Koncom roka 2022 som sa zúčastnil na online stretnutí, ktoré usporiadala Nadácia na podporu sociálnych zmien - SOCIA. Vyhodnotili sme naše postrehy z mapovania prístupnosti verejných inštitúcií, počas ktorého sme testovali hodnotiace hárky projektu Design for All.

Zamerali sme sa aj na komunikáciu úradníkov s ľuďmi s telesným znevýhodnením a zhodli sme sa na tom, že na komunikácii treba ešte popracovať. Podľa môjho názoru väčšina úradníkov nevie, ako komunikovať s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Sčasti je to aj naša chyba, pretože na úradoch vybavujeme málo vecí. Ale to nemení nič na tom, že úradníci by mali byť patrične vyškolení, aby nenastávali zbytočné komplikácie a nedorozumenia. Úradníci sú tu v prvom rade pre ľudí. Sú platení z našich daní, a preto si myslím, že ľudskejší prístup je očakávaný oprávnene.

   Zhodli sme sa aj na tom, že ak sa chystá debarierizácia nejakého verejného priestoru, tak by bolo fajn, aby do tohto procesu boli zapojení aj ľudia so zdravotným znevýhodnením. Iba tak je možné nájsť univerzálne riešenie, ktoré bude naozaj funkčné. Niekedy sa stáva, že je k budove dostavaná rampa, ale nie je plne využiteľná, lebo nespĺňa všetky kritériá. Hlavne, že tam je.

   Všimol som si aj to, že je v niektoré verejné budovy majú lesklé podlahy a rôzne vzorované steny. Myslím si, že to môže byť napríklad pre ľudí so zrakovým postihnutím veľmi rušivé a nebezpečné. Podľa mňa by bolo lepšie zvoliť skôr matné farby, a tak predísť  nebezpečenstvu úrazu.

   Čo sa týka toaliet, keď má byť WC bezbariérové, tak by malo spĺňať určité parametre. Samozrejme by v prvom rade malo mať dostačujúci priestor pre vozík a primeranú výšku. A veľmi dôležité je aj to, aby bolo WC navrhnuté tak, že ho vie použiť človek na vozíku aj bez asistenta.

   Je škoda, že veľakrát sa snahy o debarierizáciu nenaplnia v praxi a budova teda nie je naozaj funkčne bezbariérová. A preto by mal byť pri každej debarierizácii aj nejaký zdravotne znevýhodnený človek, ktorý k tomu bude vedieť niečo povedať a pomôcť tým celému procesu.  

PR manažér Matúš Knap s pomocou asistenta Dalibora

   Boli sme oslovení nadáciou Socia a CEDA, či by sme nemali záujem zapojiť sa do projektu, ktorý je zameraný na overovanie hodnotiacich dotazníkov v praxi, teda pri mapovaní prístupnosti verejných budov. Podľa Európskej únie by mali byť všetky verejné inštitúcie prispôsobené aj pre ľudí so znevýhodnením, či už ide o telesné, zrakové alebo iné znevýhodnenie. Vo verejnej inštitúcii by sa mali vedieť pohybovať a orientovať všetci. 

   Rozhodli sme sa osloviť pána starostu Ing. Františka Ténaia. Prišli sme za ním na miestny úrad a dohodli sme sa s ním na spolupráci, ktorej bol veľmi otvorený. Boli sme veľmi milo prekvapení, že na miestom úrade majú urobenú rampu, ktorú sme, samozrejme, aj vyskúšali. Rampa spĺňa všetky kritériá, ktoré má spĺňať, aby bola bezpečná. Zamestnanci úradu nás veľmi milo privítali. Snažia sa budovu prispôsobovať aj starším ľuďom a majú v pláne interiér trošku rozšíriť, aby sa tam lepšie pohybovalo. Následne sme si obzreli kanceláriu prvého kontaktu, kde sa nás ujala pracovníčka, ktorá bola veľmi ochotná, a v krátkosti nám porozprávala o tom, ako to tam funguje. Poskytujú aj opatrovateľskú službu, ktorá príde až k vám domov, ak ste človek odkázaný na pomoc. Takže ak to človek potrebuje, vedia mu nosiť domov aj obedy. 

