Mária Dubecká

Myslím, že každému z nás je známy príbeh mladej surfárky Bethany Hamilton.  Tragická udalosť, ktorá navždy zmenila jej život, sa stala pre ňu výzvou. Dnes  je inšpiráciou pre všetkých, zvlášť pre tých, ktorých postretnú v živote náročné situácie. Povzbudzuje ich, aby ich vedeli prijať a aby verili, že nič sa nedeje len tak. Časom pochopíme, že aj tie najťažšie situácie nám môžu byť veľmi osožné. Jej príbeh odhodlania, viery a nádeje je povzbudením pre mladých ľudí na celom svete.

Bethanin život bol spätý so surfovaciou doskou. Od malička brázdila vlny oceánu a snívala o víťazstvách na medzinárodných súťažiach. V trinástich rokoch sa jej stala tragická udalosť. Na mori ju napadol takmer päťmetrový žralok a prišla o ľavú ruku. Bethany sa však svojho sna nevzdala a o niekoľko týždňov už stála na doske a učila sa, ako udržať rovnováhu jednou rukou.

Dnes je z nej známa motivačná rečníčka, šťastná manželka a matka dvoch detí. Je naplnená odvahou, odhodlaním a nádejou.

 

Plná odhodlania a nezlomnej sily hovorí: „ Som hrdá na to, kým som a som šťastná, že môžem žiť naplno. Pozývam všetkých chlapcov a dievčatá, ktorí prežívajú podobnú traumatickú situáciu, ako bola tá moja, aby urobili to, čo som ja urobila: aby utíšili svoj hnev a umožnili prejaviť sa vlastnej pozitívnej energii. Vždy som sa chcela venovať surfovaniu a bola by som sa mu venovala aj na jednej nohe, a keby som náhodou nemala ani nohy, tak by som bola hľadala spôsob, ako surfovať na rukách…“

Nemecký magazín Max o športovkyni napísal: „Jej neotrasiteľná pevná viera v situácii, v ktorej by iní Boha preklínali, ju robí žiarivým príkladom skutočného kresťana.“ Bethany sa angažuje v humanitárnej nadácii World Vision, ktorá pomáha deťom s postihnutím. Svoje zážitky uverejnila v knihe Surfer duší.

"Naozaj si vážim situáciu, v ktorej sa nachádzam. Teším sa, že sa pre mladé dievčatá môžem byť vzorom," zdieľala sa. "Toľko dobrého a krásneho vzišlo z niečoho, čo sa zo začiatku zdalo tak tragické.“ Náročná situácia, v ktorej sa ocitla, ju posunula na pozíciu, z ktorej môže ovplyvňovať veľké množstvo mladých ľudí.

  

V rozhovore s J. Kutcher hovorí Bethany na tému strachu. Strach sa objavuje v každom z nás.  Je to v poriadku a niekedy nás môže ochrániť pred nebezpečnými situáciami a pomôcť nám robiť správne rozhodnutia. Keď máme obavy, núti nás to vysporiadať sa s nimi a robí nás to silnejšími. Nebojme sa postaviť tvárou v tvár našim strachom. Odvahe, tak ako čomukoľvek inému, sa môžeme učiť.

Bethany hovorí o troch oblastiach, v ktorých sa môžeme denne trénovať, o troch spôsoboch, ako sa oslobodzovať od strachu.

Buďme sami sebou.

Byť sám sebou je niekedy náročné. No nebojme sa žiť autentický život. Postavme sa za to, v čo veríme, buďme takí, akí sme. Rozprávajme, konajme, milujme tak, ako najlepšie vieme. Nesnažme sa iba uspokojiť druhých. Nežime tak, ako nám diktujú ľudia okolo nás, podľa ich predstáv. Sme vzácni takí, akí sme. Žime svoj život a kráčajme za svojimi snami.

 

Buďme úprimní.

Úprimnosťou sa stávame zraniteľnými. Ale úprimnosť je jednou z najodvážnejších vecí v našom živote. Je vždy riskantná. Brene Brown, ktorý skúmal ľudskú zraniteľnosť hovorí, že je skutočnou odvahou dať „srdce na dlaň“. Chce to odvahu byť úprimný aj sám k sebe, priznať si svoje obavy, strachy, pozrieť sa pravdivo na svoje túžby, sny.

Úprimnosťou síce riskujeme, že nás niekto zraní, ale odmenou je pocit, že žijeme autentickým životom, a že sme milovaní opravdivými priateľmi.

Buďme silní.

Majme odvahu odolávať tlaku okolitého sveta a nebojme sa robiť ťažké rozhodnutia. Pevne a rozhodne stojme za tým, kým sme a čo chceme. Aj keď nás život občas prekvapí, buďme odvážni a postavme sa tvárou v tvár neočakávaným situáciám, čeľme im s odvahou, vierou a nádejou.

Denne sa cvičme v odvahe - buďte sami sebou, buďme úprimní a silní. Keď si to natrénujeme v malých veciach, budeme schopní čeliť aj veľkým prekážkam.

Preložené, spracované. 

Mária Dubecká

 

 

Použité zdroje:

https://bethanyhamilton.com/you-can-be-fearless/

https://www.homily-service.sk/priklady/?zobrazit=text&tema_id=3215

https://www.postoj.sk/2024/globus-surfistka-bez-ruky-svedci-o-svojej-viere

https://www.idnes.cz/sport/ostatni/bethany-hamiltonova-surf-zralok-bez-ruky.A160601_185228_sporty_mt2

 


 

 

 

 


Moja práca redaktora Klubčík

V kategorii - Matúš Knap apríl 20 2020

Vďaka finančnej podpore Nadácie pre deti Slovenska som mohol šesť rokov pracovať ako redaktor nášho internetového časopisu Klubčík. Chcem sa poďakovať NDS a tiež aj Marcelke za to, že napísala tento projekt. Vďaka nemu som mal príležitosť písomne vyjadrovať, čo cítim a prežívam, ako vidím svet okolo seba, a deliť sa s mojimi myšlienkami s ďalšími ľuďmi. Veľmi ma to posilnilo a otvorilo nové možnosti. Pomohlo mi to postupne sa zbavovať pocitu menejcennosti, ktorý vo mne už detstve zanechali „odborníci“.

