Mišo Seman 21

Čo mi karanténa vzala a čo mi dala.

utorok, 07 apríl 2020 11:45 Autor:

Prežívam zvláštne obdobie. Zrazu som sa ocitol doma, bez možnosti navštevovať klub, chodiť s asistentom do mesta, do posilky... Obmedzil sa kontakt s mojimi kamarátmi aj osobným asistentom.  Počas troch posledných týždňov som bol s ním iba raz na chvíľu vonku. Je to pre mňa ťažké. Ale to, aké to je vzácne, si niekedy uvedomíme až vtedy, keď to stratíme.

    

Chýbajú mi osobné stretnutia, chcel by som vidieť ľudí "naživo" a nie iba cez facebook. Ale tento čas nám môže pomôcť zamyslieť sa nad vecami. Nad tým, čo sme brali ako samozrejmosť a teraz to samozrejmosť zrazu nie je.

Som rád, že počas tohto obdobia môžem viac času tráviť s mojimi rodičmi na chate neďaleko Košíc. Chýba mi tam síce internet, ale máme tam dvor tak som väčšinou vonku, na slnku, na čerstvom vzduchu. V bytovke je to iné.

Využívam príležitosť naučiť sa niečo nové – s mamkou pečieme lekvárové buchty. Tu je môj výtvor :):

Mám čas aj na čítanie príbehov a na moju veľkú záľubu – maľovanie antistresových omaľovánok. Baví ma pestro maľovať hlavne drobné detaily.

Ďalšou výhodou tejto situácie je napr. aj to, že príroda je čistejšia, nie je tak znečistená výfukmi z áut, dymom z tovární.

Vážim si tento čas, kedy môžeme viac komunikovať s rodinou. A aj s kamarátmi aspoň cez internet, čomu som veľmi rád.

Dúfam, že to čím skôr skončí a my sa vrátime do normálu skúsenejší a hlavne vďačnejší.

Mišo Seman

 


Boccia - moja záľuba

streda, 22 máj 2019 08:46 Autor:

Tento šport ma veľmi baví, rád si ho zahrám vždy, keď mám príležitosť. Boccia pochádza z Talianska. Predchodcom je hra petangue. (Petangue si tiež radi zahráme u nás v klube, máme originálne gule na túto hru :). Boccia sa hrá v telocvični a je určená pre ľudí na vozíčku. Má päť kategórií BC1, BC2, BC3, BC4, BC5. Hráči sú do nich zadeľovaní podľa druhu a rozsahu svojho zdravotného postihnutia, podľa toho, nakoľko dokážu hrať sami, alebo potrebujú pomoc asistenta a hrajú za pomoci rampy.

Prvý krát som sa stretol s touto hrou v Detskom klube ZPDaM. Bolo to už dosť dávno. Bol som vtedy spolu s mojím asistentom Ferom v meste. Vtom zazvonil telefón. Volal nám náš kamarát Noro, bývalý plavčík v klube. Ponúkol nám zahrať si túto zaujímavú hru. Po príchode do klubu sme si boli zaplávať a neskôr sme skúsili zahrať si bocciu. Prvé pocity boli výborné, veľmi som sa tešil, že som mal možnosť naučiť sa niečo nové. Neskôr sa môj asistent Fero stal mojím trénerom. Skoro každý deň sme pravidelne trénovali v našej telocvični. Hra ma začala natoľko baviť, že som sa rozhodol stať sa profesionálnym hráčom. Každý, kto chce hrať bocciu, musí byť klasifikovaný a zaradený do jednej z kategórii. Cestoval som do Bratislavy, bol som zaradený do kategórie BC2.

Priamo z klasifikácie ma poslali na súťaž do Bratislavy, bolo to veľmi príjemné prekvapenie, ktoré som nečakal. Tento zážitok mi dodal sebavedomie a chuť zdokonaľovať sa ďalej.

Počas nasledujúcich dvoch rokov som sa aj naďalej zúčastňoval takýchto súťaží. Zahral som si napríklad v Trenčíne, Humennom, Prešove... Na niektorých súťažiach sa mi darilo viac, na niektorých menej. Môj najväčší úspech je umiestnenie na 4. mieste na Majstrovstvách Slovenska, čo sa mi podarilo až dva krát.

