Martina Holentová

Maťka Holentová je redaktorkou časopisu Klubčík vďaka Nadácii pre deti Slovenska už tretí rok. Žije s rodičmi a bratom v košickej mestskej časti Nad Jazerom. Je však odhodlaná uchopiť svoj život do svojich rúk a intenzívne pracuje na svojom osamostatnení. Pomáha jej v tom osobná asistencia.

"Odborníci" ju v detstve odpisovali a chceli ju umiestniť do špeciálnej školy. Spolu s mamkou sa však nevzdali a bojovali. Dnes je už Martinka bakalárkou a pokračuje v štúdiu na univerzite.

Toto obdobie krízy nám bohužiaľ neumožňuje stretávať sa osobne v klube, no namiesto toho nám slúži naša skvelá aplikácia Zoom. S týmto nápadom prišiel náš sociálny pracovník Janko, aby sme mohli fungovať aktívne. Táto apka je úžasná vďaka tomu, že sa tam môžeme vidieť viacerí a to z pohodlia svojich domovov.

 

V prvej vlne pandémie pre nás táto aplikácia bola novinkou a museli sme si na ňu zvyknúť. Zo začiatku pre nás predstavovala španielsku dedinu. Nevedeli sme až tak dobre disponovať s jej funkciami a zapnutie niektorých vymožeností tejto aplikácie nám spočiatku robilo problém.

Ja osobne som mala problém s prezeraním chatu a prečítaním si ho. Nevedela som, kde sa chat nachádza, no postupne som na to prichádzala. Teraz som zvykla využívať aj ďalšie rozsiahlejšie funkcie, ktoré má táto aplikácia k dispozícii. Prišla som na veci, ktoré sa tam dajú zmeniť. Napríklad pozadie, kde ležím v tráve alebo lietanie vo vesmíre, či vloženie vlastnej fotky na pozadie, takže to vyzeralo ako moja dvojička J. Už som svoju partičku zopár krát takto obalamutila, čo bolo dosť vtipné.

Z týchto dní mám radosť, pretože sa k nám pripojil aj Marek, ktorý doteraz túto aplikáciu nevyužíval. Mali sme ho možnosť vidieť a aspoň takýto kontakt s ním nás potešil. Aj keď sa Marekovi niektoré technické veci nepodarili na prvýkrát, no sme radi za jeho prítomnosť s nami. Marek chodí zrejme na Zoom z mobilu, preto Janko túto aplikáciu zjednodušil, aby sa mu lepšie manipulovalo. Čo je super. A tak Marek môže byť na našich obľúbených aktivitách. Táto aplikácia nám umožňuje byť aj trochu nezávislým.

Naša obľúbená Zoomka (ako ju zvykneme volať) má aj skvelú vlastnosť, o ktorej sa možno málo hovorí. Sme v spojení aj s kamarátmi, ktorí patria do našej partie, ale nebývajú v tomto meste. Je to napríklad tak pri Tomášovi Hudákovi, ktorý býva v dedine Lubeník. On sa tiež veľmi rád pripája na naše aktivity, preto je to super možnosť ako byť s ním v užšom kontakte, aj keď je od nás niekoľko kilometrov vzdialený. Veľmi sa tomu všetci tešíme. Z tejto zázračnej aplikácie sme naozaj nadšení. Aj Vianočné stretnutie prebiehalo za takýchto podmienok, ktorých sme sa s Tomášom spoločne zúčastnili. Aj keď nám naša partia chýbala a nemohli sme nikoho objať, tak sme radi aj za takúto príležitosť. 

My doma sme si tiež urobili Zoom miestnosť, ktorú pravidelne využívame, každý z pohodlia svojej postele. Myslím, že táto aplikácia je ešte obľúbenejšia než Skype alebo Messenger. Aj tak dúfam, že sa čoskoro uvidíme naživo, pretože nič nenahradí ľudský kontakt.

Vaša Maťka Holentová


Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík, prajem vám všetko dobré do nového roka, hlavne veľa zdravia, šťastia, lásky a blízkosť dobrých ľudí. Nám redaktorom prajem, aby náš časopis bol stále obľúbený ako doteraz, ak nie ešte obľúbenejší :). Snáď píšem za všetkých, keď poviem, že sa budeme snažiť, aby naše články boli aj v tomto roku zaujímavé, inšpirujúce pre vaše životné situácie, no zároveň aj vtipné, aby vás pobavili.

 

Môj prvý tohtoročný článok bude o momentoch minulého roka. Len nedávno nás zaskočila pandémia koronavírusu, dosť nečakane a náhle. Každému z nás to v nejakom ohľade zmenilo životy, rovnako nastal zlom aj v tom mojom. Práve u mňa sa toho zmenilo veľa, keďže som žila dosť aktívnym životom mimo domova. Tak som svoj čas musela prispôsobiť opatreniam, pričom som sa nechcela vzdať svojich aktivít. Zvyknúť si na to bolo ťažšie, ale dalo sa to zvládnuť. Väčšinou som trávila dni doma, kde som si nachádzala rôzne činnosti, ako je napríklad výroba mydielok, online nakupovanie potravín, pečenie a zdobenie medovníkov. Zapájala som sa aj do ďalších domácich prác ako je upratovanie.