Ako dieťa som nemal veľmi možnosť vyjadrovať, čo prežívam, často som bol kritizovaný za to, že mi ľudia nerozumejú. Moja detská psychologička aj niektorí moji pedagógovia mi často dávali najavo, že zo mňa nič nebude. A to iba kvôli tomu, že sa mi ťažko vyjadrovalo a málokto mi skutočne dobre rozumel. A tak som si neveril. Vďaka týmto projektom som konečne mohol vyjadriť všetkým, čo cítim, čo je vo mne. Povzbudilo ma to a dvihlo moje sebavedomie. Dostal som možnosť realizovať sa, objavil som potenciál, ktorý bol vo mne roky skrytý. Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto období sprevádzali.

Som vďačný mojim skvelým osobným asistentom a asistentkám, ktorí mi pomáhali dávať moje myšlienky a pocity na papier (do PC) a ktorí mi rozumeli, čo hovorím. A tým som nadobudol istotu, že môžem slobodne písať – hovoriť, čo chcem a každý mi bude rozumieť. Ďakujem aj kolegyniam a kolegom za gramatickú a grafickú úpravu.

Predtým som bol pochopený iba doma, naši mi rozumeli a s nimi som sa mohol porozprávať. Teraz mám možnosť všetkým vyjadriť, čím žijem.

V článkoch som sa venoval hlavne osobnej asistencii, lebo vnímam, že osobní asistenti sú veľmi dôležití pre život ľudí so ZP, pre to, aby mohli fungovať ako každý iný mladý človek .

Rád píšem aj úvahy na rôzne témy, rád sa zamýšľam nad životom, nad jeho zmyslom, smerovaním, nad tým, čo je dôležité.

V mojich článkoch som písal aj svoje zážitky z rôznych výletov, konferencií, aj z aktivít, ktoré som zažil na rôznych podujatiach s mojimi kamarátmi.

Ďalším okruhom boli témy, ktoré boli zamerané na to, ako mladý človek, ktorý nemá zdravotné postihnutie, vníma problematiku života ľudí so ZP. Častokrát som sa pýtal svojich osobných asistentov, ako oni vnímajú túto prácu a čo im to dáva. Bol som veľmi pozitívne prekvapený, ako reagovali na moju otázku. Mnohí sa vyjadrili, že táto práca im pomáha nadobúdať skúsenosti, ktoré sa im veľmi zídu v budúcnosti, keď si oni sami založia rodinu. A tak viaceré články boli rôzne ankety, vyjadrenia mojich asistentov, ktorí radi odpovedali na moje otázky.

Súčasťou projektu bola aj tvorba videodokumentov. Poukazovali sme v nich na architektonické bariéry. Mapovali sme napríklad prístupnosť košických historických budov, pamiatok a múzeí pre ľudí na vozíčku.

Venovali sme sa aj riešeniu etikety správania sa voči ľuďom so ZP. Myslím, že to malo veľký prínos pre tých, ktorí video pozerali. Je to vlastne taký videonávod ako pristupovať k vozičkárom. Nahrávali sme rôzne krátke videá - situácie, ako správne reagovať alebo ako nereagovať. Mnohí ľudia to chcú robiť dobre, ale nevedia ako. Videá sme využívali pri návštevách stredných škôl aj na konferenciách. Máme vlastný Youtube kanál Partia z DK , kde si každý môže pozrieť naše videá https://www.youtube.com/channel/UC2bhCgzWrky8KT5mn0sT8HQ.

V rámci projektu sme navštevovali základné a stredné školy. Záleží nám na tom, aby školstvo bolo otvorené inklúzii, aby školy prijímali všetky deti zo spádovej oblasti. Aby deti so ZP neboli vyčleňované, ale aby boli rovnako prijímané a aby im bolo umožnené vzdelávať sa a rozvíjať. Zaujímavé boli diskusie so žiakmi, školskými asistentmi aj učiteľmi. Z návštev jednotlivých škôl sme vytvorili brožúrku Spolu so školami. Píšeme v nej o školách, ktoré sme navštívili, ako o príkladoch dobrej praxe. Keď je ochota a otvorenosť, keď nie sú bariéry v mysliach ľudí, ľahšie sa prekonajú aj tie architektonické bariéry.  

Chcem povzbudiť rodičov detí so ZP, aby sa nedali znechutiť negatívnymi názormi a neochotou niektorých škôl prijímať ich deti, ale aby hľadali možnosti. Na Slovensku sa nájdu školy, ktoré sú otvorené prijímať deti so ZP.

Som vďačný za celé uplynulé obdobie, kedy som mohol byť redaktorom, veľa ma to naučilo. Hoci projekt už skončil, vnímam písanie ako úžasný nástroj, ktorý nám pomáha hovoriť o našich potrebách, o tom, s čím všetkým sa v živote stretávame. Chcem tento nástroj aj naďalej využívať.

 

Matúš Knap

 


Čo je kritické myslenie?

Je to veľmi široká téma a preto sa ňou chceme zaoberať vo viacerých článkoch.

Kritické myslenie vo všeobecnosti znamená schopnosť nepodliehať prvému dojmu, ale vytvoriť si vlastný názor na základe získaných vedomostí a skúseností. Človek, ktorý využíva kritické myslenie v bežnom živote, rozlišuje nielen medzi názormi a faktami, ale premýšľa o informáciách a hľadá v nich súvisy.

Myslieť kriticky však neznamená kritizovať! Aj keď ide o podobné slová, ich obsah je odlišný. Ten, kto kritizuje, vlastne hovorí: „Rozumiem tomu až na kosť, a je to nanič.“ Ten, kto sa snaží myslieť kriticky, hovorí: „Možno tomu ešte celkom nerozumiem, čo takto zistiť viac?“ Večne kritizovať znamená vidieť svet čierno. Kritické myslenie má za následok to, že sa snažíme vidieť svet objektívne, snažíme sa vidieť to dobré i zlé.

Kritické myslenie učí človeka myslieť slobodne. Stratí sa tendencia slepo nasledovať niekoho názory.  

Kritické myslenie je vlastne nezávislé myslenie hľadajúce argumenty. Začína nastolením problémov, respektíve kladením si otázok. Hlavný rozdiel medzi kritickým a nekritickým myslením spočíva v tom, že nekritické myslenie neodhaľuje, je iracionálne a nedôsledné, často len pasívnou domnienkou, býva ovplyvnené vlastnými emóciami alebo názormi iných ľudí.

