otec pozrel trasu do Jasova, lebo tam nikto z nás pred tým autom nešiel. Keď sme prišli do cieľa, tak ako prvé sme sa išli pozrieť Kláštor premonštrátov.

Teraz si dáme trošku z histórie kláštora

História kláštora premonštrátov: Prvá budova je z roku 1228. Prvú budovu začali budovať za vlády Kolomana počas vpádu tatárskych kmeňov. Počas éry prepošta Sauberera v štyridsiatych rokoch osemnásteho storočia bola budova kláštora kompletne prestavaná.

Nový kláštor v neskorobarokovom slohu navrhol viedenský architekt Anton Pilgram. Téma fresiek tohto kláštora sa týka cirkevných symbolov a života sv. Jána Krstiteľa. Sochy, ktoré sú umiestnené vpravo a vľavo pochádzajú od umeleckého sochára Johana Hennevogela. Jeho dielo sa dopĺňa architektonickými dielami Jána Lukáša Krackera. Vysvätenie kostola sa uskutočnilo v roku 1766.

Po tomto historickom výklade sprievodkyne sme sa boli pozrieť aj do iných novozrekonštruovaných priestorov komplexu, v ktorom sa nachádzali starobylé nábytky, klavír. Miestnosť slúži ako reprezentačný priestor. Na poschodie sme sa však nie všetci dostali, pretože tam bolo veľa schodov. 

Kláštorné záhrady

Potom nasledovala prehliadka kláštorných záhrad, ktoré sa nachádzali v priestoroch okolo kláštora. Kríky boli vytvarované do rôznych obrazcov a labyrintov, ktoré boli veľmi nádherné. Mne to pripadalo ako miesto, kde si mohli mnísi tohto kláštora odpočinúť a rozjímať. V týchto záhradách sme sa mohli aj fotiť, na rozdiel od kostola, kde sa to počas prehliadky nesmelo.

Zopár fotiek som si nafotila aj ja. Som odfotená so svojou mamkou. Prehliadky v Jasove sa zúčastnila aj moja mamka a tiež sa jej to veľmi páčilo. My obidve máme rady hrady a zámky, preto nás tento výlet fascinoval.

Spoločný obed a návrat domov

Samozrejme potom sme išli ako vždy na obed. Museli sme dlho čakať a poriadne si to vyšľapať, lebo reštaurácia sa nachádzala ďaleko od kláštora. Návrat domov bol trošku únavný. Všetky tri - ja, mamka aj asistentka, sme boli veľmi unavené, ale myslím, že sa nám výlet vydaril a stálo to za to.

Maťka Holentová

Milí čitatelia Klubčika,

5. apríla sme navštívili základnú školu svätých Košických mučeníkov, na KVP na Čordákovej ulici. Túto školu sme sa rozhodli navštíviť s našou Partiou z DK z dôvodu spolupráce a aj mapovania škôl. Pozorovali sme bezbariérovosť, aby sme sa presvedčili, ako je táto škola pripravená na prijatie osôb s telesným postihnutím. Táto škola sa skladá z viacerých častí - materská škola, základná škola, základná umelecká škola, gymnázium a centrum voľného času. Sú to veľmi pekné priestory.

Pani riaditeľka nás privítala veľmi milo. Bola šokovaná, že sme prišli v takom veľkom počte. Boli sme tam ja(Maťka), Matúš, Gregor a Jarko. Zo sociálnych pracovníkov bola Marcelka, Ľubka, Majka, Majko, Janko a Daniel. Samozrejme my sme mali svojich osobných asistentov, bez nich by sme sa do tejto školy nedostali. Musím povedať, že hneď na začiatku nás privítalo zopár schodíkov. Pani riaditeľka nás zaviedla do jedálne, kde sme mali spontánny rozhovor na tému školstvo, zdravotne postihnuté deti a mládež. Potom nám ponúkli malé pohostenie.

Smutné je, že ak by aj chceli prijať žiačku s telesným postihnutím, tak by nemohli, pretože nemajú výťah ani plošinu, ktorou by sa takíto študenti dostali na vyššie poschodia. Na prízemí je len prvý stupeň základnej školy. Využili sme to a navštívili prváčikov a tretiačikov ZŠ. Pýtali sme sa ich, aké by to pre nich bolo, keby boli osobnými asistentmi keď budú veľkí, alebo či si vedia predstaviť keď budú pracovať s niekým, kto bude na vozíčku. Odpovede boli rôzne, najprv nemali odvahu, ale potom sa osmelili. Pani učiteľka sa ich pýtala, čo si myslia, že je pre nás ťažké, keď sme na vozíku. Odpovede nás pobavili,  ale aj chytili za srdce. Deti boli spontánne a otvorené tejto diskusii.

Ja som z tejto návštevy školy mala veľmi príjemný pocit. Dúfam, že budeme úzko spolupracovať aj s touto školou. Vedenie tejto školy je veľmi ústretové a príjemné, hlavne pani riaditeľka. Pri diskusii nás navštívil aj pán kaplán, ktorý učí na škole náboženstvo.

Dúfam, že bude viac takýchto škôl v Košiciach aj na Slovensku, ktoré budú ochotné nadviazať spoluprácu. Môžme takto navzájom zdieľať názory na kvalitné vzdelávanie detí a mládeže ako aj inklúziu či integráciu detí zo zdravotným postihnutím do kolektívu medzi zdravých spolužiakov. Je to podstatné a aj obohacujúce, či už pre normálnych zdravých žiakov bez zdravotného znevýhodnenia, alebo aj zo strany žiakov s telesným postihnutím. Dáva to zmysel pre obe strany.

Na záver našej návštevy nám pán kaplán ukázal školskú kaplnku, ktorá je v rekonštrukcii, ale je veľmi nádherná. V tejto kaplnke sa konajú ráno bohoslužby. Táto návšteva ma presvedčila o tom, že nie každej škole a inštitúcii je ľahostajné vzdelávanie detí so ZP. Som rada, že som sa mohla zúčastniť návštevy tejto školy, lebo bola veľmi povzbudzujúca a podnetná. Dúfajme, že takýchto škôl čo otvoria dvere zdravotne postihnutím deťom a mládeži, bude na Slovensku čoraz viac. A že inkluzívne vzdelávanie bude prirodzenou súčasťou detí so zdravotným postihnutím. Z tohto dňa mám veľmi povzbudzujúci pocit.

Martina Holentová