 

Prvé mesiace som bola zaskočená a nebola som ani zvyknutá byť stále doma. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, no utešovalo ma to, že som doma so svojimi blízkymi a nie niekde v nemocnici. Samozrejme, že moji priatelia z Detského klubu mi chýbajú, ale aj napriek tomu som šťastná, že ich môžem stretávať online na Zoome. Je to veľmi dobrá aplikácia a môžem povedať, že je lepšia ako Skype, pretože nám umožňuje vidieť sa v celej skupine.

V prvej vlne koronavírusu som bola viac depresívna a ťažko som brala túto pandémiu. Takisto, aj moja rodina si ťažšie zvykala na takéto opatrenia. Druhú vlnu, ktorá nastala v septembri, som vnímala o čosi menej depresívne, a začala som brať celú túto situáciu z pozitívnej stránky. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako pomôcť niekomu, kto viac potrebuje moju podporu. A tak som začala viac využívať svoj smartfón. Predtým som nezvykla vyvolávať svojim priateľom, no táto situácia si to vyžadovala a prekonala som sa. Prekonala som svoju uzavretosť voči takejto situácii. Rozhodla som sa, že budem s mojimi priateľmi aj napriek tomu, že mi nie sú nablízku. Ako prvý, s ktorým som začala viesť rozhovory, bol môj najbližší kamarát Jarko. Vedela som, že on u svojej babičky internet nemá a tak som sa rozhodla ešte v prvej vlne dopátrať k číslu jeho mamky, tety Valiky, cez jeho asistenta Števka. Skutočne sa snažím volať tak často ako sa len dá, pretože si uvedomujem, že aj keď nie je s nami, potrebuje cítiť našu prítomnosť. Keď sa mi nepodarí zavolať, pošlem aspoň sms a pýtam sa na jeho prežitý deň. Samozrejme cez Messenger komunikujem, ale o čosi menej, napríklad aj s Gregorom. Práve s touto aplikáciou mám problémy, preto aj kontakt je taký, aký je.

Tieto dni ma naučili priblížiť sa viac k ľudskosti a pokore v mojom živote. Nebrať priateľov ako samozrejmosť, ale vážiť si ich a preto si myslím, že aj vďaka týmto technológiám sme si bližší. Myslím, že naša pani riaditeľka to vystihla presne, keď povedala, že tieto dni overujú naše vzťahy a priateľstvá. Mne sa zdá, že tie naše v klube sa týmito aktuálnymi dňami overujú viac ako inokedy. V týchto dňoch cítim jasný odkaz pre ľudí, aby sme nezavrhovali ľudskosť a intenzívnejšiu prítomnosť človeka a aby sme si vedeli navzájom pomáhať. Aby sme si uvedomili hodnoty svojho vnútra a následne života. Možno tie slová, ktoré teraz napíšem budú kruté, ale z pohľadu viery mám pocit, že tieto dni sú pre nás istým varovaním. Mali by sme svoj život obrátiť k hodnotám, ktoré sa už pomaly vytrácajú. Je to spôsobené našimi hektickými dňami, pretože máme skoro všetko, na čo si len pomyslíme. No zabúdame na ľudí okolo seba a na ich pocity, na ich dušu. No najviac sa zabúda aj na skupinu starších ľudí, ktorí nás tak veľmi potrebujú. Tieto dni nám dávajú možnosť, aby sme mohli svoje životy prehĺbiť vo vzťahoch s rodinami a priateľmi. Preto by sme mali využiť tieto chvíle k tomu, aby sme tým, čo nás potrebujú, či už slabším alebo starším ľuďom boli nablízku ako sa len dá. Nehovorím o fyzickej blízkosti ako takej, ale skôr o našich myšlienkach k nim. Rada by som chcela upozorniť všetkých ľudí, nech nezabúdajú na svojich blízkych a priateľov. Nech sa v tieto dni zamýšľame práve nad hĺbkou svojich hodnôt v našich srdciach. Prajem nám to všetkým, aby sme mohli žiť o čosi plnohodnotnejší a aktívnejší život ako doteraz.

 

 

Vaša Maťka Holentová

 


Milí čitatelia,

tentokrát by som chcela upriamiť pozornosť na povzbudzujúce stretnutie hnutia Za ľudí, ktoré sa konalo hneď začiatkom roka, 14. januára 2020. Už teraz musím povedať, že tento rok začal veľmi produktívne, pretože takéto stretnutia sú veľmi dôležité a majú veľký význam pre ľudí. Hlavne preto, aby sme sa podieľali na zmene svojej budúcnosti, pretože  sa blížia parlamentné voľby, ktoré sa budú konať 29. februára 2020.

O tomto stretnutí sme sa všetci v Detskom klube dozvedeli od Majka, asi deň alebo dva dni predtým. Aj keď to bolo narýchlo, ja som osobne vedela, že chcem byť prítomná na tejto akcii, ktorá môže zmeniť aj moju budúcnosť. Síce to bolo veľmi narýchlo, ale na moje šťastie, som nemala nejaký iný dôležitý program na tento deň. Takže som sa tohto zasadnutia strany Za ľudí zúčastnila.