   Je veľmi potrebné, aby sme sa zapájali do takých vecí, aby o nás ľudia na úradoch vedeli a registrovali nás. Lebo ak my nebudeme o tejto problematike verejne hovoriť, tak kompetentní ľudia nebudú mať ani snahu pochopiť nás aj túto problematiku. Je na nás, aký postoj zaujmeme. Aj v závislosti od toho budú veci buď stagnovať, alebo napredovať. Jednoznačne sa treba ozývať v rôznych inštitúciách, aby sa o našej skupine ľudí so zdravotným znevýhodnením vedelo. Lebo je naozaj veľmi smutné, že mnohí úradníci nemajú dostatok skúseností ako s ľuďmi na vozíku komunikovať. Nič sa nevyrieši tak, že sa budeme iba sťažovať pri stole. Musíme ísť priamo do terénu, lebo nikto to za nás nespraví. Vyriešiť sa to dá iba tak, že sa budeme zapájať do života v komunite, v spoločnosti. 

PR manažér Matúš Knap s pomocou asistenta Dalibora

   Naša organizácia Detský klub ZPDaM bola 6.10. 2022 požiadaná pánom Ing. Petrom Országhom, riaditeľom Obchodnej akadémie na Watsonovej ulici, o pomoc pri sprístupnení školy žiakom s telesným znevýhodnením. Obchodná akadémia Watsonova je jednou z veľmi mála stredných škôl, ktoré umožnili štúdium viacerým študentom s telesným postihnutím. Bývalý zástupca riaditeľa Mgr. Jozef Barta, ktorý pred časom zomrel, má tiež dcéru na vozíku. Takže budova je čiastočne debarierizovaná, ale vedenie sa snaží prístupnosť ešte zlepšiť a chcú sa uchádzať o finančnú podporu v rámci Výzvy na debarierizáciu väčších stredných škôl https://www.minedu.sk/vyzva-na-debarierizaciu-vacsich.../

   Vedeniu tejto školy veľmi záleží na tom, aby sa dávala viac do povedomia problematika zdravotného postihnutia. Dovtedy nemala žiadna iná škola snahu o zmenu, lebo to nepovažovali za niečo potrebné. A aj ja som veľmi rád, že možnosti pracovať na sebe a doplniť si maturitu sa otvárajú aj ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Je to veľký krok vpred. A som veľmi rád, že pán riaditeľ oslovil so žiadosťou o spoluprácu pri hodnotení prístupnosti práve nás (Detský klub ZPDaM). 

   Budeme sa častejšie stretávať, aby sme spoločne našli riešenia všetkých nedostatkov. Lebo podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa dostalo potrebné vzdelanie každému človeku a aby sa mohol uchádzať možno aj o vysokoškolské štúdium.  Lebo je naozaj nepríjemné, keď si nemôžete doplniť potrebné vzdelanie. Ja o tom viem svoje, keďže mi pedagógovia a iní odborníci hádzali polená pod nohy a ešte mi aj opakovali, že zo mňa aj tak nič nebude. Už to musím iba prijať, lebo späť do toho času sa už vrátiť neviem. Takže sa budem snažiť byť nápomocný aspoň iným žiakom, aby sa im podarilo vyštudovať to, čo chcú. 

PR manažér Matúš Knap s pomocou asistenta Dalibora

 Dňa 13.9. som sa zúčastnil seminára Design for All, kde sme si s váženými lektorkami doc. Ing. arch. Leou Rollovou, PhD. a Ing. arch. Natáliou Filovou povedali, aké máme nedostatky v oblasti bezbariérovosti. Keďže naša krajina nedodržiava Design for All (univerzálne navrhovanie), aj keď sa zaviazala, že to dodržiavať bude. Týmto porušuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, keďže sa to nedodržiava. Už dávno to malo byť zavedené, ale náš štát to stále odkladá na dobu neurčitú a stále sa vydávajú nové vyhlášky. Takže stále sme tam, kde pred 30 rokmi.