    

Stala sa mi tam taká úsmevná príhoda. Usporiadatelia ma privítali ako súťažiaceho z Ukrajiny. Zostal som v šoku. „Čože?“ Mysleli si, že mám Ukrajinskú vlajku – žlto-modrú, čo však bola vlajka mesta Košíc. Bola bez erbu, čo ich poplietlo.

Hoci už nehrám bocciu profesionálne, stále ma veľmi baví. Pri tejto hre sa cítim uvoľnene a šťastne. 

Mišo S.


Môj sen o nezávislom živote.

streda, 01 august 2018 15:31 Autor:

Myslím si, že je veľmi dôležité snívať. A len potom sa sny stanú skutočnosťou, ak za nich budeme bojovať. Tak sa napr. zlepšil podmienky pre osobných asistentov... Osobná asistencia je najdôležitejšia pre žitie nezávislého života. Bez nej by som musel žiť iba s rodičmi. A oni nie že by mi nechceli pomôcť, som im vďačný za všetko, čo pre mňa robia, ale majú veľa svojich povinností. A viem, že ich vlastne aj obmedzujem, nemôžu odísť napr. na dlhšiu dovolenku. A tiež, keď moji rodičia budú starší, nebudú toľko vládať, a navždy sa to nebude dať zvládať. Za chvíľu budem mať 40 rokov pre pána kráľa!

Som rád, že mám Denisku, ktorá mi robí osobnú asistentku a vďaka nej žijem nezávislý život, môžem si chodiť, kde chcem.

Na Slovensku je problém v tom, že sa ľudia so ZP nemôžu osamostatniť od rodičov, pretože by nedokázali žiť úplne sami, potrebovali by asistenta non - stop a nie iba napr. na 5 – 6 hodín. Zatiaľ je to ťažké, ale verím, že keď budeme bojovať, tak sa to zmení. Neviem, či ja to ešte zažijem, ale verím, že príde čas, kedy sa aj na Slovensku zlepšia podmienky.

Podľa mňa by pomohlo, ak by osobná asistencia bola braná ako riadne zamestnanie. Asistenti napr. nemajú nárok na dovolenku.  A pritom je to náročná práca fyzicky aj psychicky a potrebujú si oddýchnuť.

Mojim snom je aj to, aby ľudia so ZP mali lepšie vzdelanie. Čo sa týka školy, ja som nemal na výber. V Košiciach bola jediná stredná škola pre ľudí so ZP. Keďže som chodil na základnú školu na Opátske, ostávalo mi  študovať  na tejto škole. „Odborníčka“ psychologička povedala mojej mamke, že aj tak zo mňa nič nebude. Smutné, že ešte pred pár rokmi dokázali takto pokaziť život  mladému človeku s postihnutím. Ťažko sa mi o tom vôbec rozpráva. Niektorí učitelia nás brali ako menejcenných a to mi tiež veľmi ťažko padlo. Dávali mne aj mojim kamarátom najavo, že aj tak toho v živote veľa nedokážeme.

Ale čo bolo, bolo, v dnešnej dobe to už našťastie nie je a verím, že sa to už nezopakuje nikomu.

Mojim snom je, aby takéto niečo už nikto nemusel zažiť. Aby odborníci pomáhali rodičom, ktorí majú deti so ZP. A aby mohli deti študovať spolu. Prečo by mali byť zvlášť deti s postihnutím a deti ostatné?

Je toho veľa, čo by som vedel písať... Chcem, aby nás ľudia brali ako rovnocenných. Bol som nedávno na kúpalisku v Košiciach. Ani náznakom som nepociťoval, že – aha, on je na vozíku, aj deti to brali ako normálne. Ľudia mi pomáhali dostať sa zo zeme na vozík. Postupne, pomaličky sa to mení.

    

Mojím snom je aj to, aby som nemusel dva dni dopredu volať  na železnicu a objednávať si vozeň s plošinou a  čakať, či mi ju schvália. Ale aby som mohol ísť kedykoľvek kdekoľvek s asistentom, ako je to v zahraničí bežné. Tak skoro to nebude, ale raz hádam. Veď je to pomoc nie len pre nás vozičkárov, ale aj pre mamičky s kočíkmi a ďalších ľudí...