Názory, emócie a fakty

Český publicista a spisovateľ Petr Ludwig upozorňuje na situácie, kedy ľudia dajú prednosť emóciam pred overenými faktami. „ Dnešná doba tomuto spôsobu šírenia a vnímania informácií nahráva „vďaka“ sociálnym sieťam. Zistilo sa dokonca, že články, ktoré útočia na emócie sú viac zdieľané ako tie, ktoré útočia na rozum. Často správy, ktoré nie sú ničím podložené sú viac čítané ako tie, ktoré sú podložené reálnymi faktami alebo výskumom.“ Prečo tieto správy ľudia šíria? Petr Ludwig hovorí, že je to hlavne preto, lebo to korešponduje s ich svetonázorom alebo podobne prežitými situáciami. „ Akonáhle sú u človeka vzbudené emócie, je potlačený rozum a v takejto chvíli ľudia nie sú schopní kriticky myslieť.“

Mnohé média podávajú informácie takým spôsobom, aby vyvolávali dojatie, pohŕdanie, strach či hnev. A preto, ak v nás určitá informácia vyvolá silnú emocionálnu odozvu, buďme opatrní. Neutvorme si názor len na základe svojich pocitov. Uchovajme si odstup. Premýšľajme.

Uvažujme nad tým, prečo naše podvedomie zareagovalo práve takto. Rozozvučala v nás daná správa spomienky na minulosť? Je napísaná neobjektívne? Ako o danej veci píšu iné médiá? O ohni sa hovorí, že je dobrý sluha, ale zlý pán. O informáciách platí to isté. Preto sa nenechajme nimi opanovať.

Internet a sociálne siete zaplavili ľudí informáciami, z ktorých mnohé sú mylné alebo zavádzajúce, a vzniká tak zmätok. (Viac v článku Prečo veríme bludom, keď poznáme fakty – Kritické myslenie II. časť a  O chybách v uvažovaní a argumentačných fauloch - Kritické myslenie III. časť)

Rozmýšľanie v súvisoch

Kladením doplňujúcich otázok kriticky mysliaci človek  dokáže odhadnúť, ktorá informácie je pravdivá a ktorá nie.  Získava to najmä overovaním si ich pravdivosti od viacerých navzájom nezávislých dôveryhodných zdrojov. 

Čo robiť, ak chceme, aby z nás boli kriticky mysliaci ľudia? Akadémia kritického myslenia, ktorá sídli v Bratislave a ponúka množstvo kurzov, to v krátkosti vysvetľuje: „Najdôležitejšou črtou kritického myslenia je snaha o pochopenie akejkoľvek informácie v čo najširších súvislostiach. Kriticky mysliaci človek má myseľ vytrénovanú tak, že pri akomkoľvek tvrdení, argumente, štúdii či článku pozerá pod povrch. Skúma motívy a kvalifikáciu autorov, logickú súdržnosť prezentovaných tvrdení, dôveryhodnosť použitých dôkazov, poctivosť vo vyvodzovaní dôsledkov či vernosť vedeckej metodológii. Chápe, že na jednu vec sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu a miesto toho, aby si z nich vybral jeden konkrétny a ostatné zavrhol, snaží sa ich pochopiť viacero.“

Práca na sebe

Vyučovať na školách len vedecké poznatky nestačí. K tomu treba pribrať aj výučbu zručností spojených s kritickým myslením. IQ nie je vhodný nástroj, ako určiť, či človek myslí kriticky. Výskumy ukazujú, že ľudia s vyšším vzdelaním, a teda aj vyšším IQ, nezriedka vynikajú skôr v schopnosti svoje predsudky a stereotypy šikovnejšie obhajovať, než v tom objektívne posúdiť stav vecí.

Ak spozorujete, že ste našli chybu vo svojich názoroch či vo svojom videní sveta,  majte odvahu uznať, že ste sa mýlili.  Znamená to totiž, že ste svetu o čosi lepšie porozumeli, že ste zrelším človekom. Ako povedal Winston Churchill: „Len blázon nemení svoje názory.“

Človek, ktorý nie je ochotný meniť svoje názory, si postupne vytvorí vlastnú realitu oddelenú od skutočného sveta. Kto by chcel žiť v osamelom vzdušnom zámku?

Kritické myslenie je tiež neustála snaha o zdokonaľovanie vlastného citu pre presnosť vo vyjadrovaní. Výsledkom tejto snahy je štruktúrovaný, konzistentný a logický prejav. Kriticky mysliaci človek totiž neskúma len myslenie iných a informácie z okolitého sveta. Rovnako systematicky a pozorne skúma vlastné pohnútky, myšlienkové pochody a vznik vlastných názorov a rozhodnutí. A na základe tohto pozorovania potom upravuje svoju komunikáciu tak, aby bola jasnejšia a zrozumiteľnejšia.

Kriticky premýšľajúci človek dokáže prejavovať solidaritu, pracovať v tíme a byť flexibilný pri rýchlych zmenách. Je  tvorivý, má schopnosť vcítiť sa do prežívania iných. Oplýva súhrnom morálnych hodnôt, ktoré často dávajú jednotlivým argumentom váhu.

Mária Dubecká

 

Použité zdroje:

Kritické myslenie, časopis

https://kritickemyslenie.sk/co-je-kriticke-myslenie/

https://www.startitup.sk/co-je-to-kriticke-myslenie/

https://eduworld.sk/cd/nl/570/kriticke-myslenie--povinna-vybava-kazdeho-z-nas

https://www.forbes.sk/kriticke-myslenie-jan-markos/

https://pixabay.com/sk/


Ponáhľame sa životom, utekáme za tým, čo si myslíme, že je dôležité... Aktivity, práca, povinnosti doma... Nemáme čas zastaviť sa, spomaliť... Nájsť si chvíľu ticha,  času pre seba? Kdeže! Nestíhame, nemôžeme si to dovoliť... Veď bez nás by to nešlo!

Až príde chvíľa, ktorá nás prinúti zastaviť sa. Prehodnotiť svoj život, svoje priority, hodnoty... A pozrieť sa v pravde na seba.