   Jediné, čo sa urobilo, je to, že nakúpili nové autobusy a električky, ale aj tak sa stále nájdu aj vysoké, do ktorých sa nedá dostať. A to hlavne v zime, keď sneží. Tam je veľké riziko, že keď mám nastúpiť do takého prostriedku, tak neohrozujem iba seba, ale aj osobného asistenta. Žiaľbohu, niekedy je taká situácia, že sa musím dostaviť na určité miesto v určitý čas. Takže si nemôžem dovoliť počkať si na ďalší spoj, lebo nie všetko sa dá preložiť. Alebo tiež som sa dopočul od jedného známeho, ktorý je tiež na vozíku, že našiel na internete hotel, ktorý mal byť bezbariérový. Ale keď tam prišiel, tak tam bolo 20 schodov hore a ďalších 20 dole. Jediné, čo tam bolo bezbariérové, bola izba. Ďalší kamarát mi spomínal, ako na bezbariérovej izbe v nemenovanom hoteli bola vaňa. 

   A ďalšia vec ktorá stojí za zmienku, je tá, že keď sa robia chodníky, tak sa nesprávne urobia rampy. Buď je rampa veľmi prudká, alebo nie je protišmyková. A keď zaprší, tak je problém. Ja neviem, prečo si kompetentní ľudia nezavolajú zopár ľudí s postihnutím z praxe, aby im povedali, ako to má vyzerať. Aký to má mať sklon a šírku. Je pravda, že každé postihnutie vyžaduje niečo iné, ale treba nájsť také parametre, aby boli všetci spokojní. Či už ľudia na vozíku, starí ľudia, nevidiaci alebo hluchonemí.

   Poobede sme sa rozdelili na tri skupinky a skontrolovali sme celú budovu, či je všetko tak, ako má byť.

My ako Detský klub sme zameraní výlučne na ľudí s telesným postihnutím, takže našu budovu máme prispôsobenú našim potrebám. Ale prišli sme na to, že aj my máme nejaké menšie nedostatky a nie je to úplne prispôsobené nevidiacim ľuďom. Ale postupne sa na nedostatkoch pracuje.

  Tieto veci sa zmena iba vtedy, keď spojíme sily a budeme sa o tie veci viac zaujímať. Sú to veci pre náš život veľmi dôležité a musíme za ne bojovať.

redaktor Matúš Knap s pomocou asistenta Dalibora

     Častokrát je mladý človek zahľadený do seba, trápi ho, že čo pekné si oblečie, čo je teraz in, čo práve teraz letí, aká hudba je populárna, koľko lajkov má na sociálnych sieťach, na instagrame alebo na twitteri, ale to ho nespraví šťastným človekom. Ono je to všetko dobré, nie je na tom nič zlé, ale všetkého veľa škodí.

     Sociálne siete môžu byť veľmi nápomocné, ale niekedy nás dokážu aj oberať o sociálny kontakt, ktorý je to najcennejšie v živote. Boli sme stvorení pre sociálne kontakty. Sociálne siete nás dokážu spájať s ľuďmi, s ktorými nemáme možnosť sa stretnúť osobne, napríklad kvôli vzdialenosti, ale zároveň nás dokážu aj oddeliť od ľudí, ktorých máme pri sebe.

     Priority sú celkom iné, ako si predstavujú mladí ľudia, ktorí iba teraz objavujú svoju identitu a hľadajú sa. Nájsť si čas na toho druhého, pomôcť niekomu a tým spraviť radosť aj sebe, tešiť sa z maličkostí, objavovať a skúšať nové veci, snažiť sa pochopiť a prijať jeden druhého. Toto chýba dnešnému svetu, no toto sú skutočné priority a pravé šťastie.      

     Nesprávne cestičky môžu viesť mladého človeka na nie veľmi dobré miesta, a preto si musíme dávať pozor na to, kam vedú naše kroky. Je veľmi dôležité nájsť si ľudí, ktorým môžeme dôverovať a dávajú nám motiváciu. Každý potrebuje motiváciu, aby mal silu zmeniť smer svojho života, lebo bez toho sa bude cítiť prázdny. Tak isto je veľmi dôležité, akých ľudí si nechávame pri sebe a akí ľudia nám vyhovujú. Človek, ktorý sadne jednému, nemusí sadnúť tomu druhému. Každý potrebuje vo svojom živote niečo iné.