Dobrovoľne, slobodne a z vlastného rozhodnutia chcem pomôcť svojou troškou k lepšiemu kroku, aby to čo príde, padlo na úrodnú pôdu. Chcem vidieť nielen svoju budúcnosť, ale aj budúcnosť svojich známych, či už rodinných príslušníkov, priateľov alebo spolupracovníkov v lepšom svetle ako to bolo doteraz. Z tohto dôvodu som sa veľmi rada zúčastnila tejto akcie.

 

Tento deň začal klasicky, ako všetky moje predchádzajúce dni. Doobedu som si splnila svoje povinnosti a v kútiku duše som sa už pripravovala na poobedie. Do mesta som sa prichystala skôr, pretože som si potrebovala ešte vybaviť svoje súkromné záležitosti. Spoločnosť mi robila moja asistentka Maťka, Postupne sme sa presunuli k Historickej radnici, kde sa to všetko malo začať.



Samozrejme, aj  moji priatelia z Detského klubu prišli na toto stretnutie. Prišla aj moja mamka, ktorá sa hlavne z vlastnej iniciatívy zaujíma o takúto problematiku. Všetci spolu sme si pred začiatkom stretnutia pochutili na dobrých bagetách, aby sme mali dostatok energie. Vrátili sme sa znova k Historickej radnici. Postupne sme si všímali ako prichádzajú jednotliví kandidáti zo strany Za ľudí. Marcelka, vďaka ktorej sme sa o tomto dozvedeli, sa k nám pripojila o pár chvíľ neskôr a pozvala v mene nás všetkých pani Janu Žitňanskú, ktorá sľúbila návštevu nášho zariadenia po voľbách. Jej slová prinášajú veľkú túžbu pomôcť druhým: „Pomáhať tým, ktorí to potrebujú a ochraňovať najslabších je to, čomu verím a čo učím aj svoje deti.“ aj takto prezentuje pani Jana Žitňanská svoj cieľ. Po voľbách sa na ňu už tešíme. Stretnutie s touto politickou stranou nám ukazuje skvelý tím dobrých, kvalitných a po ľudskej stránke chápajúcich ľudí, ktorí vedia správne povzbudiť občana našej republiky. Z tohto dôvodu naša organizácia chce nadviazať užšiu spoluprácu s týmto skvelým tímom politikov, ktorej predsedom je bývalý prezident, pán Andrej Kiska.

 

Vonku pred radnicou mala táto politická strana vlastný stánok, kde ponúkali čaj a menšie občerstvenie.

 

Majkov asistent Daniel a zároveň náš klubový zabávač, si pochutnal na všetkom, čo stánok ponúkal. Jeho očarujúci úsmev stál za všetko.

Pred hlavným meetingom, ktorý sa konal v Historickej radnici sme sa všetci zastavili ešte na dobrej káve, čaji alebo čokoláde (ako si dal náš Majko).
Ja s mamkou sme si dali teplý čaj,  aby nás zahrial v tomto chladnom období. Potom sme sa vybrali do sály, kde sa začal o 17:00 hlavný program schôdze. Všetci sme napäto počúvali, čo nám chceli zdeliť. Stretnutie  fotila naša sociálna pracovníčka Majka Dubecká, za čo jej v mene všetkých ďakujeme. Aspoň takto budeme mať milú spomienku na to, ako sme sa aktivizovali aj pri takejto udalosti.

 

 

Veľmi významnou osobou stretnutia  bola moderátorka, ktorá je dcérou Vladimíra Ledeckého, ktorý sa tiež zúčastnil tejto politickej debaty. Jej meno je Vladimíra Marcinková. Tiež zaujíma o politiku, preto jej moderovanie išlo veľmi dobre. Ako prvého vyspovedala pána Andreja Kisku, ktorý kladie vo svojom volebnom programe dôraz na spravodlivosť. 

 

 

 

Úžasná bola poslankyňa, ktorá kandiduje za túto stranu, Veronika Remišová. Tento rozhovor bol výborný v tom, že poslankyňa chcela povzbudiť občanov k tomu, aby tiež verili slovenským zložkám ako je polícia, či súdnictvo. Chce ukázať ľudom, aby sa v tomto štáte nebáli a dôverovali bezpečnostným opatreniam, ktoré sa neustále zdokonaľujú. Ďalšiu debatu viedla moderátorka s pani Janou Žitňanskou, s pánom Vladimírom Ledeckým, ktorý je dlhoročným starostom Spišského Hrhova a je známy úspešným integrovaním Rómov. Tento diskusný rozhovor pokračoval s pánom Šeligom, s pánom Antalom a s pánom Luciakom.