Neviem, či sa vám to už niekedy v živote stalo. Ja som takéto chvíle zažila v posledných mesiacoch. Zdravotné problémy, operácia kolena, a potom celé týždne PN. Nešlo o komplikovaný zákrok, no po operácii prišli komplikácie, s ktorými nikto nerátal... A to ma na niekoľko týždňov vyradilo z činnosti.

Pre mňa to boli veľmi ťažké dni. Som aktívny typ človeka, milujem pohyb, šport, pestré aktivity a akcie, spoločnosť... A zrazu som ostala doma.

Ležala som, cítila som sa úplne nanič... Mala som chvíle, kedy som sa nevládala ani poriadne postaviť z postele, celý svet sa so mnou točil... Prestala som normálne jesť, išla som s váhou dole a nevedela som to zastaviť. Nemohla som v noci spávať a keď som aj nad ránom zaspala, každú chvíľu som sa budila. A ráno som vstávala vyčerpaná a tak dookola deň za dňom...

Keď sa ocitnete v takejto situácii, máte zrazu veľa času na vnútorné stíšenie sa a započúvanie do tichého hlasu vlastného srdca, ktorý ste v tom zhone predtým vôbec nevnímali.

Začala som rozmýšľať nad uplynulými mesiacmi, vynorili sa mi mnohé situácie, ktoré som prežila... Zbadala som, že som nezareagovala na signály, varovné červené svetielka... boli mnohé, cez viacerých ľudí, len ja som ich nevnímala (alebo nechcela vnímať?).

Operácia a následné problémy mi jasne povedali: "Stop!" A tak som začala rozmýšľať nad mnohými vecami. Keď ležíte na posteli a pozeráte do stropu... lebo nevládzete nič, ste v neistote čo bude ďalej... Keď máte pocit, že je tma a nič nenasvedčuje tomu, že vyjde slnko, vtedy sa vám niektoré veci, ktoré ste v živote považovali za dôležité, zdajú zrazu nepodstatné...

Bolo mi veľmi ťažko. No teraz vidím, koľko dobra mi to prinieslo a ako ma to posilnilo a som za to úprimne vďačná. Uvedomila som si, že nie je dôležité všade byť a všetko riešiť. Že je veľa krásnych vecí okolo, ktoré nevidím, keď sa ženiem životom.

   

Že potrebujem čerpať, aby som mohla dávať. Mnohí ľudia, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách, dávajú do svojej práce veľa úsilia a emócii, snažia sa pomáhať iným na úkor seba...

Ale dlhý čas sa takto nedá fungovať... Každý človek si potrebuje nájsť niečo, čo ho bude napĺňať, tešiť a ,,dobíjať mu baterky.“ Niečo, pri čom „vypne“. A ja som si takýto čas predtým veľmi nenachádzala. Teraz vidím, aké je to dôležité a dávam si na tom viac záležať.

Uvedomila som si tiež, že nie som najdôležitejšia na svete a že to aj bezo mňa ide ďalej... Nemusím všade byť a všetko riešiť a brať problémy iných ľudí na svoje plecia.

Pomáhať áno, žiť pre iných, rozdávať sa... ale mať aj zdravé hranice. Vnímam, že je veľmi dôležité, aby som bola v pohode sama so sebou, aby som si našla čas na vypnutie. Keď som uponáhľaná, v strese a napätí, prenášam to na ľudí, s ktorými sa stretnem. A tak sa chcem snažiť z lásky k tým druhým mať lásku k sebe :).

Pre mňa je okrem času na relax (kniha, príroda, šport), ktorý je nevyhnutný, dôležité aj nájdenie si priestoru na ticho. To ticho, v ktorom prebýva Boh, od ktorého môžem neustále čerpať, pretože je nevyčerpateľný zdroj pozitívnej energie, pokoja a lásky.

   

Veľmi sa mi páči príbeh, ktorý píše Stephen R. Covey vo svojej knihe Sedem návykov skutočne efektívnych ľudí: "Predstavte si, že ste v lese natrafili na človeka, ktorý sa horúčkovito snaží spíliť strom. "Čo robíte?" Spýtate sa ho. "Nevidíte?" prichádza netrpezlivá odpoveď. "Spiľujem tento strom." "Vyzeráte vyčerpane!" zvoláte. "Ako dlho sa s tým už trápite?" "Vyše päť hodín, už som zmordovaný! Je to ťažká práca." "Tak prečo si na pár minút neoddýchnete a nenaostríte pílu? zisťujete. "Určite by vám to šlo podstatne rýchlejšie." "Nemám čas na ostrenie píly, som príliš zaneprázdnený pílením!" Silný príbeh pre mňa, ktorý mi veľa povedal...

Ďalším nečakaným prínosom mojich zdravotných problémov bolo aj to, že som si začala vážiť veci, ktoré som doteraz brala ako samozrejmosť a byť za nich vďačná. Napr. už len taká vec ako spánok. Predtým som ráno často vstávala s myšlienkou: ,,Jáááj, zasa je ráno, musím vstávať..." Teraz, keď sa zobudím, som vďačná, že som vôbec spala. Lebo po týždňoch prebdených nocí som si začala vážiť to, že sa môžem pokojne vyspať.

Každý z nás sa stretáva s ťažkosťami a problémami. Môžu nás zlomiť, ale aj naopak – vďaka ním sa môžeme stávať silnejší.  Je len na nás, ako sa k nim postavíme...

 

Mária Dubecká


V rámci našich návštev a mapovaní základných škôl, ktoré sú zapojené do programu Škola inkluzionistov, sme  navštívili aj ZŠ Mateja Lechkého v Košiciach. Veľa pozitívnych informácii sme o tejto škole počuli z úst jej absolventov – teraz už dospelých mladých ľudí so zdravotný postihnutím. (pozri článok http://www.klubcik.dkke.sk/index.php/rubriky/item/1296-studium-na-skole-bez-barier-rozhovor) Z návštevy školy sme mali veľmi pozitívne dojmy. Škola sa nie len prezentuje tým, že je bezbariérová a otvorená prijímať deti so zdravotným postihnutím, ale taká naozaj aj je.

 

Inkluzívne vzdelávanie si vyžaduje zmenu myslenia.