     Najhoršie je, keď človek ostane úplne sám a nemá nikoho, s kým sa môže porozprávať, lebo takto sa točí v jednom kruhu a stráca motiváciu, nevidí zmysel života a zabúda na priority. Každý by mal vidieť svoje pozitívne stránky, mať niečo, čo ho napĺňa, a nájsť svoje poslanie, lebo každý tu je pre niečo a nikto by sa nemal cítiť neužitočný a nepotrebný. Všetci sme rovnako dôležití a musíme si pomáhať navzájom, lebo bez toho sa nikam nepohneme.

     Preto potrebujeme jeden druhého. Aby sme spoločne našli šťastie na tomto svete. Buďme nápomocní jeden druhému, lebo iba takto dokážeme trošku zlepšiť bytie na tomto svete.

Matúš Knap s pomocou asistenta Dalibora

Veľmi často som sa vo svojich myšlienkach zaoberal tým, že človek má prirodzenú tendenciu hľadať niečo, čo by ho robilo úprimne šťastným a napĺňalo naozaj až do hĺbky jeho duše a nie len tak plytko na povrchu. Tieto súkromné myšlienky ma priviedli k téme, o ktorej som cítil, že by som ju mal ďalej rozvinúť. A prišiel nápad už nie len napísať článok, ale o tejto téme pripraviť rovno celú prednášku a zdieľať svoje úvahy.

S týmto námetom som prišiel do podniku Kaviareň od Srdca a opýtal sa, čo by povedali na to, ak by som spravil prednášku na túto tému, kde by som prezentoval úvahy a rozprával s ostatnými o tom, kedy je človek úprimne šťastný. Keď som sa zveril vedúcej prevádzky kaviarne, tak bola veľmi nadšená z témy, ktorú som si vybral. Modlil som sa v srdci za to, aby som dokázal vedieť, ako správne ľudí s touto témou osloviť. Aby to nebola téma veľmi svetská, ale aby sa priblížila tomu, čo ľudia práve potrebujú počuť.

A potom som dostal vnuknutie, že sa do tej témy úprimného šťastia trochu zahĺbim. Mojim základným východiskom bolo: „Človek by mal pocítiť to, čo ho robí úprimne šťastným. “Mal by mať nejaký cieľ, za ktorým by išiel a ktorý by jeho život napĺňal. Lebo každý človek má nejakú osobitnú úlohu na tomto bohatom svete. Každý človek dostal do vienka originálne poslanie, ktoré dokáže naplniť len on, pokým je tu. Kľúčové je, aby túto úlohu spoznával a objavoval.

Počas prednášky som začal tým, aká je asi tá moja úloha a ako to celé vnímam ja. Poukázal som na niekoľko vecí. Najmä na to, sprevádzať mladého človeka na jeho životnej ceste a prijímať ho takého, aký je aj s jeho pozitívnymi aj negatívnymi stránkami. Na tie dobré stránky poukazovať a pomôcť prijať tie negatívnejšie a vedieť s nimi pracovať. Aby sa on sám dokázal prijať taký, aký je. Aby dokázal budovať vzťahy, aby získaval priateľstvá a niekedy aj niečo viac.

Bol som veľmi prekvapený, že sa táto téma ujala a mala veľmi dobrý ohlas. Keď som na konci oslovil ľudí a dal im priestor na ich vlastné myšlienky a započal krátku diskusiu, reagovali veľmi pozitívne a mnohí z nich sa zamysleli nad svojím životom. Možno aj prehodnotili svoje priority, svoje postoje, hodnoty.

V publiku bola veľmi široká veková kategória od mladších ľudí po tých skôr narodených. Počas diskusie sa ma pýtali viacerí ľudia, aké mám plány do budúcna. Prezradil som im jeden z mojich snov – osamostatniť sa. Keď to bude jedného dňa možné... Aby som mohol ešte viacej pracovať na svojej osobnosti. Aby som dokázal viac pomáhať ľuďom. Aj do budúcna mám víziu. Ak to situácia dovolí, chcel by som pokračovať v prednáškach. Možno to oslovilo iba jedného človeka, ale aj tak to malo význam.