 

Rozoberali sa rôzne témy, ktoré trápia bežných ľudí a neminuli ich ani otázky z publika. Ešte na začiatku sa jednotlivé otázky spísali a neskôr na nich odpovedali. Ja osobne som rada, že som sa tohto stretnutia zúčastnila. V mojom bežnom živote je takáto akcia veľmi obohacujúca, pre môj osobný a profesionálny, či študijný rozvoj. Týmto môžem nazbierať rôzne teoretické a praktické skúsenosti, ktoré mi určite pomôžu v lepších zajtrajškoch. Rozhodnutie ísť voliť je u každého individuálne. No napriek tomu vyzývam ľudí, aby sa zapojili aj do takejto aktivity ako sú voľby. Ide predsa o nás všetkých.
Podľa môjho názoru je potrebné niečo urobiť a nielen čakať, čo by mohlo prísť. Urobme preto hlavne to, čo môžeme a pripojme sa k lepšej a krajšej budúcnosti, akú si hlavne my sami vytvoríme. Urobme to nielen pre seba, ale aj pre ďalšie generácie, ktorých sa to týka už teraz.

 

Z celého srdca ďakujem členom Partie z DK. No hlavné poďakovanie patrí mojej mamke, pretože bez nej by som nemohla prísť. Som veľmi rada, že aj takto sme mohli navzájom pocítiť spolupatričnosť a bojovnosť pre naše spoločné ciele.

Martinka Holentová


Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík. Tentokrát by som Vám chcela napísať povzbudzujúci článok s názvom "Rovnaké príležitosti".

Ako adolescentke sa mi narodili bratranec a sesternica. Volajú sa Alenka a Roman. V našom príbuzenskom vzťahu je trochu smutné to, že sme sa od malička videli málokedy, len dvakrát do roka, pretože bývajú v Čechách. Oni dvaja, narozdiel odomňa, nemajú žiadne zdravotné postihnutie. Stretávali sme sa väčšinou cez letné prázdniny. Zážitky s nimi boli pre mňa perfektné a nezabudnuteľné. Nikdy mi nedali pocítiť, že som pre nich iná kvôli môjmu zdravotnému postihnutiu. Vždy ma brali za seberovnú sesternicu. Keď sme išli na prechádzku, tak sa skôr hádali kto ma bude tlačiť.

Ešte ako dievča pred pubertou som mala svoj sen. A to stať sa psychologičkou, keď budem raz veľká a dospelá. Moja najdrahšia sesternička Alenka, ktorá ešte ani nevedela poriadne rozprávať, už vtedy hovorila o tom, že keď bude veľká, bude vyrovnávať zuby. Aby som ja, ako jej sesternica, mala krásny úsmev :D. Možno to vyplývalo aj z toho, že som brala veľa liekov a mala som v dôsledku toho poškodený chrup. Vždy hovorila, že keď bude veľká, vyrobí mi ružový strojček :) a stále mi hovorila "usměj se na mne, ukážu ti, kde ti ty zuby vyrovnám :)"

Ako čas plynul a my sme sa stretávali z roka na rok stále starší, tak sme sa stretávali menej. Svoje sny sme mali stále rovnaké. Ona chcela byť stále zubná doktorka a ja psychologička. Dá sa povedať, že sme si svoje sny splnili. Ja som skončila náuku o rodine na Katolíckej univerzite (zatiaľ bakalára). Moja sesternica Alenka skončila ako zubná doktorka a má v tomto odbore aj prácu. Doposiaľ hovorí, že táto práca ju veľmi baví.

Pre mňa ako osobu so zdravotným postihnutím bol tento sen vzdialenejší a ťažšie dosiahnuteľný, ale napriek tomu som sa nevzdávala. V dôsledku môjho zdravotného postihnutia bolo pre mňa komplikované študovať na vysokej škole, ale nevzdala som sa. Mnohí ľudia a známi tvrdili, že možno je to pre mňa zbytočné a bude to náročné, ale vďaka osobnej asistencii som sa rozhodla predsa študovať na vysokej škole.

Musela som mať veľmi dobre zorganizovanú osobnú asistenciu, aby som včas vstala z postele, mohla sa obliecť a ísť na univerzitu. Mnoho zdravých ľudí si to neuvedomuje, ale mať zdravé ruky a zdravé nohy je na nezaplatenie. Je to dar, ktorý sa nedá ničím nahradiť, len kompenzovať. Som vďačná za túto "rovnakú príležitosť". Ďakujem za podporu svojej rodine, skvelým osobným asistentkám, ktoré sa rozhodli pomôcť mi prebojovať sa až do cieľa a získať bakalársky titul.

Ja som možno musela vynaložiť dvojnásobne úsilie na to, aby som bola tým čím som sa stala, ale ľudia by nemali zabúdať, že najdôležitejším titulom je to, akým ste človekom a aké máte otvorené srdce pre druhých, ako a na čo viete využiť svoje schopnosti alebo nadanie.. Bez ohľadu na to či máte ťažké zdravotné postihnutie alebo nie. Nie je podstatné či máte slabé ruky alebo nohy.

Chcela by som povzbudiť všetkých k tomu, aby sa nevzdávali svojich snov a túžob. Lebo aj keď sú túžby takmer nereálne, môžu sa stať peknou realitou. Tento článok je venovaný všetkým, ktorí sa nevzdávajú a bojujú za rovnaké príležitosti. Medzi takých ľudí sa radím aj ja. Veľmi sa chcem poďakovať Alenke a Romankovi, že nikdy medzi nami nehľadali rozdiely a že som sa cítila v ich očiach ako dobrá, síce trocha poplašená divoška, ale rovnocenná sesternica. A ďakujem, že ma povzbudzujú vo všetkom čo robím a vidia v tom podstatný a duchaplný zmysel. Ich podpora ako aj celej mojej rodiny mi dáva silu bojovať ďalej. Som rada,že ich mám.