Snívam aj o tom, možno sa vám to bude zdať smiešne, aby bolo viac bezbariérových WC. Keď si vypijem pivko, je nepraktické ísť až na druhý koniec mesta. A v rámci nezávislého života môžem piť pivka koľko chcem! Ale nie, žartujem. Len tak s rozumom J.

Viem, že nás vozičkárov ťažko niekto zamestná. Ani len budovy nie sú na to prispôsobené, aby bol bezbariérový prístup. A ani zamestnávatelia nie sú ochotní, často si povedia: "Radšej zaplatím pokutu, ako by som mal zamestnať človeka s postihnutím.“ A bez roboty sa ťažko stane realitou sen o samostatnom bývaní, nemal by som si ho ako zaplatiť. Verím, že raz štát bude viac pomáhať  a ponúkne byty pre ľudí s postihnutím za nižšie ceny.

Zatiaľ si užívam život, ako viem, teším sa, že mám osobnú asistenciu a vďaka nej je môj život  krajší, veselší a akčnejší.

Mišo Seman


Dni, na ktoré v živote nezabudnem

utorok, 10 október 2017 15:33 Autor:

Jedného dňa som dostal vysoké horúčky. Cítil som sa veľmi unavený. Bolo mi nanič, nemal som ani chuť do života. Celý deň som prespal. Mamka mi dávala obklady, aby mi znížila horúčku, ale vôbec to nepomáhalo, a bolo mi čím ďalej tým horšie. Okolo druhej hodiny ráno sme  museli zavolať pohotovosť. Dali mi injekciu, aby mi prestala horúčka, no vôbec to nepomohlo. Nadránom sme šli do nemocnice. Nastali nejaké komplikácie, najprv ma nechceli prijať, povedali mi, že vraj nemajú miesta. No po niekoľkých naliehavých telefonátoch a vysvetľovaní, že môj stav je veľmi vážny, sa to vyriešilo. Prijali ma na infekčné oddelenie, celý deň som preležal nevládne v posteli.  Pred polnocou volali mojej mamke: „Pripravte sa na to najhoršie... váš syn môže zomrieť.“ Postupne mi zlyhávali všetky orgány, okrem srdca. Lekári mi potom povedali, že ešte sa nestalo, aby človek také niečo prežil. Matne si spomínam, že som ležal na posteli, oči som nemohol otvoriť, nemohol som vôbec nič hovoriť, ale vnímal som, keď ma niekto navštívil. Nedokázal som ale spoznať, kto je to. Pamätám si ešte, že mi dávali transfúziu. Vôbec mi nedokázali odmerať tlak, taký oslabený bol organizmus. Bol som napojený na prístroje, museli mi dať pľúcnu ventiláciu. Takmer päť dní som bol v umelom spánku, nič som nevnímal. Bol to zázrak, že som sa z toho dostal. Primár na infekčnom a neskôr aj lekári na internom robili všetko pre to, aby ma zachránili, za čo im veľmi ďakujem.

Počas týchto dní som prežil niečo, čo je ťažko opísať. Bol to akoby sen, ale pritom som to prežíval ako skutočnosť. Videl som anjela, predstavil sa mi, že je Michal Archanjel a rozprával sa so mnou.Bol akoby v jasnom svetle, do tváre som mu nevidel. Ale vôbec som sa ho nebál. Šiel som s ním tmavým tunelom a to som sa už bál. Vedel som, že som mimo tela, no nedá sa to opísať ani pochopiť tomu, kto to nezažil.Z umelého spánku ma prebrali po piatich dňoch. Na šiesty deň  sa stav trochu stabilizoval. Asi týždeň som nemohol rozprávať, lebo mi museli urobiť tracheotómiu. Na návštevu za mnou pustili iba moju najbližšiu rodinu. Veľmi som sa tešil, aj keď som to nevedel povedať. Veľmi ma potešila aj návšteva mojej osobnej asistentky Denisky. Ďakujem, že bola so mnou spojená a neopustila ma.