Po určitom čase som sa s milou pani vedúcou stretol a spätne sa pýtal, či tá celá prednáška mala zmysel. A ona mi povedala, že ohlasy boli mimoriadne dobré. Dokonca to vyzerá tak, že po upokojení situácie v spoločnosti tam budem prednášať pravidelne raz do mesiaca. Niečo také som ani nečakal. Niekedy z úplných drobností, ktoré však vnímame hlboko vo svojom vnútri ako radostné a správne, vyrastie strom ovocia.

Často v tých drobných začiatkoch nevidíme zmysel. Ale časom sa ten zmysel ukáže. Aj keď ho v konkrétnom čase nevidíme, stále vieme byť jeden pre druhého darom.

Redaktor Matúš Knap (s osobným asistentom Benjamínom)

Myslím si, že láska je základom nášho vnútorného života. Bez lásky sa žije veľmi ťažko. Každý človek túži po láske, či je to dieťa, alebo dospelý. A každý z nás je zároveň predurčený dávať lásku.

Nemusia to byť veľké veci. Niekedy stačí úsmev, milé slovo alebo jednoducho darovanie času človeku, ktorý potrebuje byť vypočutý.

Veľa krát som už zažil, aké je veľmi dôležité mať pri sebe priateľov, s ktorými sa môžeme porozprávať, pozdieľať, čo prežívame. Človek je tvor spoločenský a túži tráviť čas s ľuďmi, ktorých má rád. Som vďačný, že mám priateľov, ktorí ma vždy vedia prijať, vypočuť a potešiť. A keďže viem, ako dobre to mne padne, aj ja sa snažím vypočuť a povzbudiť druhých a prijať ich takých, akí sú.

A niekedy ani netreba slová, stačí objatie. A ten druhý môže vtedy cítiť, že sme tu pre neho, že je pre nás dôležitý. Nie je sám s tým, čo prežíva. Cez objatie môže cítiť našu blízkosť.

Počas korony sme prežívali veľmi špecifickú dobu. Predtým sme žili hektickým spôsobom života, nemali sme veľmi na seba čas. Predchádzajúce obdobie nám ponúklo priestor zastaviť sa a prehodnotiť svoje vzťahy, svoj spôsob života.

Vďaka možnostiam virtuálnej komunikácie sme sa mohli „stretávať“ s ľuďmi, a priblížiť sa k nim. Bolo to tiež  super. Ale nie je nad osobný kontakt. Myslím, že si to teraz dokážeme všetci viac vážiť.

Je veľmi dôležité načúvať volaniu Ducha. Aby sme vnímali, čo máme konať, ako druhého potešiť, prejaviť lásku, čo mu dobre padne. Niekedy je potrebné povzbudiť, niekedy stačí vypočutie a objatie... A buďme vďační za priateľov, ktorí sú oporou pre nás, buďme si vzájomne obohatením.

Matúš Knap, OA MD

Tento čas je pre mňa veľmi prekvapivý. Nikdy sme sa s takou situáciou, akej sme dnes svedkami, zatiaľ nestretli. Táto momentálna situácia je pre mnohých ľudí veľmi obmedzujúca. Človek mal naplánované svoje plány a udalosti na toto obdobie. Sám som mal naplánované viaceré stretnutia s ľuďmi, ktorí poprosili o to, aby sme sa stretli. A všetko to odrazu z minúty na minútu dokáže tak malý vírus zmeniť. Všetko, čo sme mali naplánované. Stačila jedna minúta alebo jedna sekunda, keď sme sa dozvedeli nové skutočnosti, a to všetko, na čo som sa tešil, sa zosypalo kvôli jednému malému vírusu, veľkému 60-220 nanometrov. Čo len dokáže spôsobiť malá kvapka vírusu. Všetky plány museli ísť do neurčita.