Martina Holentová


Milí naši čitatelia časopisu Klubčík, dnešný deň (15.november 2019) pre mňa začal trošku strhujúco a chaoticky, pretože po prvý krát som išla s mojou novou asistentkou do klubu, a nevedela som, ako to dopadne. Musím povedať, že na začiatku som mala trému, ale obávala som sa zbytočne, pretože tento deň dopadol vynikajúco. Rozhodla som sa napísať článok o včerajšom nádhernom dni – 21.ročníku Zbierky Hodina deťom Nadácie pre deti Slovenska.

Aj tento rok sme pôsobili ako regionálne koordinačné centrum v Košiciach. Radi pomôžeme v procese zbierky, pretože si myslíme, že pomáhať nezištne tým, ktorí to potrebujú najviac, je veľmi potrebné. A treba dať do toho srdce. Ľudia si potrebujú uvedomiť, že v každej pomoci je dôležitá láska a spolupatričnosť. S touto nadáciou spolupracujeme už niekoľko rokov. Chceme byť prospešní a otvorení pre druhých, lebo si myslíme, že ľudia by mali myslieť nielen na svoje dobro, ale aj byť otvorení iným ľuďom a myslieť na nich. Preto som ja osobne rada, že som sa zúčastnila včerajšej zbierky  Hodina deťom. Uvedomujem si, že aj vďaka Hodine deťom funguje naša redakcia v Detskom klube, pretože nás NDS finančne podporuje. Celoslovenská zbierka je skvelá v tom, že sa v tento deň všetci, ktorí chcú a majú chuť pomáhať, môžu spojiť v jeden celok a spoločne myslieť na tých, ktorí potrebujú pomoc. Môj včerajší deň mal pôvodne vyzerať trošku inak, lebo som mala mať vyučovanie v škole. Zároveň som sa veľmi chcela zúčastniť zbierky. Asi to bolo nejaké Božie znamenie, alebo zázrak, lebo spolužiačka mi volala, že konzultácia sa zrušila. Tak som sa mohla zúčastniť zbierky od začiatku do konca. Do našej organizácie chodili rôzne tímy zo škôl s pokladničkami. Spojili sa pre spoločnú dobrú vec. Keď prichádzali, cítila som vo svojom srdci spolupatričnosť, spoluprácu, nádej a lásku a vyvolalo to vo mne fantastické pocity. V našom regionálnom centre bola skrátka veľmi príjemná atmosféra. Spoznala som veľa študentov, ktorí vo mne vyvolali nádej na lepšiu budúcnosť pre nás všetkých. Je to ďalší dôkaz, že nie je pravda, čo sa hovorí - že dnešná generácia na nikoho nemyslí. Poobede som išla zbierať peniažky s pokladničkou aj do mesta, mala som skvelých parťákov. Okrem mojej novej asistentky Gabiky išli so mnou zbierať peniažky aj traja mušketieri :D a to Jarko Šafr, Števko Miščo a Marek Molnár. Sprevádzali mňa a Gabiku na našej ceste za spoločným poslaním -vyzbierať čo najviac peniažkov. Zbierať sme začali na Námestí Maratóna Mieru. Mali sme šťastie, lebo nám mnohí prispeli, naša pokladnička bola dosť ťažká. Hlavný aktér tejto akcie, ktorý si to veľmi užíval, bol náš Jarko, lebo celý čas držal pokladničku a išlo mu to veľmi dobre. Števko pomáhal Jarkovi držať krabičku, aby nespadla, a my ostatní sme spolu s ním oslovovali ľudí, aby prispeli na dobrú spoločnú vec. Mali sme šťastie, lebo nám prispievali dosť, ľudia mali pochopenie pre túto akciu. Keď sme sa vracali späť, mali sme všetci dobrý pocit na duši, že sme pomohli dobrej veci. S takýmto super pocitom sme sa všetci vracali domov plných zážitkov, boli sme naplnení príjemnými pocitmi, spolupatričnosťou, príjemnou atmosférou, našim spoločným poslaním. Dúfam, že všetci, ktorí sa do zbierky tohto roku zapojili, majú rovnako dobrý pocit, že urobili v tento deň správnu vec. 

  

 


Super zábava na bowlingu

V kategorii - Zažili sme august 12 2019

Milí čitatelia, chcem sa s vami podeliť o svoj prvý fantastický zážitok, ktorý sme spolu zažili v našom obľúbenom podniku Cool Bowling v obchodnom dome Dargov. Všetci tam veľmi radi chodíme, ale málo kto z nás si mal možnosť doteraz bowling zahrať, pretože bowlingové gule sú veľmi ťažké a nevieme ich udržať.

Skvelé prekvapenie

Preto sme boli všetci veľmi prekvapení a potešení, keď aj my sme mali možnosť si zahrať vďaka bowlingovej rampe. Konečne sme si aj my vychutnať túto hru naplno, nie len ako pasívni diváci. Aj keď samozrejme aj fandenie ma bavilo. 