Ležal som na nemocničnej posteli a nič som nemohol robiť. Tak som rozmýšľal. Nad nesmrteľnosťou chrústa J. Ale nie. Nad sebou, nad svojím životom. Vedel som, že chcem žiť. Že to chcú aj moji rodičia, ktorí ma majú veľmi radi, aj moji kamaráti, ktorí mi držali palce.  Vedel som, že chcem niečo dokázať. Že chcem žiť čím samostatnejšie. A že to dokážem s pomocou mojej skvelej osobnej asistentky Denisky.

Prežiť niečo také vás dokáže úplne zmeniť. Cítim, že som iným človekom, lepšie sa správam ku svojim najbližším, aj oni ku mne. Pred tým to bolo také bežné, všedné, že som s rodičmi. Teraz to beriem ináč. Neberiemto ako samozrejmosť, ale ako výsadu.

Rozmýšľal som aj nad tým, čo urobím ako prvé, keď prídem domov. Viete, na čo som sa tešil? Že konečne, po dlhom čase si dám domácu stravu a sadnem si na vozík J.

Po návrate domov som ešte asi dva týždne veľmi nechodil vonku. Bol som doma, pozeral telku, robil si niečo na PC a prijímal návštevy. Bol za mnou aj môj masér, čo ma potešilo. Prišla za mnou aj Deniska, priniesla mi pohľadnicu od mojich kamarátov z DK. Som rád, že na mňa mysleli. Po dvoch mesiacoch som bol s Deniskou konečne na pivo. (To som pil už aj  doma, ale nebolo to ono J). Tešil som sa z toho oveľa viac, ako predtým, keď som chodil často.Pobyt v nemocnici ma naučil tešiť sa z maličkosti a nebrať všetko ako samozrejmosť. Tešiť sa z toho, že sa ráno zobudím, že môžem ísť za kamarátmi, či do mesta, aj na to pivko J. Život je krásny J

Mišo Seman


Víkendový výlet do Prahy

štvrtok, 13 júl 2017 15:11 Autor:

Veľmi som túžil ísť do Prahy. Ako malý chlapec som tam bol s mamkou na liečení, ale jediné, čo som si najviac zapamätal z detstva bola cesta metrom, Pražský hrad, Pražský orloj a Karlov most. Toto leto som si chcel spomienky obnoviť. Oslovil som svoju asistentku Denisu, či by so mnou nešla. Deniska súhlasila a môj sen sa tým začal napĺňať. Postupne sa k nám pridali aj niektorí z DK.


Čo robím pre svoje telo i ducha.

streda, 19 apríl 2017 15:35 Autor:

V zdravom tele zdravý duch. A preto sa snažím pre svoje telo pravidelne niečo robiť - cvičiť, jesť zdravo, byť na čerstvom vzduchu.

Veľa záleží na tom ako cvičím, nestačí len občas ísť na rehabilitáciu. Dôležité je z vlastnej iniciatívy aktívne cvičiť. Ja sa snažím posilňovať - niekedy som používal činky, teraz som si kúpil posilňovaciu gumu a každý deň si s ňou zacvičím.


Čo by bolo, keby som mal čarovnú paličku.

streda, 22 február 2017 14:55 Autor:

Keby som mal čarovnú paličku, mal by som dve možnosti. Jedna by bola, že by som chodil.   Alebo druhá – bol by som  na vozíčku, ale mal by som veľa možností. Zamyslel som sa trochu  nad tou druhou alternatívou.

Keby som fakt mal čarovnú paličku, veľa by som mohol... Od malička by som chodil do školy so zdravými spolužiakmi, mal by som strednú a vysokú školu a potom  super zamestnanie.

Zmenil by som, aby nebolo toľko papierovačiek, taká veľká byrokracia, keď si chcem niečo vybaviť, aby som nemusel  vypisovať milión papierov a behať kade – tade. 

Keby som mal čarovnú paličku, všetky vlaky by som zmenil na bezbariérové. A tiež by som chcel, aby každý, kto potrebuje zdravotnícke pomôcky, mal nárok dostať ich zadarmo, napr. aj také  štvorkolky :-).