Tak som bol teda donútený prispôsobiť svoj život novým okolnostiam. Musel som hľadať nové možnosti, aby som mohol byť ďalej aktívny tak, ako doteraz. Osobne mám veľmi rád a cením si svoju prácu redaktora. Táto práca mi dáva novú silu pri prekonávaní rôznych prekážok v živote, ktorým musím čeliť. Pretože, som ten typ človeka, ktorý chce posúvať veci k lepšiemu. A snažím sa nehľadieť na veci tak, ako sa nedajú zvládnuť, ale ako sa dajú zvládnuť a urobiť. Pretože žiadna situácia nie je taká ťažká, aby sa nedala zvládnuť. Áno, s pokorou priznávam, že je to všetko veľmi ťažké. A keď musí človek čeliť danej situácii, je to obzvlášť náročné. Pretože sme častokrát počúvali (my ľudia so ZP) či od psychológov alebo pedagógov, že to nikam nedotiahneme, alebo nám dala spoločnosť pocítiť, že sme obyčajné nuly. Ja osobne som si to vypočul počas celého môjho štúdia na mojej škole. Ale bol som, a dúfam, že aj stále som známy tým, že stále hľadám prostriedky, ako sa dajú prekážky prekonať.

Tento čas by nás práve mohol naučiť pozerať na prekážky z toho pozitívneho uhla pohľadu. A prečo? Už len na vlastnom príklade vám môžem ilustrovať, koľko vecí sa u mňa zmenilo. Predtým som pracoval výlučne iba v práci, len počas pracovného týždňa. To znamená, klasicky od pondelka do piatka. Pripravoval som si články s človekom, s ktorým som sa osobne stretával, a to najmä v práci, alebo mimo práce, alebo keď ma o to poprosili priatelia. Boli to články na zaujímavé témy. Navrhoval som si časový harmonogram, aby som sa s ľuďmi mohol osobne stretnúť. Aby som ich mohol vypočuť, poradiť im a skúsil ich trochu nasmerovať v ich náročnej životnej ceste. Takéto stretnutia boli pre mňa veľkou inšpiráciou na moje články. A veľmi málo, alebo lepšie povedané, vôbec som nepracoval z domu (alebo len veľmi veľmi zriedka). Pretože cez víkendy som sa snažil nabrať novú silu do ďalšieho pracovného týždňa. Samozrejme, človeku sa ani veľmi nechce pracovať cez víkendy, keďže som mal pilný pracovný týždeň.

A súčasná situácia mi ponúkla, povedal by som, novú výzvu do života, s ktorou som sa doposiaľ ešte nikdy nestretol. Nikdy by som nepovedal, že budem vedieť pracovať aj z domu. Pretože potrebujem mať prítomného osobného asistenta stále počas mojej práce. A táto situácia ma postavila pred niečo úplne nové. Niečo, čo som si nevedel ani predstaviť. A všetko to prišlo nečakane ako blesk z neba. Mohol som si povedať, že budem čakať, kým sa táto situácia dá do poriadku a nerobiť nič. Ale mne niečo také ani nenapadlo a veľmi rýchlo som si to rozmyslel, že budem čakať, kým  ‘sa to dá‘ do poriadku. Som presvedčený, že aj tento súčasný stav sa dá dočasne pozitívne vyriešiť. A tak som rozmýšľal, ako by sa to dalo dočasne vyriešiť, aby som bol stále v pracovnej kondícii. Rozmýšľal som nad tým, ako to zobrať z pozitívneho uhla pohľadu a ako sa s touto situáciou vysporiadať.

Až mi napadlo, že čo keby som využil moderné prostriedky, ako sú internet. A odhodlal som sa, že budem pracovať cez videohovory prostredníctvom domény Skype, spojím sa s asistentom a budem pokračovať v takom pracovnom tempe, ako doteraz. Tak som ho informoval, že mi napadla takáto myšlienka, že budeme pracovať cez Skype a spýtal som sa ho, ako túto situáciu vidí on. On mi povedal, že v tom nevidí žiaden problém. Aj tento článok vznikol z tejto nečakanej výzvy, ktorej som bol prinútený čeliť. Nebojme sa nových výziev. Môžu nás posunúť dopredu.

Redaktor Matúš Knap s asistentom (Benjamín)

Všetci vieme, že slnko je naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Vďaka nemu existuje na zemi život. Deň Slnka, ktorý si pripomíname 3. mája  vyhlásila OSN v rámci programu pre životné prostredie UNEP.