Počas hrania som zažila trošku adrenalínu a súťaživosti. Bola som počas prvého bowlingu na dráhe len dvakrát, na skúšku. Hneď sa mi však podarilo zhodiť na dráhe všetkých desať koliek. Pre mňa to bolo veľmi skvelé. Teším sa, že mi už teraz nebude brániť nič, aby som si zahrala častejšie.

Bowling je dobrý na koncentráciu a pozornosť, ako aj na zábavu. Na tejto hre mám rada aj to, že sme tam všetci spolu a porozprávame si zážitky. Cool bowling je zároveň reštauráciou, a tak si môžeme dať našu obľúbenú kávičku, obed, hranolky s kečupom, pizzu a rôzne iné jedlá.

Ale späť k rampe. Je skvelé, že niečo takéto existuje, aby si mohli zahrať aj tí, čo to po fyzickej stránke nezvládajú. Napríklad moji kamaráti Matúško a Majko. 

Druhý krát to vyšlo lepšie

Medzičasom som dostala druhú možnosť zahrať si pomocou rampy bowling. Už som odohrala celú hodinu.

Náš kamarát Marek oslavoval svoje narodeniny a Ľubko meniny v našom obľúbenom podniku Cool Bowling, tak by som im aj prostredníctvom tohto článku chcela zapriať veľa zdravia a nech sa im v živote darí a dosiahnu veľa úspechov. Keďže majú obaja radi bowling, oslávili sme to hneď dvomi hodinami športovania. Rampu sme samozrejme priniesli tiež. Myslím, že má veľký úspech a dobré ohlasy. Ja som si túto hru aj tento krát veľmi užila. Dúfam, že sa takto skvelo zabavíme aj nabudúce. 

Martina Holentová


Nádherný výlet do Jasova

V kategorii - Zažili sme august 06 2019

Minulý týždeň sa časť našej partičky z DK rozhodla, že sa zúčastníme výletu do Jasova. Každý, kto sa chcel zúčastniť, musel ísť vlastnou dopravou, keďže do Jasova nechodia nízkopodlažné autobusy. Ale niektorí z nás išli Eurobusom, ako napríklad Lucka so svojou asistentkou Beátkou alebo Peťka s asistentom Lukášom. Išli autobusom aj napriek tomu, že tam boli schody. Samozrejme, ostatní sme išli vlastnými autami. Majko išiel so svojím asistentom Jankom a pani riaditeľkou a ja som išla tiež so svojimi rodičmi a asistentkou autom. Vyrazili sme z domu približne o deviatej. Samozrejme, ešte pred tým, si môj otec pozrel trasu do Jasova, lebo tam nikto z nás pred tým autom nešiel. Keď sme prišli do cieľa, tak ako prvé sme sa išli pozrieť Kláštor premonštrátov.

Teraz si dáme trošku z histórie kláštora

História kláštora premonštrátov: Prvá budova je z roku 1228. Prvú budovu začali budovať za vlády Kolomana počas vpádu tatárskych kmeňov. Počas éry prepošta Sauberera v štyridsiatych rokoch osemnásteho storočia bola budova kláštora kompletne prestavaná.

Nový kláštor v neskorobarokovom slohu navrhol viedenský architekt Anton Pilgram. Téma fresiek tohto kláštora sa týka cirkevných symbolov a života sv. Jána Krstiteľa. Sochy, ktoré sú umiestnené vpravo a vľavo pochádzajú od umeleckého sochára Johana Hennevogela. Jeho dielo sa dopĺňa architektonickými dielami Jána Lukáša Krackera. Vysvätenie kostola sa uskutočnilo v roku 1766.

Po tomto historickom výklade sprievodkyne sme sa boli pozrieť aj do iných novozrekonštruovaných priestorov komplexu, v ktorom sa nachádzali starobylé nábytky, klavír. Miestnosť slúži ako reprezentačný priestor. Na poschodie sme sa však nie všetci dostali, pretože tam bolo veľa schodov. 

Kláštorné záhrady

Potom nasledovala prehliadka kláštorných záhrad, ktoré sa nachádzali v priestoroch okolo kláštora. Kríky boli vytvarované do rôznych obrazcov a labyrintov, ktoré boli veľmi nádherné. Mne to pripadalo ako miesto, kde si mohli mnísi tohto kláštora odpočinúť a rozjímať. V týchto záhradách sme sa mohli aj fotiť, na rozdiel od kostola, kde sa to počas prehliadky nesmelo.

Zopár fotiek som si nafotila aj ja. Som odfotená so svojou mamkou. Prehliadky v Jasove sa zúčastnila aj moja mamka a tiež sa jej to veľmi páčilo. My obidve máme rady hrady a zámky, preto nás tento výlet fascinoval.

Spoločný obed a návrat domov

Samozrejme potom sme išli ako vždy na obed. Museli sme dlho čakať a poriadne si to vyšľapať, lebo reštaurácia sa nachádzala ďaleko od kláštora. Návrat domov bol trošku únavný. Všetky tri - ja, mamka aj asistentka, sme boli veľmi unavené, ale myslím, že sa nám výlet vydaril a stálo to za to.