Inkluzívne vzdelávanie nie je iba zapojenie detí so zdravotným postihnutím do vzdelávacieho procesu a odstránenie architektonických bariér. Nie je to iba prispôsobenie sa dieťaťa podmienkam v bežnej škole. Inkluzívna škola sa snaží o vytvorenie podmienok, aby sa každé dieťa bez výnimky cítilo v škole dobre, aby do nej rado chodilo.

         

„Cieľom programu Škola inkluzionistov je vytvoriť spolu s vedením školy, pedagógmi, asistentmi a odbornými konzultantmi na vybraných školách priestor na rozvoj vzdelávania, ktorý rešpektuje individuálne potreby všetkých detí,“ hovorí Ondrej Gallo, správca Nadácie pre deti Slovenska. „Želáme si, aby školy dokázali pracovať s rozmanitosťou svojich žiakov, aby dokázali prispôsobiť vzdelávacie podmienky a pedagogické stratégie rôznorodým potrebám detí a vytvoriť v triedach pozitívnu atmosféru spolupráce a prijatia bez rozdielu“. (https://www.ucn.sk/vzdelavanie/inkluzivne-vzdelavanie-moze-fungovat-v-praxi-aj-na-slovenskych-skolach)

Čestný názov školy

Škola funguje už od roku 1994.   V roku 2010 získala Certifikát o slávnostnom zapožičaní čestného názvu „Základná škola Mateja Lechkého“.

Matej Lechký bol známy košický hudobník, prvý riaditeľ hudobnej školy v Košiciach.

„Čestný názov možno zapožičať iba škole, ktorá dlhodobo dosahuje veľmi dobré výsledky vo výchovno-vzdelávacej práci a jeho zapožičanie zaväzuje školu pestovať tradície spájajúce sa s menom osobnosti, ktoré nesie škola vo svojom názve,“ čítame na stránke školy. (https://zslechkeho.edupage.org/a/historia-skoly)

„Udeľovanie čestného názvu je pomerne komplikovaný proces,“ hovorí pán riaditeľ RNDr. Igor Šafran. „Udeľuje sa na základe záverov z inšpekcií. Posudzuje sa kvalita výchovno-vzdelávacej činnosti, ale aj to, čo škola robí naviac. Naša škola dosahuje veľmi dobré výsledky, už asi desať rokov sme stále v prvej desiatke najúspešnejších škôl, pričom nerobíme žiaden výber detí. Sme škola, ktorá berie všetky deti zo spádovej oblasti. Myslím, že aj to potvrdzuje to, že na našej škole sú dobrí pedagógovia.“

Aktivity školy

Škola sa zapája do mnohých projektov, aktivít a preventívnych programov. Pedagógom záleží na tom, aby všetky deti bez výnimky mali rovnaký prístup ku kvalitnému vzdelaniu. Škola sa zapojila napr. do národného projektu “V základnej škole úspešnejší", ktorý bol zameraný na všetkých žiakov, ale špecifická pozornosť bola venovaná zlepšeniu školského prospechu žiakov so zdravotným postihnutím a žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. 

Vďaka projektom sa tiež podarilo napr. zabezpečiť personálne a materiálne podmienky pre integráciu žiakov so zdravotným postihnutím, zapojiť žiakov do tvorby životného prostredia, vytvoriť dopravné ihrisko či náučný dendrologický chodník.

Na škole aktívne pôsobí aj žiacka rada. O jej činnosti nám porozprávala zástupkyňa ŽR, ich poslednou aktivitou bola zorganizovanie zbierky pre útulok. Žiaci spolu s pedagógmi vydávajú aj časopis Lechkáčik, čo veľmi oceňujeme.

        

Bezbariérovosť priestorov školy

Budova školy je vybavená prístupovou rampou,výťahom, bezbariérovou telocvičňou, rehabilitačnými učebňami, bezbariérovou toaletou. Škola má zabezpečené dobré materiálne podmienky, aby umožnila deťom so ZP ľahko sa pohybovať a dostať sa bez problémov do všetkých tried. Triedy majú relaxačné kútiky,  kde si môže žiak oddýchnuť, keď sa necíti dobre. Podobné relaxačné kreslá sú aj v triede u špeciálnej pedagogičky a psychologičky. Náš Ľubko si vyskúšal relaxačné kreslá, ktoré boli na chodbe :)

 

Štúdium žiakov so ZP, ŠVP

Už druhý školský rok od začiatku fungovania školy bolo prijaté prvé dieťa so ZP a doteraz túto školu navštevovalo vyše 140 týchto detí . Momentálne na škole študuje asi 15 detí s rôznym zdravotným postihnutím.  Školu navštevuje aj viacero detí so ŠVP, tie sa však vedia začleniť a nepotrebujú nejakú špeciálnu pomoc. Na škole momentálne študuje asi 40 integrovaných žiakov.

Bezbariérovosť mysle

Škola M. Lechkého je bezbariérová nie len čo sa týka architektonických bariér. Cítili sme, že medzi žiakmi neexistujú ani bariéry ľudské. Vnútorný postoj žiakov a pedagógov voči žiakom so ZP je rovnaký, ako ku všetkým ostatným, necítiť tam nijaké delenie, odmietanie... Všetky deti tak majú rovnaké šance vzdelávať sa a rozvíjať svoj potenciál.

  

Odborný personál

Škola je zabezpečená aj po personálnej stránke – momentálne v nej pôsobí päť pedagogických asistentiek,  psychologička Mgr. Radka Balková Ligušová a  špeciálna pedagogička Mgr. Nikola Bogárová.

Aká je úloha psychologičky na tejto škole?

Mali sme jedinečnú príležitosť dozvedieť sa to v osobnom rozhovore priamo z jej úst. Pôsobí na škole od septembra tohto roku. Podľa nej najdôležitejšia je pozitívna sociálna klíma v škole. Tá je nevyhnutne potrebná k tomu, aby sa mohli udiať vnútorné zmeny. Vtedy sa žiaci lepšie učia a aj učitelia tam radi učia.

  

Rozhodujúce je uvedenie žiaka so ZP učiteľom už v prvom ročníku.