Slnečné lúče majú veľmi pozitívny vplyv na naše zdravie.  Hovorí sa, že „Kam nechodí slnko, chodí lekár.“ Dočítal som sa niekoľko zaujímavých informácii o tom a aj sám viem, ako pozitívne na mňa vplýva pobyt na slnku a na čerstvom vzduchu. Znižuje stres a odstraňuje celkovú únavu. Zvyšuje produkciu protilátok a posilňuje náš imunitný systém. Slnečné lúče znižujú hladinu cholesterolu a stabilizujú hladinu cukru v krvi. Obmedzujú tiež aj problémy s nespavosťou. Zvyšujú produkciu hormónu melatonínu, ktorý reguluje spánok. Zvyšujú vraj aj svalovú silu a výkonnosť. 

Slnko je zdrojom energie. Zamýšľal som sa trochu nad tým, čo nám môžu vlastnosti slnka povedať aj do nášho života. Čo, alebo kto je pre nás zdrojom energie? Pre mňa sú to priatelia. Vzťahy. Láska. Boh.

Oni ma vedia naplniť svetlom, radosťou a láskou. Keď dostávam, mám čo dávať. Tak ako solárny panel.  Prijíma slnečné lúče a premieňa ich na energiu, dáva teplo, svetlo... Tak aj my, keď prijímame energiu z týchto vzťahov, vieme ju potom dávať ďalej.

Veľkú potrebu slnka si často krát ani neuvedomujeme. A pritom je také vzácne a veľmi potrebné... To nás môže upozorniť na to, akí vzácni sú pre nás  priatelia. Tí sú slnkom pre náš život. Verní priatelia sú veľkým darom, bez nich by bol náš život tmavší... Vážme si ich a buďme za nich vďační, aj im to vyjadrime.

Slnko sa nikomu nevtiera. Keď zatiahneme závesy a zavrieme okenice, tak nám slnko do bytu nasilu nevojde. Je na rozhodnutí každého z nás, či sa pre svetlo otvoríme, alebo či budeme žiť v tme.

Slnko svieti na každého z nás rovnako. Dokážeme aj my dávať svetlo a lásku všetkým?

Každý človek je iný a nie každý nám musí byť sympatický. S niektorým človekom vychádzame bez problémov, sme dobrí kamaráti a nemáme problém prejaviť mu lásku. No pri niektorých ľuďoch je nám to ťažšie. Ale mali by sme sa snažiť rovnako pristupovať a nerobiť rozdiely.  Aj keď to nie je ľahké. Veď ani slnko si nevyberá, na koho bude svietiť a na koho nie.

Na záver ešte  jeden povzbudivý citát o slnku, ktorý sa mi veľmi páči.

„Západy slnka sú dôkazom, že bez ohľadu na to, čo sa cez deň stane, každý deň môže skončiť nádherne.“

Matúš Knap, OA Majka

Použité zdroje:

http://ssjh.sk/ssjh-modal.php?IDmodal=774

https://www.klubzdravia.sk/a/kam-nechodi-slnko-chodi-lekar-alebo-co-viete-o-slnku

Vďaka finančnej podpore Nadácie pre deti Slovenska som mohol šesť rokov pracovať ako redaktor nášho internetového časopisu Klubčík. Chcem sa poďakovať NDS a tiež aj Marcelke za to, že napísala tento projekt. Vďaka nemu som mal príležitosť písomne vyjadrovať, čo cítim a prežívam, ako vidím svet okolo seba, a deliť sa s mojimi myšlienkami s ďalšími ľuďmi. Veľmi ma to posilnilo a otvorilo nové možnosti. Pomohlo mi to postupne sa zbavovať pocitu menejcennosti, ktorý vo mne už detstve zanechali „odborníci“.

Ako dieťa som nemal veľmi možnosť vyjadrovať, čo prežívam, často som bol kritizovaný za to, že mi ľudia nerozumejú. Moja detská psychologička aj niektorí moji pedagógovia mi často dávali najavo, že zo mňa nič nebude. A to iba kvôli tomu, že sa mi ťažko vyjadrovalo a málokto mi skutočne dobre rozumel. A tak som si neveril. Vďaka týmto projektom som konečne mohol vyjadriť všetkým, čo cítim, čo je vo mne. Povzbudilo ma to a dvihlo moje sebavedomie. Dostal som možnosť realizovať sa, objavil som potenciál, ktorý bol vo mne roky skrytý. Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto období sprevádzali.