Maťka Holentová


Milí čitatelia Klubčika,

5. apríla sme navštívili základnú školu svätých Košických mučeníkov, na KVP na Čordákovej ulici. Túto školu sme sa rozhodli navštíviť s našou Partiou z DK z dôvodu spolupráce a aj mapovania škôl. Pozorovali sme bezbariérovosť, aby sme sa presvedčili, ako je táto škola pripravená na prijatie osôb s telesným postihnutím. Táto škola sa skladá z viacerých častí - materská škola, základná škola, základná umelecká škola, gymnázium a centrum voľného času. Sú to veľmi pekné priestory.

Pani riaditeľka nás privítala veľmi milo. Bola šokovaná, že sme prišli v takom veľkom počte. Boli sme tam ja(Maťka), Matúš, Gregor a Jarko. Zo sociálnych pracovníkov bola Marcelka, Ľubka, Majka, Majko, Janko a Daniel. Samozrejme my sme mali svojich osobných asistentov, bez nich by sme sa do tejto školy nedostali. Musím povedať, že hneď na začiatku nás privítalo zopár schodíkov. Pani riaditeľka nás zaviedla do jedálne, kde sme mali spontánny rozhovor na tému školstvo, zdravotne postihnuté deti a mládež. Potom nám ponúkli malé pohostenie.

Smutné je, že ak by aj chceli prijať žiačku s telesným postihnutím, tak by nemohli, pretože nemajú výťah ani plošinu, ktorou by sa takíto študenti dostali na vyššie poschodia. Na prízemí je len prvý stupeň základnej školy. Využili sme to a navštívili prváčikov a tretiačikov ZŠ. Pýtali sme sa ich, aké by to pre nich bolo, keby boli osobnými asistentmi keď budú veľkí, alebo či si vedia predstaviť keď budú pracovať s niekým, kto bude na vozíčku. Odpovede boli rôzne, najprv nemali odvahu, ale potom sa osmelili. Pani učiteľka sa ich pýtala, čo si myslia, že je pre nás ťažké, keď sme na vozíku. Odpovede nás pobavili,  ale aj chytili za srdce. Deti boli spontánne a otvorené tejto diskusii.

Ja som z tejto návštevy školy mala veľmi príjemný pocit. Dúfam, že budeme úzko spolupracovať aj s touto školou. Vedenie tejto školy je veľmi ústretové a príjemné, hlavne pani riaditeľka. Pri diskusii nás navštívil aj pán kaplán, ktorý učí na škole náboženstvo.

Dúfam, že bude viac takýchto škôl v Košiciach aj na Slovensku, ktoré budú ochotné nadviazať spoluprácu. Môžme takto navzájom zdieľať názory na kvalitné vzdelávanie detí a mládeže ako aj inklúziu či integráciu detí zo zdravotným postihnutím do kolektívu medzi zdravých spolužiakov. Je to podstatné a aj obohacujúce, či už pre normálnych zdravých žiakov bez zdravotného znevýhodnenia, alebo aj zo strany žiakov s telesným postihnutím. Dáva to zmysel pre obe strany.

Na záver našej návštevy nám pán kaplán ukázal školskú kaplnku, ktorá je v rekonštrukcii, ale je veľmi nádherná. V tejto kaplnke sa konajú ráno bohoslužby. Táto návšteva ma presvedčila o tom, že nie každej škole a inštitúcii je ľahostajné vzdelávanie detí so ZP. Som rada, že som sa mohla zúčastniť návštevy tejto školy, lebo bola veľmi povzbudzujúca a podnetná. Dúfajme, že takýchto škôl čo otvoria dvere zdravotne postihnutím deťom a mládeži, bude na Slovensku čoraz viac. A že inkluzívne vzdelávanie bude prirodzenou súčasťou detí so zdravotným postihnutím. Z tohto dňa mám veľmi povzbudzujúci pocit.

Martina Holentová


Milí čitatelia Klubčíka, aj napriek tomu, že od Vianoc už prešiel mesiac, píšem Vám článok o tom, ako sa začali Vianoce v DK. V našom klube sme si vianočnú atmosféru vytvorili cez pečenie medovníkov a ich zdobenie. Vyrábali sme medovníkové hviezdičky, z ktorých sme poskladali medovníkové stromčeky, ktoré sme potom ozdobili. 

Táto aktivita nám dávala predzvesť o tom, že sa blížia najkrajšie Sviatky v roku, na ktoré sa mnohí z nás tešili. Je to hlavne preto, lebo cez Vianoce sme každý so svojimi rodinami, príbuznými a priateľmi, ako každé Vianoce. Túto aktivitu nám navrhli študentky SSOŠ Bukoveckej, ktoré sú u nás na praxi a študujú odbor "Sociálno-výchovný pracovník". Absolvovali spolu s nami väčšinu predvianočných aktivít.

Tieto stromčeky sme si mohli zobrať domov a venovať komukoľvek sme chceli, či už rodine alebo kamarátom. Rozhodnutie bolo na nás. Pravý zmysel toho všetkého bolo potešiť zo srdca osobu, ktorú máme veľmi radi a je blízka nášmu srdcu. Hlavnou úlohou tejto aktivity bolo hlavne vniesť vianočnú atmosféru do nášho DK. Táto pekná vianočná úloha, do ktorej sme sa všetci zapojili, mala hlavne nezištné ciele, ako napríklad vniesť blízkosť, spolupatričnosť, oddanosť priateľstvu alebo vyjadrenie lásky jeden druhému. 