Psychologička a sociálna pedagogička obetavo pracujú na tom, aby dopomohli k zlepšeniu vzťahov  medzi deťmi, organizujú rôzne spoločné aktivity v triedach, ale aj individuálne pracujú s deťmi, vedú rozhovory. Záleží im na tom, aby sa každé dieťa v kolektíve cítilo dobre. Pravidelne si od detí vyžiadajú spätnú väzbu, či sa vzťahy zlepšili. Nezameriavajú sa  iba na deti so ZP, citlivo vnímajú potreby všetkých detí. Učia ich prijímať iných, vedú ich k empatii, otvorenosti a ohľaduplnosti, láske, pomoci druhým. Budujú u žiakov sebadôveru, vedú ich k sebapoznávaniu. A hlavne pomáhajú im riešiť problémy správnym spôsobom, poukazujú na to, že život je krásny, aj keď je ťažký. A v čom je naozajstné šťastie, aké sú pravé hodnoty.  Pani psychologička zhodnotila, že od septembra vidno výrazný posun vpred u žiakov, ktorým sa pravidelne venuje.

Dôležitosť pozitívnej sociálnej klímy

Veľká úloha každej školy, ktorá chce byť dobrá a inkluzívna, je práca na celkovej pozitívnej sociálnej atmosfére v škole. To znamená dobré vzťahy medzi učiteľmi, medzi riaditeľom a ostatnými, medzi pedagógmi a rodičmi...Riaditeľ potrebuje dobre riadiť všetky procesy a mať správne priority, kolektív dobre viesť, motivovať, podporovať. Učitelia si majú pomáhať, vychádzať v ústrety, veľmi dôležitý je kvalitný vzťah medzi učiteľmi a rodičmi... taktiež otvorenosť voči spolupráci s komunitou.

Štúdium a hodnotenie žiakov so ZP

 „Telesne postihnutí žiaci sa učia v bežných triedach spoločne s ostatnými žiakmi, pričom v niektorých predmetoch im podľa individuálnych potrieb poskytuje odbornú pomoc špeciálny pedagóg. Majú vypracovaný individuálny vzdelávací program, ktorý vypracúva špeciálny pedagóg v spolupráci s triednym učiteľom. Vypracovaný program musí odsúhlasiť aj zákonný zástupca. Celkový priebeh vyučovacieho procesu zabezpečuje triedny učiteľ, špeciálny pedagóg a asistenti učiteľa, ktorí majú na starosti aj presuny ťažko mobilných žiakov do odborných učební, hygienu a stolovanie... Žiaci sú oslobodení od telesnej výchovy, prípadne aj od iných predmetov, ak je to vzhľadom k ich zdravotnému stavu potrebné.“ (https://zslechkeho.edupage.org/a/sucasnost-skoly)

Ak má žiak vážnejšie zdravotné postihnutie, je nutná pomoc osobného asistenta. Zabezpečenie osobného asistenta je v réžii rodiča, nie je to povinnosť školy.

Po diskusii so žiakmi sme si ešte pozreli budovu školy.

 

Veríme, že budeme aktívne pokračovať v začatých kontaktoch. A sme radi, že v Košiciach je škola, v ktorej pánu riaditeľovi aj pedagógom záleží na tom, aby žiaci odchádzali zo školy nie iba s množstvom vedomostí, ale aby sa z nich stali hodnotní ľudia, ktorí budú prínosom pre svet.

Mária Dubecká

 

 

 

 

 

 

 


Pod obalom

V kategorii - Majka Dubecká január 08 2020

Bola som krátko po operácii kolena, chodila som ešte  s barlami. V čase vychádzok som sa šla pomaličky poprechádzať popri Hornáde, ktorý tečie hneď za naším blokom, alebo som s ruksakom na chrbte krívala do obchodu. S SBS-károm som bola dohodnutá, že všetko, čo naložím do ruksaku v obchode, aj vyložím na pulte :)

Pred obchodným domom stával bezdomovec. Špinavý, otrhaný, ruky vystreté k žobraniu. Zďaleka som ho obchádzala, aby ma neotravoval. "Pani, pani," kričal na mňa. Pridala som do kroku. (nakoľko mi to s barlami išlo). "Pani...  prajem vám, nech sa vám noha skoro uzdraví," poprial mi. Prekvapene som sa na neho otočila, lebo toto som nečakala. "Ďakujem," usmiala som sa na neho. Vošla som zamyslene do obchodu. Nedalo mi to, kúpila som mu keksy a pri východe ešte raz poďakovala. Bola to pre mňa lekcia - aj pod takým škaredým vonkajškom sa môže skrývať pekné vnútro. A bola som povzbudená aj ja ísť a dávať lásku a pozornosť ďalším ľuďom, s ktorými sa stretnem.

Majka Dubecká


Čo nás motivuje k vytrvalosti?
Asi tak dva alebo tri týždne pred výstupom na Gerlach som si povedala, že si musím zlepšiť kondičku. Keď chcem byť v pohode pri výstupe, musím na sebe trochu popracovať. A tak som začala cvičiť. Fitpark, beh, ale aj doma, keď som sa vrátila z práce.

Už viac krát predtým som s cvičením začala. Povedali sme si napr. s kamoškou, že ideme chudnúť, ale vydržala som niekoľko dní a nechala som to tak. Teraz som trénovala pravidelne každý deň (až som sa sama sebe čudovala :)). Vďaka čomu? Silno som prežila to, že najviac nás podrží vo vytrvalosti, keď máme pred sebou cieľ. Keď máme víziu, silný motív, pre ktorý sme pevne rozhodnutý. A ten pôsobí aj na našu vôľu. Chudnutie tým motívom v mojom prípade zjavne nebolo :). Ale zdolať najvyšší vrchol Slovenska, to áno.

Momentálne som po operácii kolena. Cvičím už tretí týždeň pravidelne tri krát za deň. Nikto by ma k tomu nedostal, keby som nemala v sebe intenzívnu myšlienku - chcem, aby tá noha bola zasa v poriadku. Dostatočne silný motív na to, aby som neprestala cvičiť.

A to isté platí aj v iných oblastiach nášho života. Zdolať prekážky a vytrvať na začatej ceste nám pomôže myšlienka na cieľ. Keď viem, prečo to robím a keď mi to fakt stojí za to... 

Chcem vedieť cudzí jazyk, vyhrať maratón, kúpiť si auto? Tak musím študovať, trénovať, pracovať... Chcem byť pokojnejší, láskavejší? Stretnutia s ľuďmi, ktorí mi idú na nervy sú pre mňa príležitosťou cvičiť sa v tom.