Rozmýšľam nad tým, čo by bolo keby ... keby sa mi chcelo... Veď to, že keby sa mi chcelo. Tak by som v prvom rade mihnutím čarovného prútika dosiahol, aby som mal pevnú vôľu.  Potom by som vybudoval  Bocciu v Košiciach. Čarovným prútikom by som zmenil aj to, aby školy  boli otvorené pre všetkých.  A najdôležitejšie je, že by som zmenil  myslenie ľudí, pretože všetko je v hlavách. Aby si všetci ľudia boli ochotní pomáhať. Aby si ľudia navzájom neškodili. Čo sa týka úradníkov -aby mali ochotu pomáhať, a to nielen ľudom na vozíku, ale všetkým.  A tiež, aby ľudia vedeli robiť kompromisy a aby neboli tvrdohlaví, to by bolo super.

Mišo S.

 

 


Spoznávanie inej krajiny

streda, 26 október 2016 11:03 Autor:

Počas leta som zažil zaujímavý výlet – navštívil som Viedeň. Bol som tam so štyrmi mojimi dobrými kamarátmi. Cestovali sme vlakom do Bratislavy, kde sme sa ubytovali v hosteli Petit.


Minulý rok som sa venoval starostlivosti o našu záhradku, ktorú máme v DK. Poriadne  ma to chytilo a už od jari ste ma tam mohli nájsť. Pripravoval som pôdu,  sadil som  hrášok, iní klienti pestovali  redkvičku, cibuľku. Ku grilovačke, ktorú sme mali, cibuľka dobre padla J. V záhradke rástla aj rebarbora, z ktorej sme urobili chutný koláč.


Moja skvelá osobná asistentka Deniska

utorok, 01 marec 2016 13:11 Autor:

Chcem vám porozprávať o mojej skvelej asistentke Deniske. Poznáme sa už viac ako dva roky.  Stretli sme sa v Detskom klube, kde robila dobrovoľnícku službu. Na prvý pohľad som videl, že je to správna žena a má dobré názory na život.


Samo, môj dobrý kamoš

streda, 10 február 2016 01:00 Autor:

Samo pochádza z dedinky neďaleko Košíc. Poznáme sa už štyri roky a prežili sme spolu veľa pekných chvíľ. Navštívili sme parádnu akciu – zraz motorkárov, ktorá sa konala cez letné prázdniny na Šírave.


Môj kamarát Fero

streda, 27 január 2016 01:00 Autor:

Spolu s mojim dlhoročným kamarátom Ferom sme prežili  veľa dobrodružných výletov a akcií.  Zoznámili sme sa netradične – cez internet. Bol to taký malý zázrak. Keď som skončil školu, mal som veľa voľného času a chcel som ŽIŤ. Nechcel som byť celé dni doma. Napísal som inzerát, že si hľadám asistenta. Ozval sa mi Fero, dohodli sme sa, že príde k nám.


Moje mládí

utorok, 19 január 2016 01:00 Autor:

Narodil som sa síce vo Košiciach, ale svoje detské a mládežnícke roky som trávil u babky v Sokoľanoch. Od piatich rokov až do dvadsiatich.

Ako dieťa som miloval piesok... Keď  som sa v ňom hral, mal som ho až v trenkách :-). Pri 30°C horúčavách dobre padol studený kúpeľ.


Konferencia v Bratislave z pohľadu Miša Semana

pondelok, 07 december 2015 01:00 Autor:

Aj ja som sa zúčastnil na konferencii v Bratislave. Ubytovanie vyzeralo na prvý pohľad problematické - výťah bol úzky a mal vnútorné dvere, ale zvládli sme to, máme super asistentov a vieme, že s nimi prekonáme aj zdanlivo neprekonateľné prekážky. Nastúpili sme na bariérovu električku, nebolo tam veľmi veľa voľného priestoru, a tak Matúško musel stáť na točni, bolo to veľmi zábavné.


Bariéry v našom meste

štvrtok, 08 október 2015 02:00 Autor:

Chcel by som niečo napísať o bariérach v našom meste. Aby ste sa vedeli trochu vžiť do môjho pohľadu na vec, opíšem vám stručne svoje prežitia z minulosti. Keď som bol malý chlapec a mal som ísť do školy, mal som na výber iba jednu – na Opatovskej ceste. Keď som ju ukončil, opäť som nemal na výber. Vozíčkari mohli ísť buď na obchodnú akadémiu alebo na SOU – chlapci na obuvnícku učňovku, dievčatá sa učili byť vyšívačkami.