Bola to jedna z mnohých vianočných aktivít v predvianočnom čase. Nešlo len o pečenie perníkov ako také, ale hlavne o spojenie lásky v našich srdciach. Podľa môjho názoru sa nám to podarilo. Všetci sme sa už tešili na prekrásne vianočné Sviatky, ktoré prichádzali. 

Pre mňa osobne sú každé Sviatky výnimočné. Zmysel Vianoc nie je v tom, koľko druhov koláčov napečieme alebo koľko toho vládzeme zjesť. Podstata Vianoc je hlavne o tom, aby sme ich vedeli prežiť čo najpríjemnejšie a najkrajšie s ľuďmi, na ktorých nám záleží, máme ich hlboko v srdci, lebo ten koho máme naozaj v srdci a myslíme naňho, je pre nás tým najdôležitejším človekom. Takým spôsobom mu môžeme dať najavo, že nám na ňom záleží. Zmyslom Vianoc nie je ani to, koľko darčekov máme pod stromčekom, ale hlavne to, že máme jeden druhého vo svojom srdci a vo svojej mysli. Svojimi skutkami chceme spriaznenú osobu urobiť čo najšťastnejšou a spríjemniť si tak navzájom spoločne strávené chvíle. 

Nemali by sme však zabúdať na pravý zmysel Sviatkov. Narodenie nášho Pána nemusíme oslavovať len vtedy, keď nám to našepkáva kalendár, ale skúsme ho mať vo svojich srdciach počas celého roka. Je dôležité, aby sme si lásku prejavovali každý deň. Aby sme mohli mať Vianoce aj každý deň, nielen v období Vianoc. Mali by sme sa snažiť prežiť náš život čo najkrajšie a najpríjemnejšie v kruhu našich blízkych. 

Článok by som ukončila otázkou na zamyslenie sa. Vieme si spätne spomenúť, ako sme prežili tieto Vianoce? Čo pre nás znamenajú v skutočnosti Vianoce? Tieto otázky vyzerajú jednoducho, ale keď sa zamyslíme, zistíme, že odpoveď nie je až taká jednoduchá. Vianoce už všetci berieme ako samozrejmosť a nie ako duchovný Sviatok a vytráca sa podstatný zmysel Vianoc. 

Dúfam, že ste aj Silvestra a prvý mesiac nového roka mali veselý a želám Vám krásny a šťastný celý rok 2019. Nech je plný nádeje, viery, lásky a nech už veríte v čokoľvek, nech sa Vám splnia všetky sny, ktoré si zo srdca želáte. 

Martina Holentová

 


Vianočný primátorský punč

V kategorii - Zažili sme január 10 2019

Tieto Vianoce sme sa (Partia z DK) mohli po prvýkrát zúčastniť na predávaní Primátorského punču. Pozvanie prišlo z Magistrátu mesta Košice a túto možnosť sme neodmietli. Aj keď sme z toho mali zo začiatku obavy. Musím však povedať, že iba zo začiatku, pretože naše obavy sa potom premenili na radosť. Hlavné obavy sme mali z toho, či sa s vozíkmi vojdeme do stánku. Našťastie sme vošli.

V predávaní punču sme sa vystriedali Gregor, Majko, Ľubko a ja. Každý z nás mal svoju dvojičku - pomocníka/asistenta. Ja som predávala primátorský punč ako prvá a vychutnávala som si to. Malo to svoje čaro a svoj neobyčajný vianočný zmysel, lebo tým sme pomohli nielen svojej organizácii (DKZPDaM), ale aj iným organizáciám: Arcidiecéznej charite Košice, Lige proti rakovine a Útulku pre psíkov v Košiciach. Výťažok z predaja primátorského punču sa tento rok delí práve medzi štyri spomenuté organizácie.

Ja osobne som veľmi šťastná, že som mohla trochou energie prispieť aj ja so svojou osobnou asistentkou. Táto forma pomoci podľa môjho názoru má tiež svoj význam a cítila som, že má svoj opodstatnený zmysel. Pri tejto aktivite som pocítila, že zmyslom Vianoc je pomoc druhým. Musíme sa predovšetkým snažiť mať srdcia otvorené pre všetkých okolo nás a pomáhať si navzájom, tak ako vieme a dokážeme. Dúfam, že výťažok z predaja pomôže všetkým tým, čo to budú potrebovať. Ešte netušíme aká je výsledná suma, ale myslím, že to nie je to najpodstatnejšie. Najdôležitejšie je, že ja a moji kamaráti, sme sa toho zúčastnili s plným nasadením, láskou a úsilím nezištne niekomu pomôcť. Keď som prišla večer domov, bola som síce veľmi unavená, ale šťastná, že sme mohli svojou prítomnosťou ľudí potešiť a povzbudiť. A hlavne pomôcť. Lebo to je podstatou Vianoc.

Martina Holentová


Strana 1 z 4