Som vďačný mojim skvelým osobným asistentom a asistentkám, ktorí mi pomáhali dávať moje myšlienky a pocity na papier (do PC) a ktorí mi rozumeli, čo hovorím. A tým som nadobudol istotu, že môžem slobodne písať – hovoriť, čo chcem a každý mi bude rozumieť. Ďakujem aj kolegyniam a kolegom za gramatickú a grafickú úpravu.

Predtým som bol pochopený iba doma, naši mi rozumeli a s nimi som sa mohol porozprávať. Teraz mám možnosť všetkým vyjadriť, čím žijem.

V článkoch som sa venoval hlavne osobnej asistencii, lebo vnímam, že osobní asistenti sú veľmi dôležití pre život ľudí so ZP, pre to, aby mohli fungovať ako každý iný mladý človek .

Rád píšem aj úvahy na rôzne témy, rád sa zamýšľam nad životom, nad jeho zmyslom, smerovaním, nad tým, čo je dôležité.

V mojich článkoch som písal aj svoje zážitky z rôznych výletov, konferencií, aj z aktivít, ktoré som zažil na rôznych podujatiach s mojimi kamarátmi.

Ďalším okruhom boli témy, ktoré boli zamerané na to, ako mladý človek, ktorý nemá zdravotné postihnutie, vníma problematiku života ľudí so ZP. Častokrát som sa pýtal svojich osobných asistentov, ako oni vnímajú túto prácu a čo im to dáva. Bol som veľmi pozitívne prekvapený, ako reagovali na moju otázku. Mnohí sa vyjadrili, že táto práca im pomáha nadobúdať skúsenosti, ktoré sa im veľmi zídu v budúcnosti, keď si oni sami založia rodinu. A tak viaceré články boli rôzne ankety, vyjadrenia mojich asistentov, ktorí radi odpovedali na moje otázky.

Súčasťou projektu bola aj tvorba videodokumentov. Poukazovali sme v nich na architektonické bariéry. Mapovali sme napríklad prístupnosť košických historických budov, pamiatok a múzeí pre ľudí na vozíčku.

Venovali sme sa aj riešeniu etikety správania sa voči ľuďom so ZP. Myslím, že to malo veľký prínos pre tých, ktorí video pozerali. Je to vlastne taký videonávod ako pristupovať k vozičkárom. Nahrávali sme rôzne krátke videá - situácie, ako správne reagovať alebo ako nereagovať. Mnohí ľudia to chcú robiť dobre, ale nevedia ako. Videá sme využívali pri návštevách stredných škôl aj na konferenciách. Máme vlastný Youtube kanál Partia z DK , kde si každý môže pozrieť naše videá https://www.youtube.com/channel/UC2bhCgzWrky8KT5mn0sT8HQ.

V rámci projektu sme navštevovali základné a stredné školy. Záleží nám na tom, aby školstvo bolo otvorené inklúzii, aby školy prijímali všetky deti zo spádovej oblasti. Aby deti so ZP neboli vyčleňované, ale aby boli rovnako prijímané a aby im bolo umožnené vzdelávať sa a rozvíjať. Zaujímavé boli diskusie so žiakmi, školskými asistentmi aj učiteľmi. Z návštev jednotlivých škôl sme vytvorili brožúrku Spolu so školami. Píšeme v nej o školách, ktoré sme navštívili, ako o príkladoch dobrej praxe. Keď je ochota a otvorenosť, keď nie sú bariéry v mysliach ľudí, ľahšie sa prekonajú aj tie architektonické bariéry.  

Chcem povzbudiť rodičov detí so ZP, aby sa nedali znechutiť negatívnymi názormi a neochotou niektorých škôl prijímať ich deti, ale aby hľadali možnosti. Na Slovensku sa nájdu školy, ktoré sú otvorené prijímať deti so ZP.

Som vďačný za celé uplynulé obdobie, kedy som mohol byť redaktorom, veľa ma to naučilo. Hoci projekt už skončil, vnímam písanie ako úžasný nástroj, ktorý nám pomáha hovoriť o našich potrebách, o tom, s čím všetkým sa v živote stretávame. Chcem tento nástroj aj naďalej využívať.

Matúš Knap