Medžugorie

streda, 07 október 2015 02:00 Autor:

V júni tohto roku som sa zúčastnil  na medzinárodnom stretnutí ľudí s postihnutím, ktoré sa uskutočnilo v Medžugorii . Stretol som sa tam s mnohými ľuďmi, bol som rád, že som sa zoznámil  s jedným ukrajinským chlapcom, ktorý je na vozíčku. Vyštudoval vysokú školu, momentálne učí na VŠ anglický jazyk.  Mama oco a ja sme tam boli  jediní Slováci. Boli sme ubytovaní v trojhviezdičkovom hoteli.


ADELI MEDICAL CENTER

utorok, 06 október 2015 02:00 Autor:

Prvý krát, keď som absolvoval cvičenia v Adeli centre, cítil som, že idem do neznáma. Ale zároveň som sa tešil, že zažijem niečo nové, čo ma postaví na nohy ...


Môj svet v posilke

streda, 30 september 2015 02:00 Autor:

Zobudím sa ráno a moja prvá myšlienka je, že myslím na cvičenie. Keď prídem do posilky, už tam na mňa čakajú  posilňovacie stroje, moji  kamaráti a dobrá nálada. Posilňovanie  mi pomáha zlepšiť fyzickú kondíciu,  ktorá je pre môj zdravotný  stav veľmi dôležitá a zároveň mi spevňuje svalstvo,


Prečo mám rád hokej

streda, 30 september 2015 02:00 Autor:

Začalo to od mojich desiatich rokov. Keď som  prvý krát uvidel hokej v televízii, ihneď sa mi zapáčil. Potom som začal zbierať hokejové karty. Mám ich okolo 2500.  Na hokeji som bol prvý krát, keď som mal jedenásť  či dvanásť  rokov. Ešte som bol na starom štadióne na Lokomotíve, kde sme hrali proti Nitre a vyhrali sme 5:2. Z takého úspechu  som sa rozplakal. Dokonca mám z toho zápasu ešte odložený lístok. Hokej  mi zachránil  život. Myslím to doslova. V roku 2007 dva týždne pred Vianocami som doma  odpadol. Bol som v kóme  dva týždne a mama mi začala čítať výsledky hokejových zápasov. Vtedy som sa v podstate začal prebúdzať. A aj preto milujem hokej...                  


Z dejín hokeja

streda, 30 september 2015 02:00 Autor:

Z histórie hokeja nielen 

v Československu

Z dejín hokeja 1. časť

V roku 1918 sa začala písať hokejová história vo vtedajšom Československu, ale v Kanade, ktorá je kolískou hokeja, sa začal hrať hokej o rok skôr. Najskôr sa hralo na korčuliach určených pre krasokorčuliarov. Až potom, o 5 rokov neskôr,  hráči aj tréneri zistili, že to je zlé, pretože tieto korčule mali vpredu zúbky a hráči sa ľahšie pri hre zranili. Ale tieto korčule mali tiež nevýhodu, pretože sa viazali priamo na topánky.


Sadenie lipiek na Bankove

streda, 30 september 2015 02:00 Autor:

V jeden krásny slnečný deň sme sa vybrali na výlet na Bankov, ktorý bol spojený so sadením lipiek a  opekačkou. Naším cieľom bolo, aby sme vysadili 15 lipiek, ktoré sme aj vysadili za  pomoci odborníkov z lesnej správy, ktorí  nám ukázali, ako  sa sadia stromčeky. Je to dosť náročná práca a za jeden deň musia vysadiť až 200 stromčekov. Každý z nás si to vyskúšal  a zasadil si svoju lipku. Po vysadení všetkých lipiek, pri sadení ktorých sme sa riadne zapotili, nás lesníci odmenili krásnym lístočkom z dreva a mali pre nás pripravenú  zábavu.  Zábava spočívala vo vyrábaní búdky pre vtáčiky