Chcem raz dosiahnuť večný život? Myšlienka na to mi pomôže zdolávať životné prekážky a vytrvať na začatej ceste.

Majka Dubecká


Na lane

V kategorii - Majka Dubecká september 17 2019

Splnil sa mi môj dlhoročný sen – výstup na Gerlach. Túžila som po tom už dávno, tohto roku prišiel ten správny moment. Túru sme plánovali už v lete, no kvôli búrkam sme ju radšej preložili. „Na dobré sa čaká,“ povedala mi sestra a mala pravdu. Jesenné Tatry sú nádherné, počasie je stabilné. Už prvý pohľad ráno na Tatry bol úžasný. Končiare boli zaliate slnečnými lúčmi, obloha modrá bez jediného obláčika. Krásne počasie vydržalo až do večera.

    

Nešli sme klasickou turistickou trasou, ale lezeckou. Náročnejšou, ale o to krajšou. Dobrodružný, adrenalínový výstup v skvelej partii je zážitok na celý život.

Vodca, ktorý túto cestu už neraz absolvoval,  liezol prvý a istil nás, ja som šla za ním a bola som lanom spojená s ďalším spolulezcom.  Nová, úžasná skúsenosť. Silno som si uvedomovala spoluzodpovednosť – môj chybný krok môže ohroziť aj ostatných, ktorí sú so mnou na jednom lane. Vyžadovalo to obozretnosť, pozornosť hlavne voči tomu, ktorý išiel za mnou a neustálu komunikáciu. A dôveru. Lebo lezenie je o vzájomnej dôvere.

      

Výstup mi veľmi pripomína aj našu životnú cestu. Nejdeme sami, náš život je prepojený s ďalšími ľuďmi. Niektorí, ktorí majú skúsenosti a životnú múdrosť, idú predo mnou a istia ma. Ďalší idú za mnou a istím ja ich, ale zároveň aj oni mňa. Môj krok má vplyv na tých, s ktorými kráčam životom. Môžem ich podržať, ale aj ublížiť.

Pevná skala. Nehybná, mohutná, majestátna. Vzbudzuje bázeň, rešpekt, ale zároveň aj lásku. Keď som bola uprostred štítov, zaistená k stene karabínou a krátkym lanom, cítila som puto. Nebol to už pre mňa chladný kus kameňa, aj keď pekný, ale vzdialený, akým bol, keď som sa na končiare dívala z doliny. Keď som zaistená, som v bezpečí. Veľmi silno som prežívala to, že pre mňa tou pevnou istotou, skalou,  je Boh. Čím som bližšie k nemu, tým pevnejšie je puto, tým bezpečnejšie sa cítim. A rovnako aj pri ľuďoch, ktorí sú zaistení v ňom. A ja tiež dokážem istiť  iných len vtedy, keď stojím pevne.                 

Vystupujeme hore... Na vrchol sa dá ísť rôznymi cestami. Neexistuje jediná správna. Uvedomila som si, že ja  často krát očakávam od iných, že pôjdu tak, ako ja... Že budú robiť, myslieť rovnako, ako ja (mysliac si, že ja to vidím najlepšie...) A pritom cieľ sa dá dosiahnuť mnohými spôsobmi...

Stojíme na  vrchole. Všetky vysoké končiare sú pod nami. Áno, je to najvyšší vrchol Tatier... Cítim však, že dušu to ťahá ešte ďalej, kdesi vyššie...

Majka Dubecká

 

 

 


Dobrovoľníctvo

V kategorii - Majka Dubecká august 16 2019

Dobrovoľníctvo ponúka nezabudnuteľné a neoceniteľné skúsenosti. Je príležitosťou urobiť dobro nezištne, len tak... Dnes sa mnohí ženú za ziskom mysliac si, že to im prinesie radosť. No neraz som zažila, že skutočnou radosťou nás napĺňa práve to, čo urobíme nezištne... radosť je stálejšia... A rozdávaním rastie.

Pred časom som na nete zachytila slová Mons. K. Krajewského, ktorý povzbudzoval dobrovoľníkov: „Nemilujte iba slovom, ale skutkom, činom! Obdarujte tých, ktorí to najviac potrebujú. A čo je najväčším darom? Keď darujete kúsok seba. Keď investujete nie len peniaze, ale svoj čas, sily, kreativitu, rozmýšľanie...“

Dobrovoľníctvo je niečo, čo vás chytí za srdce, keď s tým začnete. Vďaka nemu som zažila nezabudnuteľné chvíľky... V lete, v zime, na horách, v klubovniach, s deťmi, i so starkými... S chudobnými na okraji spoločnosti, i na veľkých celoslovenských akciách na Slovensku ale aj za hranicami...

 

 

Deti na letných detských táboroch ma učia bezpodmienečnej láske... Oni jednoducho ľúbia... a neriešia ako ten druhý vyzerá, koľko má rokov, ani akou rečou rozpráva...

 

Týždeň počas Vianoc strávený na Ukrajine, Štedrá večera s najchudobnejšími deťmi mesta ma vždy naplní obrovskou vďačnosťou za všetky dary, ktoré mám a ktoré si dostatočne nevážim. Tam zažívam, že Vianoce nie sú iba o tom, že čím väčší darček dostanem, tým väčšiu radosť mám... Ale že je to o milujúcich ľuďoch, ktorých mám okolo seba, je to o vzťahoch a vlastne celé je to o láske...

    

Veľké akcie so stovkami dobrovoľníkov ma napĺňajú obdivom, koľko mladých ľudí je ochotných angažovať sa, ponúknuť svoj čas, energiu, fyzickú silu... Dokážu sa nadchnúť a spojiť pre spoločnú dobrú vec.

Niektorých povzbudí príklad iných, alebo príjmu výzvu, ktorú zahliadnu na nete... Niektorých srdce prekypuje láskou natoľko, že majú túžbu dávať ju ďalej... Iní nezažili lásku a práve to ich motivuje pomáhať iným...

Aj najobyčajnejšia práca nadobúda úplne inú hodnotu, keď ju robíme s láskou a v partii skvelých ľudí.  Matka Tereza hovorí: „Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.“

Nezáleží na tom, či natieram preliezky a ploty, trhám burinu, či behám po lúke s deťmi...

   

Dobrovoľníctvo je výzva. Častokrát je o prekonávaní vlastných limitov, je o námahe... Ale veľa, ozaj veľmi veľa  prináša –  nové skúsenosti, zážitky, nové kontakty, priateľstvá...

Veľmi ma teší, že Košice získali v tomto roku titul  Európske hlavné mesto dobrovoľníctva 2019. Tento titul udeľuje Európske dobrovoľnícke centrum od roku 2013. Odvtedy toto významné ocenenie získala Barcelona, Lisabon, Londýn, Sligo (Írsko), Aarhus (Dánsko) a v tomto roku je to metropola východu -  Košice.

Dobrovoľnícke centrum Košíc, Srdce v meste a aj iné skupiny organizujú mnoho podujatí, do ktorých sa, podľa možností, zapájame aj v rámci nášho zamestnania. Spolu s kolegami a klientmi sme boli na viacerých akciách. Tešíme sa, že môžeme spoločne urobiť niečo dobré pre našu krajinu, pre naše mesto, že môžeme prispieť svojou troškou k zveľaďovaniu sveta okolo nás.

Majka Dubecká

 

 


Konferencia, ktorej sme sa zúčastnili, nebola iba o pasívnom prijímaní informácii. V hoteli Saffron v Bratislave sa stretli zástupcovia organizácii, aby pri okrúhlych stoloch spoločne diskutovali o tom, ako Slovensko napĺňa Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Diskutovalo sa v siedmych skupinách. Každý z účastníkov vyjadril svoje skúsenosti, pripomienky a návrhy... Z nich sa budú formulovať otázky, ktoré pošleme Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Na jeseň tohto roku bude tento výbor pripravovať sériu otázok pre Slovenskú republiku, aby zistili, ako Slovensko napĺňa Dohovor.

Trápi nás, že aj napriek tomu, že sa Slovenská republika zaviazala už v r. 2010 k napĺňaniu Dohovoru, denne zažívame jeho porušovanie. Záleží nám na tom, aby sa to zmenilo a veríme, že má význam spoločne bojovať za práva osôb so ZP.

Som veľmi rada, že som sa aj ja mohla zúčastniť tejto konferencie. Oceňujem rôznorodosť účastníkov, ktorí sa zišli pri okrúhlych stoloch. K slovu sa dostali samotní ľudia so ZP (čo v minulosti nebolo samozrejmosťou na mnohých konferenciách), ich osobní asistenti, rodičia detí so ZP, právnici, aj významné osobnosti bojujúce za práva osôb so ZP. 

Táto rôznorodosť podnietila živé diskusie na vopred určené témy:

1. Osobná mobilita a kompenzácie.

2. Prístupnosť - fyzického prostredia a dopravy.

3. Rovnosť pred zákonom, prístup k spravodlivosti.

3. Inkluzívne vzdelávanie.

4. Informácie týkajúce sa osôb so zrakovým a sluchovým postihnutím.

5. Komunitné služby a nezávislý život.

6. Zdravie

Osobná mobilita a kompenzácie

Skupinu diskutujúcich viedol Tibor Köböl, podpredseda Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím SR. Najviac sa diskutovalo o dostupnosti prístupného bývania. Štát veľmi slabo podporuje túto oblasť. Štátny fond rozvoja bývania dáva síce zvýhodnené úvery pre ľudí so ZP. Aby ho však získali, potrebujú peniaze, ktoré nemajú, keďže málokto z nich má zamestnanie a dostatočný príjem na to, aby mu bola schválená pôžička.

Čím väčšie postihnutie človek má, tým je nižšia pomoc zo strany štátu.Veľa sme hovorili o podporovanom bývaní. Zhodli sme sa na tom, že podporované bývanie nie je možné bez podporných služby. Nestačí, keď štát ponúkne bezbariérový byt, keď nezabezpečí/neumožní ďalšie služby ( 24 hod osobná asistencia, prepravná služba, tiež aj príležitosť pre ľudí so ZP zamestnať sa a iné ...)

Veľkým problémom je aj subjektívne posudzovanie stupňa zdravotného postihnutia. Chýba komplexný posudkový systém, ktorý by bol kontrolovateľný. Účastníci boli z rôznych častí Slovenska, každý hovoril svoje skúsenosti a zistili sme, že sú obrovské rozdiely v posudzovaní v rôznych mestách.

Národný program rozvoja životných podmienok osôb so ZP na roky 2014 – 2020  prináša návrhy opatrení, ako riešiť problémy týkajúce sa bývania osôb so ZP, prístupnosti prostredia, dopravy, informácií, služieb. Ako motivovať mestá a obce vo výstavbe bezbariérových nájomných bytov (poskytovanie dotácií...) a mnohé iné. Z vyjadrení účastníkov však vyplynulo, že to ostalo iba na papieri... V skutočnosti je podpora zo strany štátu slabá.

Ľudí so ZP často odrádza od snahy zamestnať sa aj „dávková pasca“ – posudzovanie výšky príjmu; keď sa zamestnajú a zvýši sa im príjem, znižujú sa im príspevky na kompenzáciu.

V poobedných hodinách sa v skupine hovorilo viac o dôležitosti včasnej intervencie, osobnej asistencie a o kompenzačných pomôckach, ktoré umožňujú žiť nezávislejšie nielen ľuďom so ZP ale aj ďalším členom rodiny. Je dôležité do komunitných plánov miest a obcí zakotviť podporu, pomoc a služby pre osoby so ZP.

Každý z účastníkov konferencie dostal aj vynikajúcu publikáciu Búranie mýtov, ktorú pripravili členovia ENIL (Európska sieť pre nezávislý život) a preložila a vydala Nadácia Socia. ,,ENIL sa rozhodla vydať túto publikáciu o búraní mýtov, aby zvýšila povedomie o nezávislom živote a o tom, ako sa môže stať skutočnosťou pre všetkých ľudí s postihnutím," píše v úvode Mária Machajdíková z nadácie Socia.  ,,Cieľom ENIL je, aby publikácia prispela k lepšiemu chápaniu práva žiť nezávisle v komunite, ako je uvedené v článku 19 Dohovoru OSN o právach osôb so ZP." 

Odkaz na publikáciu: https://www.socia.sk/wp-content/uploads/2019/05/Buranie_mytov_web.pdf

Mária Dubecká

 


Strana 1 z 4